Po dovŕšení šesťdesiatky začína väčšina ľudí bilancovať. Končí alebo utlmuje rôzne aktivity, vzdáva sa viacerých pozícií v prospech mladších, venuje sa vnúčatám a oddychovým činnostiam či nečinnostiam. Radi by sme vás ale zoznámili s tou povestnou výnimkou, ktorá potvrdzuje všeobecne ustálenú normu konania čiže pravidlo. S pánom z obce Šitbořice, s neúnavným bojovníkom s architektonickými, dopravnými a komunikačnými bariérami, s činorodým človekom, ktorý vo veku 60 rokov začal so zliezaním skalných stien a jazdou na koni, s vášnivým záhradkárom, s pánom, ktorý 25 rokov organizoval stretnutia priaznivcov výpočtovej techniky s úpravou pre nevidiacich pri Tmavomodrých festivaloch. Zoznámte sa s Josefom Konečným.
ZŠI pre slabozrakých vychodil Josef Konečný v Brne (v meste, ležiacom 25 km od rodnej obce), neskôr sa vyučil za predavača. Dlhodobo vykonávať túto prácu mu však znemožnil úraz, v dôsledku ktorého prišiel o zrak úplne. Stal sa telefonistom a v tejto profesii pôsobí ako jeden z posledných mohykánov dodnes. Človeka, ako je Josef, to ale vnútorne naplniť nemohlo. Pribral si preto dobrovoľníčenie, ktoré sa stalo jeho poslaním. Celý svoj aktívny život sa venuje prevencii a odstraňovaniu architektonických, dopravných a komunikačných bariér, ktoré číhajú na nevidiacich a slabozrakých. Jeho dlhoročné počínanie je dôkazom toho, že celoživotnou prácou a vzdelávaním sa usilovný a rozumný človek môže vypracovať na rešpektovaného odborníka aj bez akademického vzdelania.
Tvoje meno sa stalo pojmom najmä v oblasti debarierizácie, a to nielen v ČR. Ako dlho sa tejto téme venuješ a čo ťa k nej priviedlo?
K odstraňovaniu bariér zo života nevidiacich ma priviedla vlastná potreba pohybovať sa spoľahlivejšie a hlavne bezpečnejšie. Zrejme k tomu prispela aj jedna negatívna skúsenosť, kedy som na jednom priechode v Brne vyrazil za akýmsi netrpezlivým chodcom, ktorý, ako sa ukázalo, vošiel do križovatky ešte pred tým, než naskočila zelená. V polovici urobil dva skoky a bol preč, zatiaľ čo mne za zadkom brzdilo auto, ktorého vodič chcel ako prvý využiť svoju zelenú.
Mohol by si uviesť najvýznamnejší úspech vo svojej práci?
Toto by mal skôr posúdiť niekto iný. Ja osobne mám asi najlepší pocit z toho, že sa nám (pretože to rozhodne nie je len moja zásluha) podarilo presadiť funkčné riešenie reliéfneho značenia električkových zastávok pri Hlavnej železničnej a na autobusovej stanici pri hoteli Grand. Ale azda ešte väčšiu radosť mám z toho, že sa mi do pravidelných školení vodičov MHD v Brne podarilo presadiť 2 hodiny o problematike samostatného cestovania nevidiacich. Trvalo to síce dlho, ale funguje to takto už 7 rokov a, súdiac podľa odozvy našich klientov, na prístupe k nevidiacim cestujúcim to badať. Tiež ma potešilo, že o využitie prezentácie, ktorú som pre toto školenie kedysi spracoval, prejavili záujem i vedúci pracovníci dopravných podnikov z Prahy a Olomouca.
O svojej pravde človek niekedy Kompetentné orgány presvedčí, inokedy nie. Čo z toho, čo nevyšlo tebe, ťa mrzí dodnes?
Jáj, to by som mohol rozprávať celé hodiny! Napr. rozšírenie hlásení zastávok MHD o informáciu o výstupe do vozovky k hláseniu zastávok MHD, nezáujem zabezpečiť stopercentnú funkčnosť externých hlásičov na dopravných prostriedkoch MHD a hlasových výstupov informačných LED panelov a pod. Ale zo všetkého najviac ma mrzí to, že na naše podnety nereagujú orgány, ktorým by na prístupnosti malo záležať najviac, teda SONS. Nad tým, čo sa v poslednom čase s ich požehnaním dostáva do rôznych noriem a predpisov, mi ostáva rozum stáť. Čoraz častejšie narážam na stavby, kde sú orientačné prvky podľa môjho názoru v lepšom prípade nefunkčné, v horšom priamo zavádzajúce a nebezpečné. Ale v súlade s predpismi, takže s tým nič nenarobím.
Sprístupnenie stavieb a komunikácií si niekedy vyžaduje nové technické riešenia. Existuje nejaký oriešok, ktorý ťa trápi alebo potrápil, kým si ho rozlúskol?
Pokiaľ ide o alternatívne prvky, napr. pre tvorbu umelých vodiacich línií, orientačných bodov alebo rôznych zábran vstupu do potenciálne nebezpečného priestoru, tam sme si vždy dokázali nejako poradiť. V poslednom čase sa však začínajú objavovať zastávky bez fyzických označníkov. Len kdesi „v lufte“ visí svetelná tabuľa s číslami a časmi odchodov najbližších spojov. Pri týchto paneloch síce možno využiť povelové vysielačky, ale stane sa, že nereagujú vôbec, alebo zas až príliš horlivo – keď ich je na menšom priestore umiestnených viac, začnú sa na jeden povel všetky prekrikovať. A ďalšia vec: niet fyzického označníka ergo niet kam umiestniť braillovský štítok s údajmi o zastávke. Aktuálne to riešime na centrálnej autobusovej stanici Zvonařka v Brne. Sám som zvedavý, ako to dopadne.
Trvalo to dlho, kým ťa začali úrady a odborníci brať ako rovnocenného partnera? Alebo to šlo hladko?
S úradmi to bolo relatívne bezproblémové a rýchle, pretože my sme im v podstate pomáhali riešiť problematiku, s ktorou nemali žiadne skúsenosti. Horšie to bolo a dodnes je s projektantmi a realizátormi stavieb, ktorí naše podnety a pripomienky vnímajú ako zbytočné zdržiavanie a pridávanie práce. Musím ale povedať, že niektorí už pochopili, že je lepšie a vlastne aj lacnejšie venovať viac času a starostlivosti príprave projektu a svoje projekty s nami konzultujú vopred, aby sa vyhli dodatočným úpravám a zásahom.
Môžeš porovnať vnímanie tejto problematiky a prístup k jej riešeniu zo strany odbornej i laickej verejnosti s obdobím, keď si začínal?
Dnes je to povedomie o rôznych úpravách životného prostredia pre nevidiacich a prístup k nim v hlavách väčšiny bežných ľudí, ale i projektantov, prevádzkovateľov rôznych služieb (dopravy, obchodov, pôšt a pod.) zakotvené oveľa viac, ako pred takými desiatimi rokmi. Len tá realizácia potrebných úprav alebo organizačných opatrení, ktorá by nám uľahčila bežné využívanie verejného priestoru a služieb, stále akosi viazne.
Ako sa zrodila myšlienka vyčleniť v rámci Tmavomodrého festivalu priestor pre techniku a technológie?
To by bolo veľmi dlhé rozprávanie, ale pokúsim sa to skrátiť. Bola to vlastne veľká náhoda. Prvý ročník Tmavomodrého festivalu, hudobnej prehliadky detí a mládeže so zrakovým postihnutím, sa konal koncom roku 1989. Práve v tej dobe prišiel do Brna Milan Hudeček z Austrálie, aby nám predstavil prvý hovoriaci zápisník pre nevidiacich, dnes už legendárnu Eureku A4, ktorá sa napokon po viacerých prezentáciách a rokovaniach na rôznych úrovniach začala v roku 1991 v Československu aj predávať. V septembri sme v Brne založili prvý Eureka-klub, v rámci ktorého sme sa okrem iného usilovali predstaviť potenciál tohto prístroja pri štúdiu. Na Tmavomodrom festivale sa zišli deti, ich rodičia a učitelia z celej republiky, vhodnejšiu príležitosť by sme preto hľadali len ťažko. Usporiadatelia rozšírenie hudobnej prehliadky o prezentáciu Eureky (a v ďalších rokoch rôznych iných elektronických pomôcok a výpočtovej techniky pre nevidiacich) veľmi uvítali, a tak začala táto symbióza umenia a techniky, na ktorej som sa podieľal celé štvrťstoročie. Len na okraj dodám, že história týchto festivalov je zhrnutá na http://kony.wz.cz/jine/25lettf/histtmf.htm.
Nakoľko početná bola komunita používateľov so zrakovým postihnutím, ktorá sa na Agore stretávala?
Bola? Stále je. Aj keď posledné 3 behy, ako to voláme, sa uskutočnili len v režime on-line. Prvých „bežcov“ bolo okolo 40, to sme sa, pravdaže, stretávali fyzicky v Středisku Teiresiás, cifry postupne narastali a veru tých 150 z neskorších období sa už do priestorov strediska sotva vošlo. Na ďalšiu Agoru sme pripravili väčšie priestory, ale prišiel COVID-19 a s ním zákaz stretávaní. Ale všetko zlé je na niečo dobré. Vďaka vírusu sme behali v režime on-line, čo sme aj tak už 2 behy včaššie zvažovali. Publikum plenárnej sekcie sa vyšplhal na takmer tisícku, dokonca nás sledovali aj z ďalekého zahraničia.
Skúsim teraz z iného súdka. V mladosti si bol úspešným amatérskym bubeníkom. Sadneš si dnes ešte niekedy za bicie?
Naša skupina sa volala Akord. Hrávali sme tanečnú hudbu, bežný popík aj ľudovky, podľa druhu akcie – plesy, zábavy, letné noci, dožinky a pod., väčšinou na Břeclavsku a Brniansku. Ale dnes si už za bicie nesadnem, aj keď ma to niekedy celkom láka.
Na začiatku som ťa našim čitateľom predstavil ako tú povestnú výnimku, ktorá potvrdzuje všeobecne ustálenú normu konania čiže pravidlo. Môžeš nám priblížiť koníčky, ktoré si osedlal už ako zrelý muž?
Na staré kolená som dostal príležitosť absolvovať kurz lezenia na lezeckej stene. Vyskúšal som si to a úplne ma to nadchlo. Po celodennom sedení pri počítači je to skvelý relax, človek si pretiahne naozaj celé telo – od špičiek nôh až po končeky prstov. Vďaka šťastnej náhode a novým kamarátom sa občas dostanem i na ozajstné skaly. A kone? Vlastne ďalšia šťastná náhoda. Jednoducho som od kamaráta dostal ponuku zajazdiť si. Nechcel som ostať len pri jednej jazde, lákalo ma naučiť sa koňa aj trochu riadiť. A keďže inštruktorka bola nielen šikovná, ale aj ochotná venovať sa mi, z pôvodne plánovanej jednej návštevy jazdeckého klubu sa stala pravidelná týždňová aktivita.
Pravidelné sú aj tvoje prechádzky. Viem, že rád chodíš z práce tých cca 5 kilometrov pešo, cez víkendy do lesa, čo je zvyčajne štyrikrát toľko. Zvlášť ten les ma zaujíma.
Do lesa chodievam väčšinou sám, už mám vytipované akési troj- až päťkilometrové sektory: cesty medzi dedinami, cyklotrasy, široké lesné chodníčky a pod. Medzi nimi sa často orientujem podľa slnka alebo len odhadom. Aj tie užšie cestičky sa dajú nohami dobre „čítať“. Pravda, na jeseň a v zime je to o čosi horšie, ale už viem, že najneskôr po dvoch kilometroch chôdze lesom dôjdem k nejakej širšej a pevnejšej ceste. Tam už sa nejako zorientujem, alebo si pomôžem navigáciou v mobile.
Predpokladám, že občas sa musíš obzrieť aj o svoju „latifundiu“ v Šitbořiciach. Ako to tam vyzerá a s čím si tam poradíš sám?
Moja záhrada, to je neoplotený úzky a dlhý pás zeme. Zeleninu nepestujem, burinu teda trhať nemusím a ovocie… Čerešne, slivky a višne dozrievajú na celom strome naraz, takže ochutnám jeden plod a potom už zbieram všetko. Jablká a hrušky pozbieram najprv zo zeme, zber zvyšnej úrody riadi kalendár. Najťažšie je to asi s marhuľami – na jednom konári sú už kúsky na marmeládu, na vedľajšom sa ešte zelenejú. Vždy hľadám tie mäkšie, so zamatovejšou šupkou. Asi najjednoduchšie je zistiť zrelosť hrozna. Keď bobule mäknú, ochutnám jednu pri stopke, druhú zo stredu a tretiu zo špičky strapca, a keď sú zrelé, oberiem celý ker. Do strihania sa púšťam na prelome marca a apríla, pretože vtedy už zreteľne cítiť, kde sú živé očká. Tak to robili už naši prarodičia a tak to robím od svojich 22 rokov, keď som na to prestal vidieť. Pravdaže, trvá mi to neporovnateľne dlhšie, ako keď som bol slabozraký, ale mám tam asi len zo 20 hláv viniča, na čo mi aj tak stačí jedno popoludnie.
Zvykneš svoju záhradu aj kosiť? Alebo to prenechávaš iným?
Kosenie trávy, to je pre mňa ozajstný zážitok. Väčšinou sa do toho priberiem ako posledný, teda keď už susedia svoje políčka požali. Výhodou je, že mám svoj pozemok jasne ohraničený, nevýhodou že tráva už býva na strunovú kosačku privysoká. Preto nastupuje kosák a kosa. Kosákom opatrne vyžnem asi dvojmetrový kruh okolo stromov a kríkov (vďaka tomu som ich vlastne zatiaľ neusekol), medzi kríkmi a vinohradom sa takisto oháňam kosákom a pohybujem kolenačky. Zvyšok dokosím kosou, letnú trávu kosievam nízku, takže strunovkou. Pravou nohou si strážim požatú a ľavou nepokosenú časť, orientujem sa ale aj podľa vyšliapaných brázd medzi pozemkami a natiahnutými povrázkami. Susedia si už zvykli, že sa ku mne v tej chvíli nesmú priblížiť na menšiu ako päťmetrovú vzdialenosť.
Prezradíš nám niečo aj o svojej rodine?
Manželka? Tá je na mňa dobrá. Deti (dcéra 26 a syn 24) sú už dospelé a bývajú samostatne, ale s vnúčatami sa nijako neponáhľajú. Skrátka, taká normálna súčasná rodina.
Nezdá sa vám, že je tu nejako veľa náhod? Mne teda áno, ale náhody už neraz pomohli prospešným veciam. Podľa mňa tu jednoducho ide o skromnosť činorodého človeka – náhody samy o sebe taký sumár výsledkov neprinesú. Tak, milý spolužiak, nech ti tvoja kreatívna vitalita ešte dlho vydrží.
Josef Zbranek
