Poetka telom i dušou. Drobné žieňa, ktoré v sebe skrývalo silu, akú len málokto vie vypovedať metaforami, predstavami či vložením seba samej do poetického sveta. Autorka zbierok Kde pramením, Ja zbieram krásu, Aj tak ťa ľúbim, V noci je každá báseň sova a knihy pre deti – Slovohrad. Predstavujem vám Janu Štefániu Kuzmovú.
Narodila sa v roku 1947 v Rakovej. Problém s videním mala odmalička, s úsmevom hovorievala, že sa narodila rovno s okuliarmi. Po operácii sietnice v roku 2015 na jedno oko takmer nevidela, druhým s použitím pomôcok na 30 percent. Po strednej škole študovala na Pedagogickej fakulte UK so sídlom v Trnave, neskôr získala doktorandský titul na Filozofickej fakulte UKF v Nitre. Pôsobila ako pedagogička v Staškove, Rakovej, Čadci, Bratislave a v Hlohovci. Bola členkou Spolku slovenských spisovateľov. Moje pozvanie na rozhovor prijala v júli, len niekoľko týždňov pred 25. augustom, kedy nás nečakane navždy opustila.
Janka, odkiaľ pochádzaš?
„Narodila som sa na Kysuciach, v rodisku Janka Palárika (tri domy od môjho rodného domu) v Rakovej.
V Hlohovci našiel svoju manželku a založil si rodinu môj brat Stanislav, a tak som sa v roku 1995 po príchode z Kanady vybrala za ním a aj ja som si tu našla prácu i nový domov.“
Aké si bola dieťa a ktorá bola tvoja najobľúbenejšia rozprávková postavička?
„Mama hovorila, že som bola dobré dieťa. Rada som sa učila, ešte radšej blúdila po kysuckých chodníčkoch a kopaniciach. Týmto nezabudnuteľným spomienkam a ľuďom som venovala prvé dve básnické zbierky V dlaniach úvratí a Kde pramením. Moje rozprávkové postavičky sú stále živé a venovala som im krátke scenáre pre mojich žiakov. Boli to Popoluška, Soľ nad zlato a Chorá princezná, ktorú vyliečilo slnko. Mimochodom, do Hlohovca ma prilákalo i slniečko, ktoré bolo na Kysuciach trocha skúpe.“
Vraj máš indiánske korene. Prejavilo sa to niekedy v tvojom živote?
„Áno, z otcovej strany mám indiánske korene. No už to pociťujem ako mýtus. Otcov dedko sa ako veľa Slovákov po 1. svetovej vojne vysťahoval za veľkú mláku. Odišiel do Južnej Ameriky na ostrov Martinik, aj moje dievčenské priezvisko je Martinik. Synovia sa vrátili a oženili sa na Kysuciach. Spomínam si, keď som bola v Kanade za dcérou, v meste Yellow Knife (Žltý, zlatý nôž) na 72. rovnobežke severnej zemepisnej šírky, v meste, ktoré Kanada postavila na území Indiánov, lebo tam objavili zlaté bane, stretávala som sa s Indiánmi. Nosili vrkoče a tuniky so strapcami a často na mňa volali: You are ours. Say something about yourself! (Ty si naša. Povedz nám niečo o sebe!). Nevedela som po anglicky, a tak som sa im vyhýbala. Dnes mi to je ľúto. Dodnes nosím od nich darované šaty, medailón som stratila. Možno mi v žilách prúdi nesmierna láska k všetkému živému, s ktorým sa treba rozprávať.“
Bola si dlhšiu dobu v Kanade, ovplyvnilo to tvoju kreatívnu dušu?
„Krásna otázka. V Kanade som mala i priateľov – kanadských Slovákov, s ktorými dodnes komunikujem cez Messenger. Zohnali mi písací stroj, papiere, kopírovacie papiere. Niekde v šuflíku mám básničky z tohto obdobia.“
Študovala si v Rusku. Čo ti to prinieslo do života?
„Okrem dvojročného štúdia ruského jazyka a literatúry v Inštitúte ruského jazyka A. S. Puškina v Moskve som bola ako študentka – rusistka na stáži na Univerzite A. I. Gercena v Leningrade. Cez prázdniny som pracovala ako tlmočníčka v medzinárodných detských táboroch, mohla som tam zobrať aj dcéru, čo som veľmi vítala. V Rusku som mala veľa priateľov, aj takých, čo veľmi plakali, keď som odchádzala. Aj ja som si odnášala ich široké a hlboké ruské srdce, dobrotu a žičlivosť..“
Kedy si si našla vzťah k literárno-dramatickému umeniu?
„Mňa táto divadelná múza oslovila v Moskve. Moskovské umelecké akademické divadlo (MCHAT), ktorého zakladateľom bol K. S. Stanislavskij, otváral štúdiá. V rámci hudobno-dramatického štúdia pracovalo Poetické divadlo, ktorého som sa stala členkou. Bolo to síce v 70. rokoch minulého storočia v období „tvrdého“ socializmu, no myšlienke v pohybe nezáleží na politike.
Mali sme výborných lektorov, ktorí sa pýšili Stanislavského odkazom o vysokej kvalite inscenácie a akademickej reči. Spomínam na básne V. Majakovského Oblak v nohaviciach a rozprávku A. S. Puškina O zlatej rybke, kde som mala tú česť naštudovať si zlatú rybku. Inscenáciu sme zahrali na Inštitúte ruského jazyka Puškina, ktorá mala Družbu s MCHAT(om).
Tu som sa zamilovala aj do tvorby F. M. Dostojevského, dokonca som sa pokúšala písať verše v ruštine.“
Koľko kníh si doposiaľ napísala?
„Dosiaľ som napísala šesť samostatných básnických zbierok, jednu knižku pre deti, vedecko-umeleckú monografiu o výchove a vyučovaní v mimoškolskej činnosti, vychádzajúc z práce v literárno-dramatickom oddelení v ZUŠ v Hlohovci a Filozoficko-etickú analýzu diela F. M. Dostojevského: Diablom posadnutí pre vydavateľstvo EÚ Publisher: GlobeEdit. Tiež som autorkou rôznych esejí, vydávaných v Literárnom týždenníku, časopise Spolku slovenských spisovateľov, ktorého som členkou.
Doteraz som mala požičanú čítaciu lupu, touto cestou ďakujem KS ÚNSS Trnava, inak by som napríklad takú rigoróznu či dizertačnú prácu nezvládla, nehovoriac o recenziách, kde je nutné prečítať naozaj celú knižku.“
Prečo práve poézia?
„Veľmi širokospektrálna otázka, aj odpoveď. Hovorí sa, že prózu treba vysedieť, poéziu vychodiť. Áno, večné náhlenie, stihnúť veľa činností, takže na tvorbu mi väčšinou ostával neskorý večer a požehnaná noc, keď sú metafory bližšie k človeku, je bohatšia i fantázia, pamäť, naozaj akoby bolo nekonečno pre spisovateľa na dosah ruky.“
Porozprávaj nám o svojej novej zbierke.
„Moja najnovšia básnická zbierka sa tiež rodila v noci, hlavne v mesačných nociach, keď mi bol mesiac v mojej malej izbičke všetkým – otcom, mamou, bratom i priateľom. Preto som dala knižke názov V mesačnom oratóriu. Mala by uvidieť svetlo sveta ešte v tomto roku, niekedy na jeseň.“
Dvadsať jeden rokov si bola pani učiteľkou literárno-dramatického odboru ZUŠ v Hlohovci. Aké je to pracovať s deťmi a stretávať sa dennodenne s fantáziou v pohybe?
„Myslím, že fantázia v pohybe je najprirodzenejšia prirodzenosť nielen reč tela, ale myšlienka v pohybe, ktorá má nespočetné množstvo kreácií a už talentované deti ho milujú, lebo tam môžu vyjadriť i svoje emócie, a tak sa stáva reč tela primárnym vyjadrením aj malého herca.
A denno-denne takto pracovať s deťmi i študentmi núti aj učiteľa ku kreativite, k istým režijným nápadom.“
Si viac pani učiteľkou základnej umeleckej školy alebo spisovateľkou?
„Do 30. júna som bola učiteľkou ZŠ, no zároveň som bola aj spisovateľkou. Táto druhá pozícia mi pomáhala pri písaní scenárov pre žiakov (od najmenších po dospelých študentov), ako aj pomáhať mojim zverencom hľadať vlastné vyjadrenie ku skutočnosti i k sebe samému cestou vlastnej tvorby. Našťastie, spisovatelia nemusia odchádzať zo svojho postu kvôli veku, alebo že je dostatok spisovateľov alebo poetov…“
Aké je tvoje životné heslo?
„Kedysi dávno som si napísala takéto motto, ktoré si opakujem pri rozchode, odchode… Aj teraz odchádzam do dôchodku, takže je aktuálne:
Nesmúťme za tým, čo sa nevráti.
Aj tak to budú večné návraty
k prchavým chvíľam vlani.
Najkrajšia chvíľa kráča s nami.“
Máš dcéru a vnučky v Anglicku. Neplánovala si, že odídeš zo Slovenska aj ty?
„Ja ani nie. Dcéra veľmi chcela, aby som žila s nimi v Anglicku. Ja som sa vždy bránila. Jednak kvôli sychravému Anglicku a aj reči, ktorú som neovládala. A pracovať niekde pri páse, vo fabrike… nechcela som, ani by som to nezvládla. Vnučky sú už dospelé, dcéra má svoj život i prácu, už ma nepotrebujú. Chodím k nim dvakrát do roka – v lete a na Vianoce. A ony (dievčatá) prichádzajú na Slovensko.“
Ak by si si mohla vybrať, v akej dobe by si chcela žiť?
„Človek si nevyberá dobu a ja mám túto dobu rada. Zjednotiť človeka s umelcom je veľmi ťažký nápor na duševné zdravie. Ale svet je miesto, kde sa rodia naše sny, rozhodnutia, ktoré chcú byť vypovedané, žité, také , ktoré sú esenciou človeka.
To by mohol byť aj odkaz pre všetkých nevidiacich i slabozrakých: Sme vyvolení nielen pre utrpenie, ale pre splnenie a presah toho, čo nám bolo dané. Len neopustiť svoje poslanie: Byť človekom pre človeka za každých okolností.“
S ktorým spisovateľom by si chcela posedieť pri káve?
„Posedieť si? Napríklad na lavičke s filozofom Platónom, na trhovisku so Sokratom, alebo v kaviarničke so súčasným filozofom Miroslavom Marcellim, s básnikom Milanom Rúfusom, s mojimi priateľkami poetkami Hankou Koškovou, Zlatkou Matlákovou, Etelkou Farkašovou. A tiež s mojimi bývalými študentmi.“
Odkaz ľuďom časopisu Dúha
„Verím, že „všetci ľudia budú bratia“, no stane sa to vtedy, keď sa sami staneme bratmi, sestrami. Inak povedané, naplní sa biblické „milovať budeš blížneho ako seba samého“.“
Lada Ďuricová
„Musím sebakriticky priznať, že pani Kuzmovú som ako človeka poznala veľmi málo. Venujeme sa kompenzácii zrakového postihnutia a na ozajstné spoznanie človeka nám neostáva toľko času. Naposledy som sa s ňou stretla asi pred piatimi rokmi a v pamäti mi utkvela ako nesmierne milá, pozitívna, vďačná za každú maličkosť. Mala veľkú chuť do života a vedela sa z neho a z toho, čo jej prináša, úprimne tešiť. Takto si ju navždy uchovám.“
Lenka Patyiová, vedúca KS ÚNSS Trnava
„Na pani Štefániu som pozerala s obdivom. Jej bohatá duša sálala z drobného útleho tela. Napriek krehkému vzhľadu bola nezlomnou ženou, ktorá rada prijímala výzvy, mala vášeň pre umenie a za svojim cieľom šla s vytrvalosťou bojovníka. Životná energia, optimizmus, entuziazmus a široký úsmev boli jej neoddeliteľnou súčasťou. Na prácu s ňou som sa tešila, lebo som vždy odchádzala vnútorne obohatená. Bola vzácnym, inšpiratívnym človekom, ktorý ma motivuje pracovať na sebe a na snahe dotknúť sa svojich snov. Lebo ona to dokázala…
Klaudia Zacharová, sociálna pracovníčka, inštruktorka sociálnej rehabilitácie z KS ÚNSS Trnava
