Na skusy

Tímea Hóková strávila dva mesiace za veľkou mlákou. Bola jednou z troch Slovákov, ktorých nominovalo Centrum komunitného organizovania Banská Bystrica, t. j. tunajší koordinátor programu profesionálnej výmeny, ktorý je zameraný na komunitné organizovanie, určený krajinám strednej a východnej Európy (Albánsku, Bulharsku, Maďarsku, Rumunsku a Slovensku) a financovaný Úradom vlády Spojených štátov amerických pre vzdelávanie a kultúru.

 

Najdlhší čas strávila Tímea v Bostone (štát Massachusetts) v Centre nezávislého života, ktoré sa venuje obhajobe záujmov ľudí so zdravotným postihnutím. Program bol až do prasknutia nabitý vzdelávaním: aktivity hosťujúcej organizácie, množstvo diskusií s kolegami z brandže či školení.

„Jeden z workshopov bol napríklad zameraný na tému starostlivosť o seba,“ približuje Tímea. „Prežívanie aktuálnej chvíle pri práci s náročným klientom sme si vtedy trénovali tak, že nám školiteľ dal do ruky kúsok zabalenej čokolády, ktorú sme mali postupne odbaľovať, položiť na jazyk, neprehltnúť a nakoniec zjesť. To je na PhD, čo poviete?“

Na veľkom námestí so sochou pána Harvarda a vo velikánskej niekoľkoposchodovej knižnici a študovni plnej štýlových starých lámp a stolov, do ktorej sa dostane iba profesor, študent a absolvent, alebo niekto, kto s ním príde a predstiera, že je jeho príbuzný, sa ocitla dvakrát: na stretnutí so známym profesorom Marshalom Ganzom, ktorý sa venuje komunitnému organizovaniu a pre primátorov rôznych miest z celého sveta vedie on-line kurz líderských zručností (vo virtuálnej lavici mu sedáva aj Matúš Vallo, na adresu ktorého padali len pochvalné slová) a na prednáške Judy Heumann, ktorá stála pri zrode Americans with Disabilities Act, pôsobila v tíme Baracka Obamu a dlhé roky bojuje za práva ľudí so zdravotným postihnutím.

Pätnásty október chytil Tímeu ešte v Bostone. Američania uchopili Deň bielej palice úplne inak než my. Podujatie pripomínalo konferenciu: konalo sa v nádhernej veľkej miestnosti plnej vlajok a svedectiev niekoľkých používateľov bielej palice o tom, ako s ňou dennodenne fungujú a ako zvyšuje ich nezávislosť.

Obísť sa nedal ani Inštitút dizajnu zameraného na človeka (Institute for Human Centered Design), ktorý zodpovedá za veľké projekty zamerané na prístupnosť a univerzálny dizajn a za vzdelávanie v oblasti kľúčovej federálnej legislatívy týkajúcej sa zdravotného postihnutia (Americans with Disabilities Act), ani Carrol Center for the Blind, čo je obdoba nášho Rehabilitačného strediska pre zrakovo postihnutých v Levoči, navyše s predajňou pomôcok a ponukou letných táborov pre nevidiacich a slabozrakých mládežníkov.

 

Žena za stolom číta knihu v študovni jednej z najprestížnejších univerzít na svete.
Čítanie kníh v starej študovni jednej z najprestížnejších univerzít na svete

 

Po Amerike s bielou palicou

„Nevidiaci, ktorý nie je občanom USA, nemá nárok na nácvik priestorovej orientácie. Takto som ostala bez poriadnej „priestorovky“ aj ja,“ vyzradila Tímea. „Základnú trasu mi ukázala len kolegynka Jessica, ktorá vôbec nie je v téme odborníčka, pomohla mi označiť spotrebiče v domácnosti, sem-tam pri nakupovaní, ale inak som bola odkázaná sama na seba.“

Treba však povedať, že Amerika s nami počíta. Všetky druhy dopravy sú v podstate prístupné. Metro má síce niekoľko liniek, úrovní, vchodov a východov, ale nevidiacim tu pomáhajú okrem hmatových prvkov aj výťahy, tlačidlo na privolanie personálu či mobilná aplikácia IRA, vďaka ktorej profesionál na druhej strane linky „Robinsona“ na mape lokalizuje a naviguje ho.

„V Bostone občas hlásenie zastávok pokrivkávalo, vrátila som sa teda k počítaniu, v New Yorku zas boli zastávky spočiatku nezrozumiteľné, a keď som im už konečne začala rozumieť, tak to bolo len číslo – majú tam taký systém ulíc, treba si jednoducho len zvyknúť,“ vracia sa k cestovateľským zážitkom Tímea. „Washington na mňa pôsobil veľmi pokojne – široké ulice i chodníky a hustota obyvateľstva komfortná. Dokonca aj prístupnosť pre nevidiacich tu mali riešenú asi najlepšie: ozvučené semafory, reliéfne prvky pred priechodmi pre chodcov, zrozumiteľné hlásenia zastávok v metre.“

Pýtali sme sa aj na služby a väčšina z nich je vraj perfektne prístupná: ku filmom v kine či predstaveniam v divadle si bez problémov môžete vyžiadať audiokomentár, v kaviarňach vám personál dokáže veľmi prirodzene asistovať a pod.

 

Nie len prácou je človek živý

Po niekoľkých týždňoch stáže sa Tímea pustila naprieč Amerikou. V Bostone si okrem iného vychutnala prehliadku tzv. Chodníka slobody, ktorý zobrazuje národnú históriu, v Salem, hlavnom meste Halloweenu, múzeum bosoriek, veštenie a v kostýme netopierej ženy prechod strašidelným domom, v extrémne pulzujúcom New Yorku návštevu centrály Organizácie spojených národov, bežeckej organizácie Achilles International či výstup do podstavca Sochy slobody (audiosprievodca s podrobnejším popisom samotnej sochy a jej okolia bol samozrejmosťou). Do najstráženejšieho domu bielej farby, samozrejme, len tak hocikoho nepustia, ani Tímeu nie, ale sledovať ho voľným okom, voľným uchom (protesty sú na dennom poriadku) či voľnou rukou (v návštevníckom centre je k dispozícii krásny veľký model), vám zakázať nemôžu.

 

Traja nevidiaci s bielymi palicami..
Chicago ako na dlani

 

Americké zvláštnosti

  • Pešo? Bizarné!: Američania chodia všade autom, na poschodia výťahom. Schodiská bývajú preto zatvorené, alebo plné upratovacích strojov. Výťahy sú síce označené Braillovým písmom, ale poschodia hlásia len občas.
  • O politike nie!: ale to len akože, inak na ňu narazíte takmer na každom kroku, ešte aj magnetky na chladničke hlásajú vyhranenosť názorov.
  • V inej mierke: postele, priestory, autá a niekedy aj ľudia. Všetko je tu veľké. Porcie na nezjedenie, litrové poháre sú úplne bežné.
  • Sóda: všeobjímajúci názov pre bublinkové nápoje. Od Coca Colly cez Fantu aaž po Sprite.
  • Tekvicová príchúť: okrem polievky či koláča ju identifikujete napríklad aj v káve a čaji.
  • Niet nad klímu: zabezpečuje kúrenie, chladenie i vetranie. Okná sa často ani nedajú otvoriť, takže štebot vtákov vám zaisťuje len YouTUBE.
  • Život v plaste: ranná kávička v plastových pohároch, rýchle občerstvenie na plastovom tanieri a s plastovým príborom.
  • Čo fajčiar, to Európan: v posledných rokoch sa v Amerike rozpútala veľká protifajčiarska kampaň, ktorá na domácich zrejme zapôsobila veľmi pozitívne.

 

Inscenácia bostonského pitia čaju. Žena zhadzuje debnu "s čajom" cez palubu.
V jednom múzeu si spolu s hercami môžete v drevenej lodi zinscenovať tzv. Bostonské pitie čaju, dokonca aj vhodiť debnu byliniek do mora

 

Zúročenie skúseností

Dejiskom záverečnej konferencie, odovzdávania certifikátov o absolvovaní programu profesionálnej výmeny a o úspešnom zvládnutí on-line kurzu zameraného na líderské zručnosti bol Washington.

„Musím povedať, že samotná stáž bola pre mňa veľkou profesionálnou i osobnou skúsenosťou. Som vďačná, že som sa jej mohla zúčastniť. Všetko nebolo ružové – ani Amerika nie je dokonalá, ale určité prekonávanie vlastnej zóny komfortu ma výrazne posilnilo a dodalo nový vietor do plachiet,“ hovorí Tímea Hóková.

Prvým prístavom, kde sa onen vietor trošku utíšil, bol workshop s názvom Bostonské pitie čaju alebo Ako hovoriť za seba a za iných, ktorý sa uskutočnil v sobotu 15. februára v Bratislave. Tému sebaobhajoby ľudí so zdravotným postihnutím nám priblížil riaditeľ Centra nezávislého života v Bostone a expert na práva osôb so zdravotným postihnutím v USA Bill Henning.

 

Dušana Blašková a Josef Zbranek

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *