V treťom čísle Dúhy sme sa dočítali smutnú správu o úmrtí zakladajúceho člena ÚNSS a jeho sekretariátu (predchodcu dnešného Úradu ÚNSS) Jozefa Lišku. Za najväčšiu zásluhu v prospech nevidiacich a slabozrakých považujem jeho prínos k vývoju, výrobe a distribúcii kompenzačných pomôcok.
Zmapovanie jeho životnej dráhy priniesli nekrológy v našich časopisoch. Bol to však človek z mäsa a kostí, ktorý miloval život so všetkými jeho krásami. A Kto ho poznal, vie, že to človek z mäsa a kostí naozaj bol. Je tak, pamätníci? Moje spomienky sú možno trocha šťavnaté, ale glorifikácia pamiatke ľudí škodí a živú stopu v našej pamäti nezanechá.
S Jozefom som sa prvý raz stretol v januári 1984 na mládežníckom plese v Bratislave. V rámci prvého najsilnejšieho dojmu ho mám stále zafixovaného ako starnúceho mládežníka. Mali sme s manželkou mesiac pred svadbou a moja budúca bola aktívnou členkou vtedajšieho klubu mládeže, ktorý Jozef viedol a hneď ma atakoval, že mu „leziem“ do háremu. „Furt sa do mňa navážal,“ posťažoval som sa Milke Pastvovej, našej prvej riaditeľke. „Buď rád!“ vysvetľovala mi, „To je uňho výraz sympatií.“ zrejme mala pravdu.
Prvé pomôcky
Naša spolupráca nabrala intenzitu po založení ÚNSS v roku 1990. Na jednej zdravotníckej výstave priniesol zástupca výrobcu nový prototyp slovenského písacieho stroja pre nevidiacich. Keď som ho vyskúšal, neskrýval som nadšenie ani vďaku. „Počúvaj, Jožinec,“ takto ma oslovoval, „túto fázu nadšenia už máme za sebou. Tá nič nerieši,“ upozorňoval ma pragmaticky. „Teraz hľadáme, čo ešte treba zlepšiť.“
Pôvodnou profesiou bol síce chemik, do našich radov ho presmeroval úraz v ranej mladosti. Keď sa po štyridsiatke zameral iba na kompenzačné pomôcky, všetko, s čím súvisela jeho práca, sa snažil robiť profesionálne, nadobúdal rôzne technické a administratívne zručnosti.
Ako obchodník mal jednu neoceniteľnú vlastnosť – v žiadnej situácii sa nedostal do rozpakov. Bol mimoriadne pohotový. „Zažil som,“ spomína exkolega Vladimír, „že iba raz sa nechal vykoľajiť. Svojho času mal psa, ktorému v mäsiarstve pri únii kupoval kosti. Raz sa prišiel pochváliť s dobrým nákupom. “A to vám aj zabalia?“ opýtala sa kolegyňa. „Baliť mu to nemusia, on ich ohryzie priamo tam.“ zaťal som. Nastal obrovský výbuch smiechu všetkých prítomných a Jožo zdupkal. Ináč som niečo také nikdy nezažil“. dokončil spomienku. Ani mne sa nič podobné v mysli nevynára.
Cigaretka na dva ťahy
S Jozefom sme mali jeden zlozvyk spoločný. A hoci s ním zviedol viacero vojen, všetky skončili neúspechom. Kupoval si nikotínové náplasti, „kusovky“ od kolegov za demotivačné ceny. Raz mi povedal: „Spomeň si na mňa 25. októbra. Po tomto dátume už budeš hovoriť s nefajčiarom.“ To sa totiž objednal na nejakú holandskú terapiu vraj s 99-percentnou úspešnosťou, žiaľ, uňho sa naplnilo len to jedno percento. Inokedy zase: „Ja už nefajčím, ale pôjdem s tebou na cigaretu pred dvere, aby sme mohli debatovať.“ Debaty boli o všetkom možnom, najviac zase o pomôckach.
S fajčením sú spojené aj dve ďalšie historky, ktoré ilustrujú nielen jeho pohotovosť, ale aj sarkastický humor. Raz sme spolu navštívili akademického výtvarníka, ktorý sa zaoberal tvorbou drevených hračiek a dvojrozmerných makiet zvierat. Cieľom návštevy bolo nájsť vhodné typy hračiek a vecičiek pre malých i veľkých „zrakáčov“. Vystúpili sme pred domom výtvarníka a Jožo si hneď pri bránke zapálil. Náš hostiteľ začal ihneď dávať narážkami najavo svoj negatívny vzťah k fajčeniu, tie neustále stupňoval. Keď pribehol jeho veľký čierny pes, poznamenal: „Dajte si pozor, neznáša fajčiarov.“
Jožo však pokojne dofajčil a obrátil sa k výtvarníkovi: „Prosím Vás, môžete sa na chvíľku otočiť, aby ste nevideli, ako Vám hádžem ohorok do záhonu?“
V roku 1995 sa konala v Zichyho paláci slávnosť k 5. výročiu založenia ÚNSS. Keď už všetci hostia odišli a kompenzačné pomôcky boli pobalené, obkolesili sme s Jozefom a Vladimírom popolník a spokojne bafkali. Vtedy bolo ešte povolené fajčiť v interiéroch verejných budov. Okolo nás prešla mladá kolegyňa so svojou päťročnou dcérkou. „Vieš, páni sú škaredí, pretože fajčia.“ Jožo vyskočil ako vymrštený pružinou, pobehol k malej, sklonil sa k nej a povedal jej do uška: „Vieš, páni sú škaredí, pretože fajčia, ale mamička je škaredá a nevie z čoho.“ „Nenííí!“ tento zúfalý detský výkrik však zanikol vo výbuchu mamičkinho smiechu. No, a keď sa smeje mamička, tak je všetko v poriadku. Že, deti?
Ale aby to nebolo len o fajčení. Boli sme na obede. Jožo čakal, kým dojem aj ja, a čas si krátil hraním sa s pohárikom. Jeho hru náhle ukončila pomocná čašníčka zbierajúca špinavý riad, keď mu vytrhla rotujúci pohár. Jožo prísne skríkol: „A čím si ja teraz budem točiť?“
„So soľničkou,“ odpovedalo dievča so smiechom.
Smiech nie je pri spomienke nutný, ale úsmev je fajn. Tak, Jozef, úsmev Tvojej pamiatke!
Josef Zbranek
