Dlhoročná funkcionárka, predsedníčka Krajskej rady ÚNSS Žilina Milota Strončeková dostala cenu primátora za neúnavnú podporu a pomoc slabozrakým a nevidiacim v Martine i na Slovensku. Vy ste jej už povedali, ako vám zmenila život?
„Bol to krásny deň, lebo som mala okolo seba najvzácnejších ľudí – syna, manžela, sestru a svojich najlepších priateľov. Jeden z nich mi robil oči, keď ma viedol na pódium. V hľadisku tma, pódium zase pod svetlami reflektorov. Na jednej strane som to vnímala ako prekážku, na druhej ako neskutočnú výhodu – keďže som nič nevidela, nemala som trému,“ spomína Milota Strončeková na deň, kedy dostala Cenu primátora mesta Martin.
Cesta pomoci
Pani Milota pracuje ako sociálno – rehabilitačná pracovníčka v Únii nevidiacich a slabozrakých Slovenska. Od pätnástich rokov dobrovoľníčila v Zväze invalidov, profesionálne sa tejto práci venuje 24 rokov, odkedy je otvorené Oblastné stredisko sociálnej rehabilitácie ÚNSS v Martine.
„Sama mám zrakové postihnutie, klasifikovaná som ako prakticky nevidiaca. Od detstva som mala veľké problémy, už na základnej škole vo veku 6 rokov. V tom čase mi pomohli ľudia zo Zväzu invalidov v Ružomberku, ktorí ukázali mojim rodičom, ako sa dá študovať aj so zrakovým postihnutím. Ako dieťa som totiž chodila na klasickú základnú školu. Kedysi neexistovala integrácia a preskákala som si tam toho naozaj dosť. Následne som odišla študovať na odborné učilište v Levoči odbor kníhviazač. Túto prácu milujem dodnes, žiaľ, nemôžem ju už vykonávať. Napriek tomu, že sme všetci študenti mali zrakový hendikep, dokázali sme tvoriť prekrásne veci. Neskôr som si spravila odbor masér, ktorý som vykonávala 21 rokov. Dnes pracujem ako sociálno-rehabilitačná pracovníčka,“ hovorí Milota Strončeková.
Zmysluplná práca
V ÚNSS poskytuje poradenstvo všetkým ľuďom so zrakovým postihnutím a ich príbuzným. Jej cieľom je, aby sa klienti a členovia viac zapájali do bežného života, podieľali sa na dianí v spoločnosti či boli úspešnými v oblasti zamestnávania. Organizuje pobytové tábory pre nevidiace deti, vedie celoslovenské pobyty pre diabetikov so zrakovým postihnutím, aktívne sa zapája do zbierky Biela pastelka či do Dňa bielej palice.
„Mňa baví práca. Začínala som ako dobrovoľníčka. Potom som absolvovala kurz sebaobsluhy v Prahe, získala som vzdelanie na výuku ľudí so zrakovým postihnutím. V našom stredisku máme kanceláriu, učebne, počítače, kuchynku. Ľudia si sem zvykli chodiť. Stretávajú sa u nás dôchodcovia, s ktorými pri káve preberieme všetky témy – od petržlenu až po politiku. Máme aj ženy, ktoré rady robia ručné práce. S nimi skúšame nové metódy, napríklad pletenie bez ihlíc. Stále sa je čo učiť. Jednak sa učím sama na sebe a zároveň klienti učia mňa,“ prízvukuje pani Milota.
Ako podotýka, dobrý manažment strediska závisí aj od spolupráce na úrovni komunálnej politiky. Úzko spolupracovala napríklad s viceprimátorom Martina, ktorý ju navrhol na spomínanú cenu. Tú pani Milota Strončeková vníma ako čerešničku na torte, v srdci zostáva skromná a najväčšou odmenou je pre ňu práca, ktorá ju teší.
Tatiana Kubišová
