Spomienka na muža, ktorý dal svoj hlas verejnej zbierke Biela pastelka. Marián Geišberg, ďakujeme a nezabudneme.
Za osem a pol roka svojho pôsobenia v Únii nevidiacich a slabozrakých Slovenska som mala česť spolupracovať s niekoľkými osobnosťami z hereckých kruhov či šoubiznisovej komunity. Nie je jednoduché sa k nim dostať, avšak ak sa to podarí a vypočujú si, akým – pre nich jednoduchým – spôsobom môžu pomôcť veľkej skupine ľudí s postihnutím, zväčša neodolajú. Požičajú dobrému úmyslu svoje meno, tvár, olympijskú medailu, silu osobnosti. Alebo hlas. To bol aj prípad Mariána Geišberga. Neviem, komu prvému napadlo, že práve tento muž s dušou chlapca by mohlo dať hlas verejnej zbierke Biela pastelka. Bol to nápad za milión. Aj vďaka jeho nezameniteľnému, podmanivému hlasu sa za sedemnásť rokov tých miliónov vyzbieralo dosť.
Súkromie si chránil
Pozvanie na tlačovú konferenciu pred hlavným zbierkovým dňom vždy zdvorilo, no vytrvalo odmietal. Spoločnosť novinárov nevyhľadával, nebol ten typ, ktorý potrebuje byť na titulných stránkach novín. Vŕtali sa mu v súkromí, on si ho chcel chrániť. Zato sadnúť v štúdiu pred mikrofón, zhlboka sa nadýchnuť a z voleja nahovoriť: „… nádej ľuďom, ktorí sa ocitli v neľahkej životnej situácii…“ dokázal ako z partesu. Ak produkcia nebola spokojná na sto percent, bez váhania zopakoval po druhý, tretí aj štvrtýkrát. S jemným úsmevom na perách a pokojom v hlase. V tej cenine, o ktorú sa s úniou podelil.
Jednoducho – profesionál
Bolo to v roku 2011, jedna z júlových sobôt, mali sme dohodnuté nahrávanie audiospotu v rozhlasovom štúdiu. O ôsmej hodine rannej. Inokedy nebolo voľné.
Čas treba vždy dodržať, jedno nahrávanie strieda druhé. My sme boli na mieste desať minút pred ôsmou. Osem hodín, štvrť na deväť, pol deviatej – Mariána nikde. Neistota a nepokoj sa premenili na nervozitu. Stalo sa niečo? Hviezdy mávajú maniere, no náš hlasový ambasádor nezvykol meškať. Počkáme ešte štvrťhodinu. Keď aj o deviatej stolička pred mikrofónom zívala prázdnotou, nedalo sa inak. Zavolám. Po dlhom zvonení hlas na druhej strane po-ma-lým, hlboko posadeným tónom zašepkal: „Prosím,“ a mne bolo jasné, že môj mobil práve odviedol prácu budíka. „Fakt? To na dnes sme sa dohodli? Zaspal som. Čakáte už hodinu? Hmmm, a vydržíte ešte polhodinu? Už sa obúvam.“
Prišiel. Ospravedlnil sa, sadol pred mikrofón a bielopastelkovým hlasom, na ktorom nebolo počuť ani náznak únavy po prebdenej noci, to dal na prvú. Profesionál.
Pozýval pomáhať
Nikdy netúžil byť na titulkách časopisov. V polovici tohtoročného novembra bol na všetkých. Už sa tomu nemohol brániť. Jeho odchod do večnosti zaplnil stránky tlače, internetu aj vysielanie televízií.
Vždy, keď budem počuť rozhlasový spot: „Biela pastelka. Pomáha nevidiacim vrátiť sa do života,“ vybaví sa mi šarmantný muž, ktorý pozýval pomáhať. Tak, ako to vedel len on. Nech jeho meno história únie nezabudne.
Ivana Potočňáková
