Zrak stratila v dospelosti už ako manželka a matka. „Pripadlo mi to, ako keby sa moja Zem prestala točiť, moje Slnko prestalo vychádzať. Zem sa však môže točiť na hrnčiarskom kruhu. A moje Slnko opäť vyšlo. Aj keď ho nevidím, cítim, že je,“ hovorí keramikárka z Dubnice nad Váhom Soňa Zelisková..
V rozhovore, ktorý ste dali Denníku N ste hovorili o záľubách v mladosti – medzi turistikou, trampovaním, spevom, klavírom a gitarou som záľubu v keramike nenašla. Kedy vás napadlo, že môžete tvoriť, a dokonca aj zarábať týmto spôsobom?
„Ku keramike som sa dostala až v čase, kedy som už desať rokov nevidela. Zrak som stratila ako 26-ročná po pôrode syna, príčinou bola cukrovka. Predtým som pracovala v materskej škole. Keďže som nevidela, do tejto práce som sa nemohla vrátiť. Hľadala som, kde by som sa mohla uplatniť v ďalšom pracovnom živote. Zoznámila som sa s terajšou priateľkou Reginou Breyer z Rakúska. Dala mi hlinu do ruky a presvedčila ma, že z nej môžem tvoriť rukami, pretože mám dobré hmatové vnímanie. A tak som sa do toho pustila.“
Ponuku vašich výrobkov možno nájsť na facebooku, no aj cez ÚĽUV. Ktoré techniky vás najviac oslovili?
„Našla som sa v technike točenia na kruhu. Je najťažšia, no najkrajšia. Vznikajú pri nej oblé tvary. Nádoby, ktoré vytočím sú bacuľaté, zvonku vrúbkované, majú svoju štruktúru, aby zvonku vyzerali ako staré. Som samouk. Prvé dva roky som vyrábala vlastne veľmi kvalitné blato (smiech), kým som prišla na to, ako s hlinou narábať, ako ju centrovať pri točení a ako dokončovať výrobky. Trvalo mi to teda pomerne dlho, kým som si techniku osvojila. Mám ju však najradšej a ak sa to dá tak povedať, je mi aj filozoficky najbližšia.“
V akom zmysle ´filozoficky´?
„Keď som prestala vidieť, začala som tvoriť aj poéziu. Pripadlo mi to, ako keby sa moja Zem prestala točiť, moje Slnko prestalo vychádzať a nastala tma. Táto Zem v podobe hliny sa dala točiť na hrnčiarskom kruhu. A moje Slnko tak opäť vychádza. Aj keď ho nevidím, cítim, že je.“
Venujete sa aj plátovej technike?
„Áno. Pri plátovej technike sa hlina rozvalcuje na určitú hrúbku – päť, šesť milimetrov. Z toho povykrajujem časti, ktoré zliepam, napríklad tak vznikne plášť hrnčeka alebo nejakej vázy, či nádoby, ku ktorým potom dolepím ucho. Rada robím, opäť, také štruktúrované veci, ktoré zvrchu napríklad v dvoch bodoch zatlačím a dokončím. Vznikne z toho jabĺčko.“
Ktoré výrobky si ľudia najčastejšie kupujú?
„Okrem rôznych nádob, hrnčekov zhotovených na hrnčiarskom kruhu sú to aj srdiečka. Tvorím ich z dvoch polovičiek, pričom srdiečka sú vyduté, a keď sú vypálené a naglazované, zviažem ich gumičkou a dajú sa roztvoriť ako mušľa. Dovnútra tak možno vložiť odkaz, fotku, ja hovorím od lentilky po briliant, kto ako chce. Ďalej potom jabĺčkové misy a hrnčeky zdobené margarétkami.“
Nebojíte sa výstav, predvádzania výroby na festivaloch, ani rozhovorov v médiách. Čo pre vás bolo najhoršie prekonať, keď ste v dospelosti, už ako manželka a matka stratila zrak?
„Trvalo mi nejaký čas, možno dva, tri roky, kým som svoju novú situáciu prijala. Pomerne rýchlo som však pochopila, že oči alebo zrak pre život nehovorím, že nie sú dôležité, ale je to asi najťažšie to prijať. Keď som stratu zraku prijala, naučila som sa robiť drvivú väčšinu vecí tak isto, ako vidiaca manželka, vidiaca matka, vidiaca žena, pracovníčka…. a neviem, čo všetko ďalej. Je na to veľa pomôcok. Keď rozmýšľam nad touto otázkou, čo bolo najťažšie – technické veci, čo a ako robiť, to sa dá. Neviem však chodiť samostatne v neznámom priestore, aj pre iné zdravotné ťažkosti, ako sú závraty a tak. Určitý čas som mala vodiaceho psa a s tým som chodila sama. To čo mi najviac chýba, je asi pohľad do tváre, do očí. To by som často potrebovala.“
Ako ste sa dostali napokon k arteterapii? Kde ste získali pre tento odbor vzdelanie?
„Mám vyštudované učiteľstvo pre materské školy. Keď som prestala vidieť, ďalší človek, s ktorým som sa stretla, ktorý ma posunul ku keramike a veľmi si ho vážim, bola profesorka a akademická sochárka Jaroslava Šickova-Fabrici. Je prvou dámou arteterapie na Slovensku, publikuje, píše knihy. Na akcii Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska robila pre nevidiacich arteterapiu. Nemali sme vtedy zvládnuť nejaké techniky, ale pracovať s hlinou tak pocitovo…, terapeuticky. Pozvala ma do jej dvojročného kurzu, kde som začala arteterapiu študovať. Chodila som do Bratislavy, štúdium sa končilo záverečnou prácou. Na kurze sme robili nielen s hlinou, no aj farbami a s iným materiálom. Pomohlo mi to – mala som viac odvahy začať pracovať s deťmi na krúžkoch, ale aj na letných školách. Tiež na rôznych terapiách s tými, ktorí majú rôzne poruchy napríklad vzdelávania, alebo sa im potia ruky, s deťmi s Downovým syndrómom a podobne. Nerobím diagnostiku. Práca s hlinou deťom i dospelým pomáha zlepšovať ich manuálne zručnosti, pomáha im to v získavaní sebavedomia – napríklad ak deti nie sú úspešné v škole, zažijú pocit, že sa im pri tvorbe s keramikou veľakrát darí. Vek nie je ohraničený, aj starší ľudia môžu ku mne prísť do kurzu.“
A ako pomáha tvorba s hlinou vám?
„Zo žartu hovorievam, že hlina všetko vytiahne. Keď mám nejaké problémy, pri takejto fyzickej práci na ne zabúdam. Pred dvoma rokmi mi zomrel manžel. Dielňu mám o poschodie vyššie, a tak, keď potrebujem, zájdem aj večer a v práci s hlinou nachádzam radosť.“
Soňa Zelisková: Letokruhy
(báseň)
Vytočila som hrnček, pritlačila k nemu uško a zlepila
s vymodelovanou zemeguľou tak, aby uško ležalo na nej.
Napísala som:
Pritláčam ucho ku hline.
Načúvam, či sa točí zem.
Točí sa, točí na mojom letokruhu.
A slnko – svieti?
Viem ti?
Halka Tytykalová
