Ak by sa všetci striktne držali pravidiel, bola by jedna fotka ako druhá, druhá ako tretia, tretia ako tisíca. Šmrnc im dodá práve osobitý pohľad autora, dnes už nie tak zriedkavo aj autora so zrakovým postihnutím. Jedného takého som pre vás našla. Bez fotoaparátu mu hovoria Ľubomír Pavelčák, s ním Lichoočko.
„Umeleckým menom by som to nenazval,“ pobavila som ho zrezka jednou zo svojich prvých otázok. „Premýšľal som, ako si svoje snímky označiť, ako ich podpísať a povedal som si: mám jedno oko, v matematike je jednotka „liché“ číslo, tak prečo to nespojiť? No a odvtedy som Lichoočko.“
Osud zrejme mnohé kapitoly píše cez kopirák a jednotlivé listy potom rozdáva po rodinách. Možno premyslene, možno len tak hala-bala. Keď mal mladší syn manželov Pavelčákovcov zhruba 5 rokov, všimli si, že na rozprávky v televízii sa pozerá priveľmi zblízka, aj ten uhol je akýsi zvláštny. Odštartovalo to sériu vyšetrení, nezrozumiteľná latinčina postupne ustúpila riešeniu každodenných problémov (sebaobsluhy, orientácie, vzdelania a voľno-časových aktivít). Ale perspektíva, že tenká sietnica sa jedného dňa môže roztrhnúť a malý Ľubomír oslepne, ostala. Keď sa tak napokon stalo, malý už nebol. Napriek úsiliu lekárov musel v roku 2006 podstúpiť enukleáciu ľavého oka a zvyknúť si na protézu.
„Pravdaže, niektorí členovia našej rodiny okuliare majú, dokonca asi viac po meči ako po praslici, Ja som bol najpažravejšia potvora, že som z tej torty chcel najväčší kus, takže som sa dostal tam, kde som. Ale musím povedať, že po zákroku sa mi veľmi uľavilo. Pred tým som mával veľké bolesti aj toho oka, aj hlavy, po operácii som mal pocit, akoby zo mňa ktosi sňal tatrovku. Pravdaže, cítil som, že do môjho tela niekto siahol, že zo mňa kus odobrali (hoci na váhe sa to neodzrkadlilo), aj to hojenie bolelo, nebudem sa hrať na hrdinu, ale predsa len to bola úľava. Trvalo niekoľko mesiacov, kým to prostredie odpuchlo a upokojilo sa. Dnes je to už súčasťou každodenného rituálu – ráno si ľavé oko vyčistím, urobím si v ňom iskru a zvesela vykročím do ulíc.“
Oftalmológovia vám od piatich rokov hovorili, že sa to môže stať a s najväčšou pravdepodobnosťou aj stane. Povinnosť informovať majú splnenú, ale akoby si neuvedomovali, že človek s tým vedomím vstáva, s tým vedomím si líha. Dá sa na čosi také pripraviť? Lepšie povedané, dokázali ste sa vy na čosi také pripraviť?
„Priznám sa, že veľmi nie. Zrak sa mi síce zhoršoval rok čo rok, ale keď mi to ľavé oko vypovedalo službu úplne, zmenila sa mi perspektíva, zrazu som nevidel trojrozmerne, všetko som videl pod iným uhlom, zorné pole som mal značne zúžené. Na mnohé činnosti som si musel hľadať opäť trošičku iný spôsob, ako ich zvládnuť bez pomoci iných. Mne osobne trvalo asi rok, možno rok a pol, kým sa mi podarilo brať to s humorom. Samozrejme, sú dni, keď som sám na seba nahnevaný, alebo som zo seba nešťastný, pretože prevrátim pohár, niečo prehliadnem, šliapnem inam, ako kamarátovi z vojny sa na ulici prihovorím úplne cudziemu človeku. Ale snažím sa nad takéto situácie povzniesť a nepoddávať sa negatívnym emóciám.“
Život ako vo sne alebo ako v rozprávke
Ľubomírovi Pavelčákovi ktosi zabalil svet do igelitovej tašky. Ľudí vníma len ako farebné tiene, s okuliarmi či bez, text potrebuje mať tých 5 – 7 centimetrov pred okom, aby si niečo prečítal, ale po jednej A štvorke sa cíti akoby celý deň fáral v bani. V priestore sa orientuje podľa známych farieb alebo charakteristických siluet, ale s úsmevom priznáva, že neraz mu až nos oznámi, že tadiaľto radšej nie. Tam, kde to pozná, sa snaží pohybovať sám (pravda, na vlastné riziko), v neznámom prostredí sa k slovu dostane aj „bílá kamarádka“, hoci o nejakom dlhom a častom rečnení to nie je.
„V podstate si žijem ako vo sne alebo ako v rozprávke,“ priblížil mi svoj pohľad na svet. „Všetko vôkol mňa je rozmazané a zakalené, na niečo reálne sa to vlastne premení až vtedy, keď sa toho dotknem. Dovtedy je to tajomná silueta, ktorá môže byť prakticky čímkoľvek, čo si sám vyfantazírujem. Zvlášť náročné je to na jeseň a v zime, keď je slnko prinízko a človek sa zrazu ocitne v bielej tme.“
Čím bol zrak horší, tým deformovanejšie boli tvary predmetov a tým nespoľahlivejšie videné vzdialenosti – z obdĺžnika sa vykľul súdok, voda z pohára sa viac utierala, ako hasila smäd. Našťastie, vnímania farieb sa zmeny nedotkli.
„Drvivá väčšina mojich… nehovorím im fotografie, ale cvaky, takže drvivá väčšina mojich cvakov je ladená v teplých odtieňoch. Jedna vec je tá, že chcem svet zobrazovať ako príjemné a vľúdne miesto, druhá, prozaickejšia, častejšie fotím v podmienkach, kedy je teplé svetlo prirodzené. A to napriek tomu, že studené farby obrysy vytiahnu a obraz vyzerá ostrejší. Prinajmenšom moje oko to tak vníma.“
Český Japonec, japonský Čech
Začalo to nevinne. Fotením cestovných poriadkov, cenoviek v obchodoch, názvov ulíc či popisných čísel budov, ich zväčšovaním a následným lúštením, postupne sa začal rozrastať aj album snímok navštevovaných miest.
„Kamaráti si mysleli, že keď si digitálny fotoaparát dám pred tvár, v hľadáčiku uvidím všetko tak jasne a zreteľne, ako keby som mal dve zdravé oči,“ spomína si s úsmevom Ľubomír Pavelčák. „Tvárili sa trošku neveriacky, keď som im to vyvracal. Dlho som im nedokázal vysvetliť, ako vlastne vidím, tak som jedného pekného dňa sňal okuliare z nosa, pridržal ich pred objektívom a cvakol som. A tak vznikla prvá brýlovka a s ňou v podstate aj môj, povedal by som, autorský rukopis.“
Brýlovky
Ľubomír Pavelčák nevidí, čo fotí. Niekedy pri zameriavaní pomôže manželka Monika, ktorá si osvojila navigáciu podľa hodinového ciferníka, inokedy uši (napr. pri automobilových pretekoch) alebo nohy (nevyhnutnou výbavou prakticky nevidiaceho fotografa je vedieť čítať povrchy doslova krok za krokom). Nepúšťa sa ani do portrétov – bez kontroly mimiky, svetiel a tieňov to jednoducho nejde, ani do svadieb – čo ak nezachytí ten správny moment? Budú sa snúbenci sobášiť ešte raz?
„Písaných pravidiel sa ja pridržiavať nemôžem. Keď si len zoberiem základ kompozície, a pravidlo zlatého rezu, ten môj zrak ma nepustí. Zachované mám len centrálne videnie, ani pri najlepšej vôli sa nezorientujem, čo sa nachádza vľavo hore, čo vpravo dole, o rozdelení obrazu na tretiny môžem len snívať,“ vysvetľuje fotograf známy pod pseudonymom Lichoočko. „Ja si vždy z vybranej témy urobím aj šesť – sedem záberov (našťastie, v digitálnej ére to nie je žiaden problém), prídem domov, fotky si nahrám do počítača, otvorím v špeciálnom programe, najprv si prezriem celok, potom pod lupou so 400-percentným zväčšením jednotlivé časti a na veľkom monitore si pomaly, pozorne a hlavne zblízka prezriem, ktorý cvak za niečo stojí a ktorý nie. A pokiaľ sa pýtate na zásahy, pomerne často cvakám vyslovene zoširoka a to podstatné zo snímky potom jednoducho vystrihnem (väčšina brýloviek je 2:3, mnohé sú štvorce, nájdu sa ale aj 16:9). Nie je to ale jediný zásah, ktorý robím. Niektoré časti zvyknem rozostriť, niektoré schválne ponechám len v odtieňoch sivej. Je to taký môj odkaz, že svet nemusí byť s okuliarmi ružový, ale zas ani čiernobiely bez nich.“
Aha! A štyri základné objektívy vraj bohato vystačia. Miláčikom je ten s označením 70:200, ktorý slúži aj ako ďalekohľad, rád však cvaká aj so širokým, hoci tam sa snímka tvári tajomne až do chvíle, kým sa nezobrazí v počítači. Pri zábere Mostu Miloša Sýkoru v Ostrave prišla vhod vyššia clona a široký objektív, pri fotení mešity 50-milimetrový objektív a najnižšia clona.
Spoluautorka Náhoda
Keď vidíte naozaj zle, vymyslíte si len tému. Nejdete za niečím konkrétnym, nehľadáte v reáli obrazy, kompozíciu, farebnosť, dopad svetla či hru tieňov, ktoré ste vo svojich predstavách videli, dokonca ani na ich zrod priamo na mieste činu sa priveľmi spoľahnúť nedá. Akokoľvek by boli okolnosti priaznivé a okolité zvuky žičlivé. Neznalosť prostredia, obmedzenosť prístupu alebo neprítomnosť niekoho, kto by to mal v oku a na zaujímavý moment vás upozornil, vám takéto plány z hlavy rýchlo vyženú. Všetko, čo je treba mať, je šťastie.
„Jasné, že mám za sebou aj aranžované fotografie,“ priznáva Ľubomír Pavelčák. „Klamal by som, keby som tvrdil opak. A hoci nemám profesionálnu techniku a podmienky, skúšal som klasické motívy, ako je nalievanie perlivej vody do skleneného pohára (dokonca sme doň aj sypali soľ, aby to bublinkovalo, ako sa patrí) či detail hmyzu. Makro ja nikdy neufotím, to sa skladá aj zo šiestich – siedmich snímok, aby bolo naozaj vidno každučký chĺpok na tele, každučkú žilku na krídle. To sa mne podarí až v budúcom živote, až sa narodím ako orol a budem mať ostrý zrak,“ baví sa na svoj účet Lichoočko. „Spomínam si ale aj na aranžmán z jednej z posledných dovoleniek pri mori. Bola tam krásna pláž, mólo, vybiehajúce nad modrú spenenú hladinu, skrátka idylická scenéria. Odkrokoval som si, kde mám stáť, nacvičil, pod akým uhlom sa ohnúť, aby som východ slnka chytil čo najefektnejšie. Dva dni bolo zamračené, hovorím si, nič to, na tretí to cvaknem. Lenže slnko sa za ten čas trošku posunulo, musel som si to všetko prepočítať a v podstate pripraviť nanovo. Spokojný som stlačil spúšť, pobalil veci, vrátil sa do republiky a počítači zistil, že namiesto zlatistého horizontu mám zvečnenú tabuľu so zoznamom toho, čo sa smie a čo nie. Nedá sa nič robiť, musíme sa tam vrátiť,“ dodáva so smiechom.
Res publica
Za prvou verejnou prezentáciou cvakov stojí vedúca odbočky Sjednocené organizace nevidomých a slabozrakých ČR v Třinci, pani Marie Miziová. Jeden z nich sa, zväčšený a vytlačený, vtedy stal súčasťou dražby predmetov na podporu miestnych neziskových organizácií pod názvom Advent plný KŘÍDLENÍ. Potom sa vrece s pozvánkami roztrhlo a dnes má Ľubomír Pavelčák na konte množstvo výstav po celej Morave.
„Na všetky výstavy si spomínam rád, nemám takú, ktorú by som vám vedel vypichnúť ako tú „naj“. Nádhernú atmosféru malo podkrovie Valdštejnského zámku v Jíčíne, ale aj Dům v Jeseníku, bývalá katovňa bol zážitkom, doteraz mám zimomriavky. Ale aj, prepytujem, v hornej – dolnej vás ľudia naplnia pozitívnymi emóciami a svojou srdečnosťou až po okraj. Každá výstava, každé to spojenie s ľuďmi má svoj príbeh a svoju silu. Z vernisáže v knižnici v Třinci mi napríklad utkvel v pamäti moment, keď sa jedna nevidiaca návštevníčka, už pani v rokoch, usadila a jej priateľka jej nosila fotku po fotke, teda cvak po cvaku, kládla jej ich na kolená, viedla jej prst po papieri a rozprávala, čo na nich je. To ma utvrdilo v tom, že ukazovať ľuďom, ako ten svet vidím ja, má naozaj zmysel a že verejnosť sa musí dozvedieť o tom, že nevidieť rozhodne neznamená nevnímať. Čokoľvek človeka v živote postretne, netreba hádzať flintu do žita. Vždy sa nájde niečo, čím si môžeme naplniť dušu, a keď to navyše poteší či poučí iných, o to väčší ten náš záväzok je,“ uzatvára Ľubomír Pavelčák.
Dušana Blašková
