Keď v roku 2024 prinieslo Štúdio animovaných filmov v Bielsku-Białej na festival kratučký príbeh o priateľstve lienky a slimáka, všetci zbystrili pozornosť. Akoby aj nie? Slovo si predsa zobral producent nezabudnuteľných večerníčkov Lolek a Bolek či Rexík, ktoré prekročili hranice rodného Poľska a v útlom veku zastihli celé generácie. Tentoraz tvorcovia predstavili projekt Baczne oczka (Pozorné očká), päť- až sedemminútové rozprávky určené škôlkarom so zrakovým postihnutím. Už na prvý pohľad upútajú obrazom, ktorý v porovnaní s ostatnými súčasnými kreslenými seriálmi pôsobí úsporne, maximálne zjednodušenou animáciou, netradične hrubými kontúrami a o čosi pomalšou akciou. Znalec by tých odlišností určite odhalil oveľa viac, všetko by mu ale zdôvodnila tyflopédka, ktorá konzultovala každý detail, opodstatnenosť takéhoto spracovania by potvrdili početné výskumy zrealizované medzi divákmi v materských školách.
Lienka Onka a slimák Mak, zábavný a zohraný tandem, sa z poľského kanálu MiniMini prihovára deťom od troch do piatich rokov a sprevádza ich na dobrodružnej ceste za objavovaním okolitého sveta. Nahliadne všade tam, kde sa ony boja, naučí ich rozoznávať tvary a farby, pomôže usporiadať číslice, vysvetlí, že húsenica neklame, hovoriac, že keď vyrastie, bude krásna, farebná a bude lietať vysoko nad voňavými kvetmi. Najmenším divákom toho ale objasní oveľa viac! Všetko sa odohráva v pokojnom tempe, ktoré dieťa rozhodne neprestimuluje. Zahlcujúcich dialógov, zbytočných zvukov, prihlasnej hudby, blikajúcich svetiel ani krikľavých farieb sa tu nedopátrate. Ale po poriadku!
Projekt Baczne oczka nie je adaptáciou existujúcej knižky, Onka teda nevyletela a Mak nevyliezol z papiera, ožili priamo na obrazovke. Tvorcovia od začiatku tušili, že oveľa atraktívnejšie bude, keď sa jedna postava bude pohybovať vo vzduchu a druhá po zemi, pretože budú mať iné skúsenosti a inú perspektívu. Na takomto kontraste sa bude dať pekne budovať akcia jednotlivých epizód a zároveň to prirodzene otvorí témy ako vzájomná pomoc či spolupráca. Nápad premenili v čin a vdýchli život šantivej, smelej, sebaistej lienke a jej náprotivku – pomalému, rozvážnemu, a vyrovnanému slimákovi.
Prvou veľkou výzvou bolo vizuálne stvárnenie postáv. Zo začiatku sa objavovali veľmi detailné návrhy a Onka mala – ako sa na správnu lienku patrí – šesť nožičiek a tykadlá. Špeciálno-pedagogické oko Joanny Homel ale evolúciu neschválilo. Raz darmo, keď je divák slabozraký, výzor treba zjednodušiť. Nožičky preto musia stačiť štyri a dievča sa musí obísť bez tykadiel. Kresliť treba hrubými líniami, ktoré uľahčia orientáciu na obrazovke a sledovanie deja, scénografia sa musí zredukovať na minimum, zachytiť stačí len to, čo je na pochopenie konkrétneho prostredia naozaj nevyhnutné.
„Spočiatku sme sa domnievali, že musíme siahnuť po krikľavých farbách, po konzultáciách s odborníčkou sme ale zistili, že vôbec nie. Rozhodujúce je, aby farby nesplývali, aby sa vynímali na pozadí a aby spolu ladili,“ hovorí režisérka seriálu Katarzyna Agopsowicz. „Lienka je preto výrazne červená, slimákovi dominuje žltá, čo je pre dieťa s poruchou ostrosti videnia signálom, kto z nich sa na obrazovke objavil. Tyflopédka nás však vystríhala pred čisto bielou, pretože tá môže pri niektorých diagnózach oči podráždiť. „Naša“ biela je preto matná, jemne sfarbená dosiva alebo dožlta.“
Veľký pozor však treba dávať aj na to, ako sa jednotlivé akcie rozohrávajú. Postavy by totiž nemali stáť jedna za druhou, ale vedľa seba, prvky v pozadí by sa nemali prekrývať, pretože podľa vyčnievajúceho konára, dieťa nemusí identifikovať, že ide o strom a hrdinovia sú v lese.
„Špecifická cieľová skupina ovplyvnila aj tempo animácie. Znamená to, že výjavy našich príbehov zotrvávajú na obrazovke dlhšie (niekedy až 30 sekúnd), pretože slabozrakí škôlkari potrebujú viac času, aby zafixovali zrak a identifikovali, kto je v zábere, čo robí, v akom prostredí sa nachádza a pod. Odporúčané tempo animácie sme ale museli skĺbiť s temperamentom postáv – naša lienka je pomerne dynamická osôbka a chceli sme, aby to deti vnímali aj vizuálne. Ale ako to docieliť? Onka nemôže mávať krídlami príliš divoko, pretože by to dráždilo zrak, statický záber ale takisto neprichádzal do úvahy. Snažili sme sa preto vycítiť tempo, ktoré by bolo uveriteľné, tzn., aby dieťa vnímalo, že krídla kmitajú, ale aby to zároveň nepôsobilo úplne lenivo. Skôr než vzlietla, sme veľa skúšali, konzultovali a kreslili. Sú to detaily, ale práve ony rozhodujú, či sme, alebo nie sme prístupní,“ vysvetľuje Katarzyna Agopsowicz.
Keď sa spojí umelecká sféra s vedeckou
Štúdio kreslených filmov pristúpilo k projektu naozaj mimoriadne poctivo. Konzultácie s tyflopédkou sa im javili ako samozrejmé, k tomu ale treba pripočítať štúdium odbornej literatúry o fungovaní zraku, dôsledkoch slabozrakosti či zrakovej terapii. Učiteľky v špeciálnych materských i základných školách vypĺňali početné ankety, čo je ale rovnako dôležité, ak nie najdôležitejšie, v každej fáze sledovali rozprávky aj tí, kvôli ktorým sa Onka a Mak do dobrodružstiev púšťali. Malých divákov na premietania často sprevádzali rodičia, ktorí tlmočili, čo chceli deti tvorcom povedať, štúdio však nadviazalo spoluprácu aj s doktorkou medicíny a Univerzitou Márie Curie – Sklodowskej v Lubline, vďaka čomu získalo „názor“ širšej skupiny detí – predčasne narodených detí, detí s neurodiverzitou, detí, ktoré ešte neboli schopné vyjadriť slovami, čo sa im nepáči, čomu nerozumejú, čo nevidia, ako aj detí bez postihnutia, poruchy alebo choroby. Skúmalo sa, ako pri sledovaní epizódy pracuje ich mozog – v ktorých miestach a ako dlho sa divák sústredí, ktoré momenty vyvolávajú emócie a kedy sa pozornosť stráca. Výsledky? Ukázalo sa, že seriál Baczne oczka je vďaka svojmu spracovaniu vhodný pre všetkých, ak by sme sa ale zamerali na škôlkarov s postihnutím, určite by pribudli deti s neurodiverzitou. Pre úplnosť dodám, že v súčasnosti prebiehajú rokovania s Nadáciou Katarynka, ktorá sa zaoberá audiokomentárom a popisnými titulkami, takže si zážitok z rozprávok budú môcť vychutnať aj deti so sluchovým postihnutím.
„Opakovane sa nám potvrdilo, že takéto úsilie má zmysel. Rozprávky, ktoré prezentujeme, sú pre deti natoľko zrozumiteľné, že sú schopné od začiatku do konca sledovať dejovú líniu a po skončení epizódy nám prerozprávať príbeh. Keď sme sa pýtali na iné rozprávky, dozvedeli sme sa len útržky. Deti si pamätali, že niekto niekoho niečím zaskočil, vybavujú si veľký hluk, zvuky, ktoré naznačujú, že niekto vyskočil, ale kto, kam a prečo, nevedia. Prirýchle kmitanie obrazov im úplne znemožnilo sledovať priebeh dobrodružstva,“ dodáva režisérka Katarzyna Agopsowicz. „Ale aby sme si boli úplne istí, že deti s nami držia krok, tyflopédi kontrolovali aj scenár a do dialógov nenápadne vkladali vizuálne informácie. Taký audiokomentár, povedala by som. Veľa ale dopovie aj hudba a rôzne zvuky, pod ktoré sa podpísala skupina Małe Instrumenty. Tá s nevidiacimi a slabozrakými často spolupracuje, ja sama som sa zúčastnila na niekoľkých ich workshopoch a zanechalo to vo mne silný dojem.“
Rozprávka v terapii, terapia v rozprávke
Baczne oczka pozostávajú zo štyroch tematických sérií (Svet okolo nás, Farby a tvary, Dom a Zvieratá), pričom každá obsahuje trinásť päť- až sedemminútových epizód. Keďže zámerom tvorcov bolo „prepašovať“ do nich okrem vzdelávacieho obsahu aj prvky zrakovej terapie, od tradičných rozprávok sa trochu líši aj štruktúrou.
Po úvodnej zvučke sa začína odvíjať príbeh, plný zábavných dialógov, v ktorom zvedavosť a chuť hlavných hrdinov spoznávať svoje bezprostredné okolie zakaždým vyústi v dobrodružstvo. Treba ale zdôrazniť, že už do tejto fázy sa v spolupráci so špeciálnou pedagogičkou podarilo vpliesť zadania, ktoré si vyžadujú koncentráciu a zrakovú prácu. Akcia je stavaná tak, aby boli deti nútené detailne si prezrieť obraz, napríklad pomôcť lienke Onke niečo v priestore nájsť. Nasleduje zrakové cvičenie, tematicky nadväzujúce na obsah epizódy. Zadaním malého diváka môže byť napríklad sledovať pohyb konkrétneho predmetu, ktorý je zámerne zvýraznený a odizolovaný od pozadia, aby bol zrakom čo najuchopiteľnejší. V závere epizódy rozprávač povzbudzuje deti, aby v zábave pokračovali. S kamarátmi, súrodencami alebo dospelými. Navrhované hry škôlkarov stimulujú pohybovo i manuálne, rozvíjajú vizuálno-motorickú koordináciu, učia využívať sluch a hmat. Scenáristi ich vždy konštruujú tak, aby potrebné predmety boli po ruke, aby bola aktivita bezprostredným pokračovaním sledovania rozprávky – kým neopadnú emócie. Deti prirodzene berú vankúš, skúšajú polohy, ktoré im rozprávač odporučil, čím trénujú stabilitu, alebo siahajú po papieri a fixkách, aby nakreslili, „čo treba“, a trénujú správny úchop. Nikoho z vás neprekvapí, keď poviem, že tento prvok sa stretol s pozitívnou odozvou zo strany psychológov, pretože nenásilne odtiahne dieťa od obrazovky a motivuje ho k činnostiam, ktoré ho rozvíjajú. Psychológovia ale nie sú jediní, kto poukázal na výnimočnosť seriálu. Baczne oczka získali viacero uznaní, ocenení a festivalových i diváckych cien.
Nie je hra ako hra
Televízny seriál Baczne oczka podnietil aj vznik počítačovej hry. Vďaka jednoduchým pravidlám, ľahko vnímateľným vizuálnym prvkom a interaktívnym zadaniam podporuje rozvoj percepcie, koncentrácie a koordinácie, vďaka vizuálne atraktívnemu spracovaniu zaujme všetky deti – s postihnutím i bez neho. Úlohy pre hráčov sú rozdelené do troch úrovní (pre troj-, štvor- a päťročných) a naozaj pestré – od hľadania rastlín cez ukladanie puzzle, budovanie mostov a kreatívne maľovanky až po logické „ukladačky, podporujúce jemnú motoriku”. A čo odmena? Napríklad prístup k vybraným epizódam dobrodružstiev lienky Onky a slimáka Maka. Za povinné prestávky, ktoré deťom nenásilne vštepujú návyky elektronickej hygieny, a edukačné prvky sú zodpovedné vždy prítomná špeciálna pedagogička a tentokrát aj detská psychologička, ktoré bdeli nad procesom výroby. Hra existuje v poľskom a anglickom jazyku a v priebehu roku 2026 ju bude možné bezplatne si ju stiahnuť a nainštalovať. Producentom je firma Medway.
Dušana Blašková
