Od ľudovej liečby k univerzitnej klinike: Dejiny oftalmológie na území dnešného Slovenska do 30. rokov 20. storočia

Oftalmológia u nás dlho nebola samostatným medicínskym odborom. Zdravotnú starostlivosť očí mohol pacientovi poskytnúť lekár, chirurg či ránhojič, prípadne sa mohol spoľahnúť na postupy založené na skúsenosti, viere a magických predstavách. Novú kapitolu odbornej prípravy doktorov v Uhorsku otvorila až Lekárska fakulta Trnavskej univerzity, postupne sa začali objavovať prvé systematické učebnice venované chorobám oka a rozvíjať odborné kontakty, ktoré prekračovali hranice mesta i krajiny. Vďaka univerzitnej klinike v Bratislave sa očné lekárstvo stalo predmetom systematického akademického vyučovania. Študent sa už nemal oboznámiť iba s tým, ako sa vykonáva určitý zákrok, ale mal pochopiť stavbu oka, fyziológiu videnia, patologické zmeny, diagnostiku a princípy liečby.

Dejiny starostlivosti o zrak na území dnešného Slovenska sú úzko späté s vývojom stredoeurópskej medicíny. Po stáročia sme boli súčasťou Uhorského kráľovstva a medicínske prostredie bolo úzko prepojené najmä s Viedňou a s uhorskými centrami Budínom a Pešťou, ktoré boli v roku 1873 administratívne spojené do Budapešti. Od 19. stor.sa posilňovali aj väzby s Prahou. Prostredníctvom latinskej odbornej literatúry, neskôr nemčiny a maďarčiny, sa k nám zároveň dostávali poznatky z významných európskych medicínskych centier.

V starších obdobiach nemožno na našom území hovoriť o oftalmológii ako o samostatnom medicínskom odbore. Ochorenia oka patrili do širšieho rámca všeobecnej medicíny a chirurgie. Pacient sa mohol obrátiť na lekára, chirurga či ránhojiča, prípadne využiť rozličné formy ľudového liečiteľstva. V ľudovej liečbe sa uplatňovali postupy založené na skúsenosti, viere i magických predstavách. Do očí sa kvapkali sliny či materské mlieko, na obklady a výplachy sa používala očianka (Euphrasia). Liečivá moc sa pripisovala aj rose nazbieranej na turíčnu nedeľu, ktorou sa umývali choré oči. Etnografické výskumy slovenského prostredia zaznamenali tiež používanie svätenej vody, zaklínadiel a vydymovania. Niektoré z týchto predstáv a praktík miestami prežívajú dodnes. Liečebný repertoár dopĺňali očné vody, masti a ďalšie lokálne prípravky. Zákroky vykonávali predovšetkým chirurgovia a ránhojiči, ktorých praktická príprava sa dlho odlišovala od univerzitného vzdelávania lekárov. Chirurgická skúsenosť bola nevyhnutná najmä pri ošetrovaní poranení a pri operáciách katarakty, čiže sivého zákalu.

 

Špitály a starostlivosť o chorých

Dôležitým, hoci z dnešného pohľadu veľmi odlišným typom zdravotníckej inštitúcie boli stredoveké špitály. Ich hlavnou úlohou nebola špecializovaná diagnostika a liečba chorôb, ale predovšetkým poskytovanie prístrešia, stravy, základnej ošetrovateľskej starostlivosti a duchovnej podpory chudobným, chorým, starým ľuďom a sirotám. Vychádzali z kresťanskej tradície starostlivosti o núdznych a nadväzovali na kláštorné infirmáriá. S rozvojom miest od 12. storočia sa podobné zariadenia postupne stávali súčasťou mestskej infraštruktúry aj v strednej Európe.

Na území dnešného Slovenska vznikali špitály najmä v mestskom prostredí, čo je, prirodzene, logické. V sídliskových aglomeráciách dochádzalo k dovtedy nevídanej koncentrácii obyvateľstva a taktiež k silnej sociálnej diferenciácii. V dôsledku toho stúpalo v mestách množstvo odkázaných na pomoc iných. Napríklad v Bratislave evidujeme prvé písomné zmienky o dvoch stredovekých špitáloch od 14. storočia. Išlo o starší Špitál sv. Antona a mladší Špitál sv. Ladislava. Najstarší špitál u nás sa nachádzal v Nitre a prvé písomné zmienky o ňom datujeme do polovice 12. storočia.

 

Začiatok alternatívneho popisu. Záber na miestnosť s vysokými oknami, v ktorej je veľa postelí. Okolo nich stoja dvaja muži v klobúkoch a civilom oblečení a rozprávajú sa s pacientmi. Pri posteli stojí aj jedna žena a ďalšia čosi pripravuje pri stole. Koniec alternatívneho popisu.
Lekárska vizita a ošetrovanie chorých v špitáli (mediryt z konca 17. storočia). Zdroj: www.en.wikipedia.org

 

Medzi obyvateľmi špitálov boli aj ľudia s poruchami zraku či očnými chorobami. Starostlivosť o nich však zostávala súčasťou všeobecného ošetrovania. O špecializovaných očných pracoviskách sa ešte hovoriť nedá. Osamostatňovanie očného lekárstva prišlo podstatne neskôr a súviselo s rozvojom chirurgie, anatómie a optiky. Novovek priniesol rozmach lekárskeho vzdelávania a postupné rozširovanie vedeckých základov medicíny. Pribúdala odborná literatúra venovaná výlučne chorobám oka. Do tohto vývoja sa zapojilo aj územie dnešného Slovenska, predovšetkým prostredníctvom Trnavskej univerzity a pôsobenia Josepha Jacoba Plencka.

 

Joseph Jacob Plenck a začiatky akademickej oftalmológie

Trnavská univerzita, založená Petrom Pázmaňom v roku 1635, získala lekársku fakultu až počas reforiem za vlády Márie Terézie. Na ich príprave sa podieľal aj Gerard van Swieten, žiak Hermanna Boerhaaveho a jedna z ústredných osobností reformy medicínskeho vzdelávania v habsburskej monarchii. Fakulta bola zriadená v roku 1769 a výučbu začala v roku 1770. Jej vznik otvoril novú kapitolu univerzitnej prípravy lekárov v Uhorsku.

Práve v roku 1770 prišiel do Trnavy viedenský rodák Joseph Jacob Plenck (1735 – 1807). Predtým prednášal na univerzite v Bazileji anatómiu a chirurgiu. Na Trnavskej univerzite pôsobil ako profesor chirurgie a zároveň sa venoval aj ďalším oblastiam medicíny vrátane pôrodníctva a náuky o kožných a očných chorobách na Katedre chirurgie, pôrodníctva a očného lekárstva. Viedol tiež kurzy pre chirurgov-ránhojičov a pre pôrodné babice. Jeho pôsobenie je významné najmä preto, že ukazuje, ako sa poznatky o ochoreniach oka začínali dostávať do systematickej univerzitnej výučby ešte pred vznikom modernej oftalmológie ako samostatnej špecializácie.

 

Začiatok alternatívneho popisu. Portrét muža z profilu. Ide o muža v strednom veku s okrúhlou tvárou, oblečenú má bielu košeľu so žabó, kabát a na hlave bielu parochňu s krátkym copíkom vzadu. Koniec alternatívneho popisu.
Joseph Jacob Plenck. Zdroj: www.ub.meduniwien.ac.at

 

Plenckovým najvýznamnejším dielom z hľadiska dejín očného lekárstva bola učebnica Doctrina de morbis oculorum, vydaná v roku 1777. Išlo o jednu z prvých systematických učebníc venovaných chorobám oka v európskej medicíne. Plenck v nej usporiadal očné ochorenia podľa anatomických štruktúr a klinického obrazu. Zaoberal sa chorobami viečok, slzných ciest, spojovky, rohovky, dúhovky, šošovky, sklovca a ďalších častí oka. Jeho prístup odrážal dobovú snahu vniesť do medicíny systematickosť a presnejšie rozlišovanie jednotlivých chorobných stavov.

 

Začiatok alternatívneho popisu. Záber na titulku knihy Josepha Jacoba Plancka Doctrina de Morbis Oculorum. Na stránke je uvedený aj dátum a miesto vydania: Viedeň, 1777, vydavateľstvo Rudolphum Graeffer. Medzi názvom a informáciou o vydaní je obrázok orla. Koniec alternatívneho popisu.
Joseph Jacob Plenck: Doctrina de morbis oculorum z roku 1977. Zdroj: www.ub.meduniwien.ac.at

 

Význam Plenckovho diela však presiahol hranice Uhorska. Kniha bola prekladaná a vydávaná v ďalších európskych jazykoch a stala sa súčasťou širšieho prúdu rozvoja európskej oftalmologickej literatúry. Zaujímavosťou je, že sa preklad tohto diela dostal až do ďalekého Japonska. Jej význam spočíval nielen v samotnom obsahu, ale aj v snahe vytvoriť jednotný systém klasifikácie očných ochorení. V čase, keď ešte neexistovali moderné diagnostické prístroje a mnohé vnútroočné štruktúry nebolo možné priamo pozorovať, predstavoval takýto systematický opis dôležitý krok vo vývoji odboru.

Presťahovaním univerzity do Budína v roku 1777 sa trnavská etapa lekárskeho vzdelávania uzavrela. Hoci fakulta opustila územie dnešného Slovenska, jej krátke pôsobenie zanechalo v domácich dejinách medicíny výraznú stopu: vytvorilo priestor pre univerzitnú výučbu očných chorôb a pre odborné kontakty, ktoré prekračovali hranice mesta i krajiny.

 

Od univerzitnej náuky k nemocničnej oftalmológii

V druhej polovici 18. a najmä v 19. storočia sa medicína začala meniť pod vplyvom anatómie, fyziológie, chirurgie a rozvoja prírodných vied. Zásadný význam mala aj optika. Pre očné lekárstvo boli mimoriadne dôležité poznatky o lomoch svetla, akomodácii a stavbe oka. V 19. storočí sa navyše objavili nové diagnostické a operačné možnosti, ktoré umožnili postupne premeniť očné lekárstvo z prevažne empirickej oblasti na samostatný klinický odbor. Na území Uhorska sa tento proces spájal predovšetkým s Budapešťou. Bratislava pritom profitovala zo svojej geografickej blízkosti k Viedni a z rozvoja vlastných zdravotníckych inštitúcií.

Základy špecializovanej nemocničnej starostlivosti o pacientov s oftalmologickými problémami v Bratislave položil Karol Kanka (1817 – 1896), ktorý získal medicínske vzdelanie vo Viedni a špecializoval sa na očné lekárstvo. V roku 1856 vytvoril v bratislavskom lazarete možnosť hospitalizácie pacientov s očnými ochoreniami, čím položil základ systematickejšej nemocničnej starostlivosti o očných pacientov. Pokračovateľom Karola Kanku vo funkcii primára očného oddelenia bol Alexander Lippay (1865 – 1918). Jeho pôsobenie predstavovalo ďalšiu etapu profesionalizácie bratislavskej oftalmológie. Venoval sa najmä poraneniam oka a očnice a otázkam konzervatívnej liečby. Pod jeho vedením pokračoval rozvoj oddelenia ako špecializovaného nemocničného pracoviska a vytvárali sa podmienky na jeho neskoršiu premenu na univerzitnú kliniku.

Zásadným míľnikom bolo otvorenie novej Krajinskej nemocnice v roku 1864, v ktorej vzniklo samostatné očné oddelenie. Nemocnica (dnes Univerzitná nemocnica Bratislava, Nemocnica Staré mesto na Mickiewiczovej ulici) bola svojho času najväčšou a najmodernejšou zdravotníckou inštitúciou v celom Uhorsku.

 

Očná klinika Alžbetinej univerzity

Nemocničné zázemie sa naplno uplatnilo aj pri vzniku Lekárskej fakulty Uhorskej kráľovskej Alžbetinej univerzity v Bratislave (známej najmä ako Alžbetínska univerzita). Univerzita bola založená v roku 1912, rozvoj lekárskeho štúdia však zdržala prvá svetová vojna. Lekárska fakulta vznikla v apríli 1918 a výučba klinických ročníkov sa začala v zimnom semestri akademického roka 1918/1919.

Prednostom jej Očnej kliniky sa stal Jozef Imre mladší (1884 – 1945), vymenovaný za profesora očného lekárstva 3. apríla 1918. Jeho príchodom získala bratislavská oftalmológia univerzitný rámec. Nemocničná liečba sa mala na jednom pracovisku prepájať s výučbou a vedeckou činnosťou.

 

Začiatok alternatívneho popisu. Čiernobiela fotografia muža z profilu, má na sebe oblek s bielou košeľou a kravatou. Tmavšie vlasy má nahladko sčesané dozadu a má fúziky. Koniec alternatívneho popisu.
Jozef Imre ml. (fotografia z roku 1919). Zdroj: www.hu.wikipedia.org

 

Veľkou výhodou bolo, že Imre nevstupoval do úplne nového prostredia. Jeho klinika prevzala chirurgické skúsenosti očného oddelenia Krajinskej nemocnice. Staršia tradícia bola teda zachovaná, ale zároveň sa rozšíril jej odborný rámec. Kým nemocničná oftalmológia 19. storočia sa orientovala predovšetkým na diagnostiku a liečbu pacientov, univerzitná klinika mala systematicky prepájať klinické pozorovanie s laboratórnym a vedeckým poznaním.

Práve tento aspekt je charakteristický pre Imreho pôsobenie. V klinickej práci prikladal značný význam laboratórnym nálezom a vzájomným súvislostiam medzi ochoreniami oka a chorobnými procesmi v celom organizme. Takýto prístup bol významným krokom od predstavy oka ako izolovaného orgánu k modernejšiemu chápaniu oftalmológie ako odboru, ktorý musí zohľadňovať celkový zdravotný stav pacienta.

Imre zároveň rozšíril program kliniky o oblasť plastickej chirurgie. Osobitnú pozornosť venoval viečkam a rekonštrukčným operáciám. Jeho takzvané oblúkové plastické operácie sa neskôr stali medzinárodne známymi. V tomto smere mala krátka existencia bratislavskej kliniky pozoruhodný odborný presah.

Očné lekárstvo sa vďaka univerzitnej klinike stalo predmetom systematického akademického vyučovania v Bratislave. Študent sa už nemal oboznámiť iba s tým, ako sa vykonáva určitý zákrok, ale mal pochopiť stavbu oka, fyziológiu videnia, patologické zmeny, diagnostiku a princípy liečby.

Význam klinickej výučby spočíval aj v kontakte s pacientom. Očná klinika umožňovala študentom vidieť skutočné ochorenia a sledovať ich priebeh. Univerzitná medicína tak postupne vytvárala nový model vzdelávania, v ktorom sa teoretické poznatky overovali priamo pri lôžku pacienta a na operačnej sále.

 

Roman Kadlický a začiatky oftalmológie na Univerzite Komenského v Bratislave

Po vzniku Československej republiky v roku 1918 a následnom zriadení Univerzity Komenského v roku 1919 sa bratislavská medicína dostala do novej etapy. Zanikla Alžbetina univerzita, no jej klinické pracoviská a materiálne zázemie existovať neprestali. Na ich základoch začala budovať svoju činnosť nová Lekárska fakulta Univerzity Komenského v Bratislave a dôležitú kontinuitu predstavovala práve oftalmológia. Očná klinika bola jedným z prvých klinických pracovísk novej fakulty a jej prednostom sa stal profesor Roman Kadlický (1879 – 1948), žiak významného pražského oftalmológa Jana Deyla (1855 – 1924).

Kadlický v roku 1919 prevzal priestory bývalej očnej kliniky Alžbetinej univerzity v areáli Krajinskej nemocnice. Klinika mala približne 87 lôžok, operačnú a prednáškovú sálu, priestory na praktickú výučbu a laboratóriá. Jej materiálne vybavenie však bolo po vojnových rokoch nedostatočné a jednou z prvých úloh nového vedenia preto bolo vybudovať pracovisko schopné súčasne poskytovať kvalitnú liečbu, zabezpečovať výučbu medikov a rozvíjať odbornú a vedeckú činnosť.

 

Začiatok alternatívneho popisu. Záber na stranu z dokumentu, na ktorej je strojom písaný nasledujúci text: „Očná klinika. V štátnej nemocnici. Prednosta : prof. Dr. Roman Kadlický, Asistenti : MUDr. Josef Dérer, MUDr. Anton Galla, MUDr. František Urban /koná voj. službu, nie je ešte prepustený, poneváč je aktívnym voj. lekárom./ Sekundár, Demonštrátor.“ Koniec alternatívneho popisu.
Kolektív prvých zamestnancov Očnej kliniky Lekárskej fakulty Univerzity Komenského z vôbec prvého Zoznamu prednášok Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave z akademického roku 1919/1920, v ktorom sa nachádzalo aj meno Jozefa Dérera. Zdroj: Zoznam prednášok Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Zimný a letný semester 1919/1920. Archív Univerzity Komenského v Bratislave, fond Rektorátu UK v Bratislave

 

Problémom zostávali infekčné očné ochorenia, najmä trachóm, ktorý bol ešte v prvej polovici 20. stor. závažnou príčinou poškodenia zraku. V roku 1925 preto pribudlo pri klinike samostatné trachómové oddelenie s 55 lôžkami. Popri infekčných ochoreniach sa klinika venovala tradičným oblastiam oftalmológie, predovšetkým katarakte, glaukómu, ochoreniam sietnice a poraneniam oka. Postupne sa rozvíjala aj diagnostika a operačná liečba, pričom očná klinika sa stávala významným odborným centrom nielen pre Bratislavu, ale aj pre širšie územie Slovenska.

Dôležitou úlohou kliniky bola pedagogická činnosť. Oftalmológia sa stala pevnou súčasťou univerzitného vzdelávania budúcich lekárov a klinická výučba umožňovala študentom spájať teoretické poznatky s priamym pozorovaním pacientov. Zároveň sa vytvárala nová generácia slovenských oftalmológov. Z Kadlického školy neskôr vyšli významné osobnosti, medzi nimi najmä Anton Gala, Jozef Dérer (starší brat známejšieho internistu Ladislava Dérera/mladší azda ešte známejšieho advokáta a politika Ivana), ktorí sa podieľali na ďalšom rozvoji odboru. V rámci vedeckovýskumnej činnosti sa okrem iného zaoberal zeleným zákalom, špecifickými zápalmi oka a operačnou technikou sivého zákalu. Venoval sa tiež popularizácii očných chorôb pre laickú verejnosť, no jeho hlavnou záujmovou činnosťou bol trachóm.

 

Začiatok alternatívneho popisu. Čiernobiela fotografia, na ktorej je šedivý muž vo svetlom obleku a s kravatou, na očiach má okuliare s priesvitným rámom. Koniec alternatívneho popisu.
Profesor Jozef Dérer. Zdroj: Prof. Dr. Jozef Dérer sedemdesiatročný. In Bratislavské lekárske listy, 37, 1957, 4, s. 254.

 

Prvé desaťročia Lekárskej fakulty Univerzity Komenského tak znamenali nielen zmenu akademického zriaďovateľa, ale predovšetkým postupnú premenu staršej nemocničnej tradície na modernú univerzitnú oftalmologickú školu. Bratislavská očná klinika pritom nadviazala na skúsenosti Kanku, Lippaya a Imreho, zároveň však začlenila slovenskú oftalmológiu do nového československého akademického prostredia.

 

Na záver

Od ľudových predstáv, liečivých bylín, obkladov, magických praktík a jednoduchých chirurgických zákrokov sa medicína postupne dostala k systematickému pozorovaniu, anatomickému poznaniu a vedeckému skúmaniu chorôb oka. Tento vývoj však neprebiehal izolovane. Bol súčasťou širšej premeny európskej medicíny a slovenské územie bolo počas stáročí prirodzene späté s významnými centrami vo Viedni, Budíne, Pešti a Prahe. Významnú etapu predstavovala Trnavská univerzita a pôsobenie Josepha Jacoba Plencka, ktorý v druhej polovici 18. storočia zaradil náuku o očných chorobách do systematickej univerzitnej výučby. V 19. storočí sa ťažisko vývoja presunulo do nemocničného prostredia. Karol Kanka vytvoril v Bratislave tradíciu špecializovanej očnej starostlivosti, na ktorú neskôr nadviazala univerzitná klinika. Osobitné miesto v tomto vývoji patrí Očnej klinike Alžbetinej univerzity a profesorovi Jozefovi Imremu mladšiemu. Hoci existencia tejto univerzity v Bratislave trvala iba krátko, priniesla zásadnú zmenu. Očné lekárstvo sa definitívne spojilo s univerzitnou výučbou a vedeckou prácou. Klinika už nebola iba miestom, kde sa pacient liečil. Stala sa priestorom, kde sa budúci lekári učili, kde sa pozorovali chorobné procesy a kde vznikali nové diagnostické a chirurgické postupy.

Zánik maďarskej Alžbetinej univerzity po vzniku Československa preto neznamenal koniec tejto tradície. Práve naopak, Očná klinika Lekárskej fakulty Univerzity Komenského vedená Romanom Kadlickým prevzala jej klinické a pedagogické základy a ďalej ich rozvíjala. Z Kadlického školy vyrástla nová generácia oftalmológov, ktorá postupne vytvorila slovenskú odbornú tradíciu 20. storočia.

Príbeh prvých desaťročí oftalmológie na Slovensku môžeme vnímať ako cestu od empirickej starostlivosti k medicíne založenej na systematickom pozorovaní, vedeckom poznaní a špecializovanej klinickej praxi. Oko, ktoré bolo kedysi predmetom ľudových predstáv a často aj tajomstva, sa postupne stalo jedným z najlepšie skúmaných orgánov ľudského tela. A práve v tomto procese zohrali svoje miesto aj lekári, učitelia, chirurgovia a kliniky, ktorých činnosť vytvorila základy modernej oftalmológie na Slovensku.

 

Mgr. Matej Gogola, PhD., Univerzita Komenského v Bratislave, Lekárska fakulta, Ústav sociálneho lekárstva a lekárskej etiky, Oddelenie histórie medicíny a zdravotníctva

 

Použitá literatúra

Bocánová, Martina: Magické slová, byliny a racionálna etnomedicína na Bošáci vo svetle archívnych materiálov z 19. stor. Slovácko, 60, 2019, s. 149-160.

Falisová, Anna: Lekári na Slovensku do roku 2000. Bratislava: Veda, 2000.

Furdová, Alena – Oláh, Zoltán – Falisová, Anna – Stern, Tomáš: Vybrané kapitoly z histórie oftalmológie. Bratislava: Samosato, s. r. o., 2021.

Gerinec, Anton: História oftalmológie. Bratislava: Kapos, 2009.

Gogola, Matej: The earliest written records of medieval hospitals in the territory of present-day Slovakia. In: Alušík, Tomáš et al. (eds.). Prehistoric, Ancient and Medieval Medicine: New Perspectives and Challanges for the Twenty-First Century. Oxfordshire: Archaeopress Publishing, 2026, s. 260-268.

Gogola, Matej: Profesor Jozef Dérer. Kontinuita oftalmológie od Uhorskej kráľovskej Alžbetinej univerzity k univerzite Komenského v Bratislave. Revue medicíny v praxi, 23, 2025, 3, s. 47-48.

Gogola, Matej: Úvod k dejinám stredovekej medicíny v stredoeurópskom priestore 2. In: MÚCSKA, Vincent – RYBÁR, Lukáš – ROŠKOVÁ, Daniela (eds.). Stredná Európa v premenách času: štúdie k sociálnym dejinám. Bratislava : VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2023, s. 555-599.

Gogola, Matej: Klinické pracoviská a teoretické ústavy bratislavskej lekárskej fakulty v rokoch 1938 – 1948. In Ozorovský, V. (ed.): Dejiny Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, II. časť. Univerzita Komenského v Bratislave, Bratislava, 2021, s. 14-213.

Kiss, László.: Málo známa kapitola predhistórie Krajinskej nemocnice. In Pediatria pre prax – Suplement. Fragmenty z histórie (nielen detského) lekárstva na Slovensku. Lekársko-historické články z časopisu Pediatria pre prax 2014 – 2023, 25, 2024, S1e, s. 10.

Rippa, Konštantín B.: Život a dielo profesora Jakuba Plencka. Z dejín vied a techniky na Slovensku VI. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1972, s. 59-64.

Schott, Heinz: Kronika medicíny. Bratislava: Fortuna Print, 1994.

Oláh, Zoltán: K histórii 95-ročnej činnosti Očnej kliniky LF UK v Bratislave. In Česká a slovenská oftalmologie, 71, 2015, 4, s. 217 – 219.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *