Tých, ktoré sa len rozprávali pri ohni, ale i písaných, kreslených, maľovaných a hraných. Tých, ktoré boli už dávno vymyslené a prežité, ale aj tých, ktoré na svojich hrdinov ešte len čakajú. Tých, ktoré stoja nohami pevne na zemi, ale aj tých, ktoré vyleteli vysoko do vesmíru. Všetky však majú jedno spoločné. Litterru.
Na Slovensku sa mi páči veľa vecí, okrem iného aj to, že sa tu dediny a mestá môžu volať naozaj rôznorodo, pokojne aj rozprávkovo. Zvukomalebnú trojicu obcí ležiacich blízko seba Šumiac, Zdychava a Revúca určite nepomenovali preto, aby to znelo čo najkrajšie a najtajomnejšie, ale podarilo sa.
Cesta na Gemer je dlhá, kľukatá, hrboľatá. Máte čas na všelijaké myšlienky. Nadskakujúci a nakláňajúci sa autobus, v ktorom sa treba zaprieť nohami, aby vás to nevysypalo do uličky, navodzuje predstavu študentov prvého slovenského gymnázia, ktoré v Revúcej vzniklo v roku 1862 a pôsobilo tam do roku 1874. Na ceste za vzdelaním striedali mladí Slováci furmanské povozy s pešou chôdzou, niekedy ich prichýlili dobrí ľudia, častejšie však prespali v senníkoch. Ak sa vyberiete do Revúcej dnes, určite si vyčleňte dosť času. V tunajšom časovom pásme z vás opadne stres, vlastne na hodinky úplne zabudnete. Z reštaurácie volám, že budem meškať, lebo aj obed mešká. Odpoveďou je mi srdečný smiech a ubezpečenie: „Nič sa nedeje, nikam sa neponáhľajte!“
Moderné kreatívne centrum pod rukami
V areáli Litterry na Železničnej ulici ma ako prvá privíta vôňa cigary, hneď na to sa ozve aj hlas riaditeľa organizácie Jozefa Balužinského, od ktorého sa dozvedám, že Litterra je aj nie je múzeum. Je to priestor pre fantáziu, moderne poňaté miesto, ktoré síce čerpá z minulosti, ale historický odkaz posúva a rozvíja, niekedy až do sfér sci-fi. O Pavlovi Dobšinskom sa hovorí, že pri písaní rozprávok nepretržite fajčil svoju cigaru. Jozef Balužinský, naopak, cigaru používa vtedy, keď chce zmeniť tempo pracovného dňa. Ako hovorí, pri jej pomalom vychutnávaní sa aj dobre premýšľa.
Urobme si v tom poriadok. Prvá budova, v ktorej sa začali vzdelávať slovenskí študenti, sídli na Muránskej ulici a dnes je v nej klasické Múzeum prvého slovenského evanjelického gymnázia spravované mestom s dobovým zariadením a všetkými historickými informáciami, ktoré na potulkách Gemerom takisto určite nevynechajte. Keďže bol však záujem Slovákov o vzdelávanie veľký, postavila sa nová budova, v ktorej sa práve nachádzame. Tá aj po zániku gymnázia slúžila väčšinou ako škola. Naposledy v nej sídlilo jedinečné literárne gymnázium s celoslovenskou pôsobnosťou. Keď však žiakov ubudlo, banskobystrický samosprávny kraj sa tu rozhodol vybudovať moderné kreatívne centrum. Jozef Balužinský, známy svojimi aktivitami pri sprístupňovaní kultúrnych zariadení, stál pri jeho zrode a v súčasnosti ho aj vedie.
Nieže by som jeho úvod do problematiky nepočúval, no aj tak si časť mojej pozornosti získava brailový sprievodca s logom múzea vyhotoveným hmatovou grafikou. Ani pri ňom sa však dlho nezdržím, pretože prechádzame k reliéfnej mape. Zoznamujeme sa s podobou budovy, študujeme značky, aby sme vedeli, ktorý povrch čo znamená a cez QR kód si púšťame audiokomentár, ktorý nás pri celom procese spoznávania usmerňuje. Princíp už poznáme z často používaných hovoriacich platní. Popri základných informáciách o stavbe sa dozvieme aj to, že v Litterre sa všetci môžu dotýkať vystavených predmetov, skúšať, tvoriť, vyjadriť svoj postoj, nahlas sa zasmiať. Môžete tu zažiť predstavenia, diskusie, stretávať sa s ľuďmi, posedieť si v kaviarni, kúpiť si knihu či inú drobnosť.
Prostonárodné slovenské
Litterra je múzeum príbehov. Nielen mne sa najprv ťažko predstavuje, čo sa v takomto múzeu dá vystaviť, aj tvorcovia nad tým museli rozmýšľať. Od príbehov, ktoré sa len rozprávali pri ohni, prechádzame cez písmo, obrazy, kresby, komixovú tvorbu, až do sci-fi, kde už príbehy žijú vo virtuálnom priestore. Každú etapu vývoja dopĺňajú vystavené predmety, s ktorými sa môžete hrať, príp. si tvoriť vlastné príbehy.
Sme v priestore, kde je vyrozprávaný príbeh samotnej Litterry. V pozadí počuť hlas rozprávačky, fazuľka na animácii vyrastá cez tri podlažia budovy do vesmíru. Priestor má tvar ulity a je v ňom úplná tma, na tmavú stenu sa premieta horiaci oheň. Ľudia si môžu sadnúť na tuli vaky a počúvať Dobšinského rozprávky. Tie pôvodne neboli určené pre deti. Neraz sú hrubé, drastické a agresívne. V kombinácii s tmavým prostredím vzniká želaná pochmúrna atmosféra. Keď vraj rodiny s deťmi prekvapene z tohto priestoru odchádzajú a čudujú sa, že aj takto môžu vyzerať rozprávky, dozvedia sa, že samotné slovo rozprávka vzniklo až oveľa neskôr. Predtým išlo o príbehy, pri ktorých deti mali už dávno spať, niektoré ich nanajvýš počúvali na peci jedným uchom spod periny.
Od jediného písmenka k vlastnému príbehu
Výťahom sa presúvame do časti, kde vidíme rôzne spôsoby zaznamenávania príbehov. V herni s pracovnými stolmi do hliny pečiatkujeme klinové písmo, na papier odtláčame runy, máčame pero do atramentu, kreslíme kriedou na tabuľku, neskôr píšeme na mechanickom aj elektrickom písacom stroji, až prichádza na rad pichťák. Bavím sa na odkazoch, ktoré v braili zanechali návštevníci. Snažili sa postupovať podľa tabuľky a niekedy sa im to aj podarilo. Zdá sa, že bodky ľudí fascinujú, popísaných papierov je tam viac. Vidno, že ľuďom sa často predstava stláčania viacerých klávesov naraz prieči. Ak to má byť prvá, tretia, piata, tak každému bodu vyhradia samostatnú bunku.
V expozícii venovanej obrazom sa priestor farebne mení. Ak máte zrak čo i len čiastočne zachovaný, cez kľúčové slová si môžete pomocou umelej inteligencie nakresliť vlastný príbeh. Animáciu potom možno rukami dokresliť, dotvoriť. Najmä deťom tu ukazujú, akú silu môže mať jedno slovo, čo všetko sa ním dá vytvoriť, ale aj zničiť.
V časti venovanej komiksom sa príbehy skladajú z kociek s rôznymi obrazcami. Nevidiaci sa poteší z rôznych tvarov a pohrá sa pri počúvaní výkladu, ale inak mu to zmysel príliš dávať nebude. Na rozdiel od iných podobných múzeí sú však aj veci pre nás nezrozumiteľné aspoň hmatateľné, čo v kombinácii s výkladom pomôže dokresliť celkovú predstavu. Preto sa už nezdržiavajme pri komiksoch premietaných na monitory či na steny miestnosti a poďme ďalej, pretože už z diaľky počujem riadne fúkanie a dúchanie. Žeby nejaký rozprávkový obor?
Nie som vôbec ďaleko. S touto obludou sa návštevníci doslova mojkajú. Môžete si do nej sadnúť, ľahnúť, neustále sa do nej pumpuje vzduch ako do nafukovacieho hradu. Oddychová stránka je neprehliadnuteľná – nedbal by som tu stráviť čas celej exkurzie – ale je za tým aj nejaká hlbšia myšlienka? Samozrejme. Ide o umelecké dielo. Obor má na sebe farebnú potlač z komiksových obrázkov, ktoré nás vedú ďalej do podkrovia. Tam je už pripravená vesmírna časť nášho putovania. Ešte predtým sa však zastavujeme pri stole, na ktorom je drevený model celého komplexu aj s priľahlými budovami. Na rozdiel od reliéfnej mapy, tu sa už týčia trojrozmerné stavby. Tenké paličky znázorňujú stromy, hmatom spoznáme aj okolitú zástavbu.
Bicyklom až na Mesiac
A ako vesmír súvisí s Revúcou? Predstavte si, že práve z tohto mestečka pochádza prvé slovenské sci-fi, Hviezdoveda Gustáva Reussa. Napísal ju ešte roky pred Julesom Vernom jazykom, ktorý bol zmesou češtiny a gemerského nárečia. Aj preto dlho toto dielo odpočívalo len v rukopise. Hlavného hrdinu už nebaví život na Zemi a rozhodne sa letieť na Mesiac. V podkroví Litterry sa k dobovému gemerskému cestovateľovi môžeme pripojiť aj my. Otáčam obrovským glóbusom, na ktorom však nie je Zem, ale vesmír. Hýbem teda hviezdami. Po pobúchaní sa rozsvieti rôznymi farbami. Vystavený teleskop so štyrmi nastaviteľnými šošovkami sa na prelome 19. a 20. storočia používal na sledovanie hviezd. Kým Reussov hrdina si na mesačnú výpravu zvolil balón, my sa tam môžeme dostať na bicykli. Na obrovskom, viac než štvormetrovom monitore, sa vám pri šliapaní ukazuje, koľko z cesty na Mesiac ste už prešli. Aby to bolo zaujímavejšie, cestou sa vyhýbate družiciam, predmetom poletujúcim vesmírom, zbierate diamanty, ktoré vám ukazujú správny smer atď. Vidiaci návštevníci si na stene môžu čítať premietnutý text Hviezdovedy v pôvodnom, neveľmi zrozumiteľnom mixe nárečí, k nám ostatným je Litterra milosrdnejšia a púšťa nám audiozáznam diela v slovenčine. Pri mape zobrazujúcej svet ako trojlístok plávajúci na mori sa mi začína trochu krútiť hlava. Určite nedostatok kofeínu! Zbehneme teda na prízemie a po krátkom nakuknutí do darčekového obchodu sa občerstvíme v múzejnej kaviarni.
Čas sú zážitky
Priestory sú veľkorysé, vhodné na rôzne podujatia, ktoré sa tu aj odohrávajú. Na koncerte v záhrade mali aj 400 návštevníkov. Do Litterry sa chodí aj opakovane, pretože popri základnej prehliadke tu tvoria aj desiatky rôznych programov pre školy. To isté, čo sa v škole učí ťažko, napr. o zbieraní rozprávok, vedia v Litterre ukázať hravo, bez toho, že by deti mali pocit niečoho núteného.
Cieľom Litterry je prilákať ľudí do Revúcej, ktorá naozaj nie je na hlavných trasách, ale zároveň sprístupniť a priblížiť kultúru ľuďom v regióne, z ktorého sa za ňou skôr odchádza. Ak napr. človek nikdy nenavštívil Slovenské národné divadlo, lebo je mu príliš vzdialené, tu, na nádvorí Litterry, má zrazu na dosah alternatívne pohybové divadlo, zapozerá sa a zistí, že sa mu to vlastne páči. Takúto skúsenosť má Jozef Balužinský najmä s deťmi, ktoré potom dotiahli aj svojich rodičov. Jozef prirovnáva kultúru k potrave. Ak sme celý život doma jedli zemiaky a kapustu, sme spokojní, chutí nám to. Keď však u susedov ochutnáme povedzme kaviár, takisto mu prídeme na chuť.
Budovu Litterry navštevujú školské zájazdy, ale aj rôzne organizované skupiny. Ak by sa tam vybral úniácky autobus, budú sa vám určite špeciálne venovať. Ako sme povedali na začiatku, nemusí ostať len pri Litterre. Popri Múzeu prvého slovenského gymnázia je tu na výber aj niekoľko komentovaných prehliadok mestom. Mimochodom, súčasťou Litterry sú aj rezidenčné byty pre umelcov, ktorí v Revúcej tvoria a stretávajú sa s miestnymi ľuďmi. Jeden z nich je plne debarierizovaný. Ak ste napríklad literárne tvoriví, stačí si podať prihlášku, splniť podmienky a môžete sa vybrať do Revúcej. Verím, že by tu aj pre nevidiaceho autora bolo veľa inšpirácií. Revúca je totiž plná príbehov. Stačilo len navštíviť miestnu evanjelickú farárku pani Hudecovú a už to išlo. Hneď pri vstupe do jej kancelárie mi povedala, že farského nábytku sa dotýkala aj Božena Nemcová, ktorá si do Revúcej prišla po rozprávky, no napokon za noci z mesta odišla s prázdnymi rukami. A to bol len začiatok.
No späť k našej hlavnej téme. Ak chcete mať z Litterry komplexný zážitok, je dobré prečítať si o nej niečo aj na internete. Študovať sprievodcu v Braillovom písme priamo na mieste by ste ako člen väčšej skupiny asi nestihli. Ideálne je, ak máte na všetko dosť času, no ako som sa v Revúcej presvedčil, práve tá časová štedrosť a veľkorysosť je ďalšou pridanou hodnotou, s ktorou sa už len tak hocikde nestretávame.
Kontakt
LITTERRA, Železničná 260/27, 050 01 Revúca
Mobil: 0947 913 118
e-mail: info@litterra.sk
web: www.litterra.sk
Otváracie hodiny: pondelok zatvorené,
Utorok až nedeľa od 9:00 do 17:00.
Michal Herceg
