„Bojím sa, že mi nevyjde trojciferné číslo.“ Túto pre mňa pamätnú vetu som začul na testovaní inteligenčného kvocientu (ďalej len IQ) spoločnosti Mensa SR, kam som raz zašiel s mikrofónom. Mensania takéto dobrovoľné merania organizujú pravidelne a s veľkým ohlasom. Ľudí téma IQ prirodzene priťahuje, ale zároveň aj trochu desí. Teda, aby som hovoril za seba. Asi desaťkrát v živote mi napadlo, že by som si išiel dať zmerať IQ a asi desaťkrát sa mi následne uľavilo pri myšlienke, že tieto testy sa u nás nevidiacim nerobia. Školská psychologička s nami na sklonku základky vypĺňala tzv. verbálnu časť testu, ale tú obrázkovú sme riešiť nemohli, takže naše IQ =x a x je veľká neznáma.
Do levočského Špecializovaného centra poradenstva a prevencie pre deti a žiakov so zrakovým postihnutím vstupujem s chvejúcimi sa vnútornosťami. Obavy na chvíľu rozptýli pracovník poradne a môj niekdajší učiteľ Števo Dredan: „Nazdar, chlapisko! Čo tu robíš?“ A po odpovedi, že idem na IQ test pre nevidiacich mi dá s úsmevom cennú radu, ktorú pochopím až neskôr: „Povedz, že máš menej rokov!“
Psychologička Laura Schneiderová pôsobí upokojujúco a profesionálne. V poradni pracuje s deťmi od raného veku až po ukončenie školskej dochádzky. IQ nie je zďaleka jediné, čo si na tomto pracovisku všímajú. Zaujíma ich aj hrubá a jemná motorika, funkcia zraku, sluchové vnímanie. Ak hovoríme o IQ testoch, tie sa prispôsobujú podľa funkčnosti zraku.
„Verbálne úlohy sú rovnaké ako pri bežnej populácii. Skúma sa úroveň vedomostí, abstraktné myslenie, rozsah slovnej zásoby. Sú tam matematické zadania, opakovanie čísel, sociálne porozumenie atď. Pokiaľ ide o neverbálne subtesty, vyberáme z nich na základe rozhovoru s tyflopédom tie, ktoré sú pre dieťa vhodné a posudzujeme ich len kvalitatívne, t. j. nezapočítavame ich, aby sme slabozraké dieťa neznevýhodnili,“ vysvetľuje Laura Schneiderová.
K výsledku sa treba prehmatať
Pre nevidiace deti a deti so zvyškami zraku majú na pracovisku zapožičaný holandský test Itvic. „Čože? Iba pre deti? Takže nám dospelým sa stále nedá zmerať IQ?“ Hneď sa na tomto sedení cítim o niečo lepšie. Verbálnu časť Itvicu v poradni preložili do slovenčiny. Tej sa však venovať nebudeme. Zaujímať nás budú hmatové obrázky.
Pozorne si prezerám predlohu zloženú zo štyroch kociek, ktoré sa v niečom líšia. Vedľa je položený prázdny rámček. Laura Schneiderová mi dáva drevené kocky s rôznymi povrchmi a mojou úlohou je poskladať ich podľa vzoru na obrázku. Robím to sústredene, akoby som zadával kód k atómovému kufríku, no aj tak ma psychologička upozorňuje: „Neponáhľajte sa! Máme čas!“
A naozaj, najviac chýb v týchto úlohách sa dá urobiť z unáhlenosti. Tu nie sme na hodine matematiky, kde sa žiaci predbiehali, kto príklad vyrieši ako prvý. Úloha preverila moje hmatovopriestorové schopnosti a naznačila, ako sa mi bude dariť pri učení sa brailovho písma. Náročnosť úloh postupne rastie. Zrazu je na kocke polovica drsná, polovica hladká a treba si dávať pozor na to, čo je vľavo a čo vpravo.
Ako mi to išlo? No… ešte že na teste neboli žiadni svedkovia a Lauru Schneiderovú viaže, aspoň dúfam, nejaká mlčanlivosť. Je zaujímavé, že mozog, ktorý dávno stratil plasticitu toho detského, dokáže o to rýchlejšie hľadať rôzne výhovorky: „No čo, som asi verbálny typ. Alebo som si v detstve málo cvičil hmat.“ Na podobné úvahy však nie je čas, pretože prichádza ďalšia úloha. Pozeráme si rad geometrických tvarov v prvom riadku. V ďalšom treba analogicky určiť, ktorý tvar má nasledovať. Cieľom je otestovať moje induktívne schopnosti. Pre pána Jána, aké? To si musím doma pozrieť, jediné, čo mi napadlo, bol indukčný varič. „Nemysli na hlúposti, rieš úlohu,“ kričí na mňa mozog, no už tuší, že svoj tieň asi neprekročím.
Ako sa vzápätí dozvedám, výsledok testov IQ nie je úplne nemenný. Závisí aj od aktuálneho stavu a rozpoloženia človeka. „Možno zajtra by to dopadlo úplne inak!“ Nádejam sa. A mnohé veci sa dajú aj trénovať, napr. taká pamäť. Aspoň, že prvé úlohy v subtestoch sú vždy tzv. zácvičné a hneď sa nebodujú.
Sme pri treťom subteste z trinástich a zdá sa mi, že je to tak akurát. Možno pomôže zmena aktivity? Psychologička vyťahuje kufrík s rôznymi nešpecifikovanými predmetmi. Sú to naozaj všelijaké útvary a my k nim priraďujeme názvy podľa manuálu. Všetko si to samozrejme musíme pamätať. Táto činnosť je o poznanie príjemnejšia. Veci sú hmatovo zaujímavé a pamäť predsa len nie je taká zradná ako logické myslenie.
Idylka však netrvá dlho. Kufrík s predmetmi odkladáme bokom a pred nami sa objavuje podložka s námestím, ktoré je hladké, a s cestou, ktorá je, naopak, vyznačená drsne. Na podložku umiestňujeme rôzne objekty a figúrky, ktoré tam vďaka magnetom pevne držia. Celú scénu si dôkladne vyhmatáme, objekty z námestia odstránime a následne sa snažíme postaviť všetko tam, kde bolo. Skúša sa tým priestorová orientácia dieťaťa. K tejto úlohe patria aj rôzne otázky: „Keď auto zabočí doľava, čo bude po jeho pravej strane?“ Keď už dieťaťu, v tomto prípade mne, riešenie trvá pridlho, alebo je opakovane neúspešné, test sa ukončí, aby to skúšaného načisto neznechutilo. Cieľom zďaleka nie je vylúštiť všetko – veď IQ testy robia deti od 6 až do 16 rokov a výsledky sa prepočítavajú podľa veku.
Popri slabozrakých a nevidiacich nezabudnime ani na „zvyškárov.“ Tí majú Itvic tiež, len body sa prepočítavajú trochu inak. Možno aj vám napadlo, že by sa v IQ teste dalo nahnať skóre vo verbálnej časti a obrázky nech hoci aj trochu pokrivkávajú. Takto to však nefunguje. Ani na strednú školu by vás nezobrali, ak by ste mali zo slovenčiny sto percent a z matematiky dvadsať. V úlohách by som sa prehrabávať príliš nemal, aby bolo testovanie objektívne.
Pri práci s Itvicom je vhodné, ak má dieťa skúsenosť s hmatovým vnímaním.
Nie je testovanie ako testovanie
Hoci tento test je na Slovensku prítomný už od čias známeho holandského projektu Matra, teda asi od roku 2004, v Levoči s ním začali intenzívnejšie pracovať len nedávno. V poradni zatiaľ testovali končiacich deviatakov, ale aj jedenásť či dvanásťročných. S Itvicom však chcú pracovať aj naďalej. Poradňa sídli v spojenej škole internátnej, ktorú navštevujú aj nevidiace deti.
„Vnímam určité rozdiely medzi niektorými deťmi zo spojenej školy a medzi tými, ktoré sú integrované v bežných školách. Predsa len, tu sa im venujú špeciálni pedagógovia a deti hneď nabehnú na cestu hmatu,“ hovorí Laura Schneiderová a dodáva, že psychológovia v bežných poradenských centrách, ktorí so zrakovým postihnutím skúsenosti nemajú, často narážajú na problémy s tým, ako deti testovať. Nemajú tyflopéda, s ktorým by konzultovali konkrétnu zrakovú diagnózu, a vedeli tak prispôsobiť testovanie.“
Itvic využívajú aj v Špecializovanom centre poradenstva a prevencie pre deti a žiakov so zrakovým postihnutím v Bratislave. S tamojšou psychologičkou Dominikou Škorecovou som takisto absolvoval hodinové posedenie, alebo, ako sa u psychológov hovorí, sedenie. Pomohlo mi cez príbehy a príklady z praxe do problematiky nazrieť trochu hlbšie. Ak to zaujíma aj vás – a zďaleka nemyslím len na úzko špecifickú oblasť IQ – v poradniach vám určite radi rozšíria obzory. Verím, že som vás opisom riešených úloh a svojich pocitov príliš nevystrašil. V skutočnosti boli totiž obidve návštevy poradní veľmi príjemné.
Michal Herceg
