Svetový deň vodiacich psov bol ideálnou príležitosťou pozvať na kus reči Katarínu Kubišovú z občianskeho združenia Psi na život. Pravda, nestretli sme sa poslednú aprílovú stredu, ako by sa asi patrilo, ale verím, že na texte to poznať nebude. Nech sa páči, pridajte sa k nám! Ďalekou históriou nás prevedú psy, ktorých rasu dnes s istotou zrejme už neurčí nik, devätnástym storočím špice, pudle a pastierske plemená, dvadsiatym nemecké ovčiaky, labradorské retrievery, pastierske plemená, austrálska kelpia a borderská kólia.
Začnime od Adama. Aké sú najstaršie dochované zmienky o tom, že pes pomáha nevidiacemu? Nemusíš sa obmedziť len na písomné pramene, určite sa našli aj vyobrazenia.
Začnem ďaleko po Adamovi, pretože najstaršou takouto pamiatkou je pravdepodobne freska z Pompejí z 1. storočia. Znázorňuje muža s palicou v ruke a malým psom na dlhej vôdzke. Muž sa palicou dotýka zeme ďaleko pred sebou, z čoho môžeme usudzovať, že ju používa na identifikáciu prekážok. Zub času však, pochopiteľne, fresku nahryzol, nedá sa teda s istotou tvrdiť, že ide o nevidiaceho. Výjav môže zachytávať aj žobráka alebo jednoducho starého človeka, ktorému palica poskytuje fyzickú oporu.
V stredoveku sa už síce objavujú doklady, že psy nevidiacim pomáhajú, ešte však nie tým, že by ich bezpečne prevádzali ulicami. Pes na dlhej vôdzke a s miskou, do ktorej zbiera almužnu, sa spolu so svojím pánom často vyskytuje na stránkach modlitebných kníh. Nečudo! Slepotu v tých časoch zapríčiňovala najmä lepra, nevidiaci boli preto odsúvaní na okraj spoločnosti a nútení žobrať. Psy sa teda naučili zopár zábavných čísel, ktoré za odmenu predvádzali na ulici.
Písomné zmienky o takomto spôsobe obživy sa ale nesú celým stredovekom. V 12.storočí ich môžeme nájsť napr. v diele Chvály o psoch, ktorého autorom je Nikephoros Basilakes. Tento učiteľ rétoriky v Konštantínopole doslova píše: „Prečo nespomínam tú najneobvyklejšiu vlastnosť zo všetkých, že vedie slepých a stáva sa pre nich ďalším okom a že ich všade vodí, aby žobrali o chlieb pri dverách ľudí, a potom ich vedie späť do ich príbytku?“ Jeho slová sú v tomto kontexte veľmi významné, dokonca ich môžeme pokladať za čosi ako prvú teóriu o tom, že pes by mohol byť nevidiacim vynikajúcou oporou. Ale aj na základe kompozície čínskeho zvitku z roku 1516, znázorňujúceho človeka s palicou v ruke a malým psom na dlhej vôdzke, možno usudzovať, že ide o nevidiaceho, ktorému pomáha pes. No pravdaže, je to len domnienka.
Aj keď necháme temný stredovek za sebou a presunieme sa, povedzme, do 18. storočia, naďabíme na internete na množstvo pozoruhodných diel s obdobným motívom. Za všetky spomeniem baladu z roku 1715 s názvom Slepý žobrák z Bethnal Green, príbeh o rytierovi, ktorý v boji stratil zrak a túlal sa svetom s darmi od priateľov – psom a zvončekom. Z výtvarného umenia stojí za zmienku napr. obraz Slepý muž na moste, ktorému v roku 1727 vdýchol život Gainsborough, Slepý námorník z roku 1755 od Williama Bigga, či rytina slepého muža, ktorého pes vedie cez most. Pre svoju knihu Všeobecná história štvornožcov (1790) ju vytvoril Thomas Bewick.
Viaceré zdroje spájajú prvý pokus o výcvik psov na pomoc nevidiacim s parížskou nemocnicou Les Quinze-Vingts (okolo roku 1780), často sa však skloňuje aj meno slepého výrobcu sitiek z Viedne Josefa Riesingera, ktorý si približne v tom istom čase vycvičil špica a neskôr pudla. Vedela by si nám o tom, prosím, povedať niečo bližšie?
Áno, Reisingerov príbeh je pomerne známy. Nachádzame ho v knihe Das Auge (Oko) od Georgea Josepha Beera. Dočítame sa v nej, ako 20-ročný Reisinger náhle stratil zrak a ako, sediac v zúfalstve pred nemocnicou, dostal od mäsiarovho syna do daru malého psa. Vraj nech si ho vycvičí ako sprievodcu. Podarilo sa. Pes po čase pochopil, že má ísť dopredu, kým jeho pán nezatiahne za vôdzku, a že opäť do pohybu sa má dať až po opätovnom pokyne rukou alebo slovom. Kľukaté cesty trénovali na nádvorí nemocnice, kde musel pes dávať pozor, aby nevkročil na trávnik. To ale stále nebolo všetko! Keď to už na chodníku šlo naozaj spoľahlivo, na rad prišli dvere (ak po zastavení potiahol Reisinger vôdzku smerom k dverám, pes ho voviedol dnu, ak nie, pokračovali ďalej), neskôr ho naučil zastať pri schodoch a počkať na pokyn. Celé to trvalo zhruba 2 mesiace. Reisingerova dôvera v psa narástla do takej miery, že v známom prostredí prestal používať palicu.
K systematickejšiemu výcviku pristúpil po tom, čo zistil, že na miestach, ktoré ani on, ani pes nepoznajú, tieto schopnosti nestačia. Reisinger padal do jám, udieral sa a pes nerozumel, čo sa od neho žiada, a to ani po trestoch palicou. Zhruba po roku ale pes zvládol zastaviť pred prekážkami či vozmi. Ich 16 rokov trvajúca spolupráca spočívala v uťahovaní, uvoľňovaní a smerovaní vôdzkou alebo palicou. V knihe sa hovorí, že šlo o špica, ktorý sa cvičí naozaj ťažko, pes na obrázku sa však väčšmi podobá na dnešného springeršpaniela.
Jeho druhým spoločníkom sa stal pudlík. Výcvik šiel ľahšie, jednak mal Reisinger už dosť veľa skúseností, jednak je to „učenlivejšia“ rasa. Údajne dokázal na ulici odignorovať ostatné psy či psie pochúťky bez toho, aby dostal palicou. Beer bol podľa vlastných slov dokonca očitým svedkom toho, ako svojmu pánovi zachránil život – keď k nim cválal jazdec, pes sa vrhol medzi Reisingerove nohy a začal kňučať, čím ho zastavil a zabránil nehode.
Éru pokusov navrhujem uzavrieť nahliadnutím do dvoch slepých uličiek, do jednej viedenskej a druhej švajčiarskej, čo povieš?
Súhlasím. Prvú spísanú metodiku výcviku vodiaceho psa môžeme nájsť v knihe o výchove nevidiacich, pod ktorú sa podpísal zakladateľ Inštitútu pre výchovu nevidiacich vo Viedni Johann Wilhelm Klein. Za zmienku stoja najmä tri veci: že za najvhodnejšie považoval pudle a pastierske plemená, že informácie o pohybe psa vpred i do strán poskytovalo držadlo tyče, ktorá bola pripevnená k postroju a držala sa v ľavej ruke, a že je dôležité, aby bol pes aspoň zo začiatku trénovaný vidiacou osobou. Text vyšiel v roku 1819, ale Kleinov postup s najväčšou pravdepodobnosťou nebol nikdy použitý. Ani myšlienky Švajčiara Jacoba Birrera sa ďalej akosi nerozvíjali, hoci v roku 1847 publikoval svoje skúsenosti z výcviku vlastného štvornohého sprievodcu.
Hlavné zásluhy sú pripisované nemeckému lekárovi Gerhardovi Stallingovi, ktorého snahy vyústili v auguste 1916 v otvorenie prvého výcvikového strediska vodiacich psov. Sídlilo v Oldenburgu a slúžilo výhradne pre potreby vojnových veteránov. Napriek silnejúcim protestom, že pes je zviera, a preto nie je schopný myslieť, a teda ani pomáhať človeku tak, aby ho neuviedol do ešte väčšieho nebezpečenstva, vydali do roka 100 vodiacich psov, do roku 1919 to dotiahli na úctyhodných 539, od roku 1922 začali vycvičené psy odovzdávať aj civilným nevidiacim. Prvé fotografie z Oldenburgu dokumentujú, že šlo o nemecké ovčiaky a že psy majú na chrbte upevnenú krátku mäkkú vôdzku. Veľmi rýchlo ju však vystriedal postroj podobný tým dnešným, teda s pevným vodičom, ktorý je prichytený na postroji po stranách psa. Vďaka tomu bol nevidiaci už v tom čase schopný flexibilne a bezpečne reagovať na zmeny smeru zvieraťa.
Nemecko sa ale do histórie výcviku vodiacich psov zapísalo naozaj veľkými písmenami. spolok na chov nemeckých ovčiakov, ktorý sa v roku 1923 rozhodol pomáhať oslepnutým vojnovým veteránom a otvoril výcvikovú školu v Postupime (neďaleko Berlína), formalizoval metódy výcviku, ktorých sa dodnes drží väčšina škôl vodiacich psov – výber vhodných psov, starostlivé párovanie či výchova a socializácia v domácom prostredí. Ubytovať dokázal približne 100 psov a mesačne odovzdával zhruba 12 vycvičených jedincov (všetko nemecké ovčiaky). Uvádza sa, že v začiatkom 30. rokov bolo v Nemecku asi 4000 kvalifikovaných vodiacich psov.
Skúsme si to strihnúť okolo sveta, len tak za niekoľko riadkov. Ako to vyzeralo napr. za veľkou mlákou?
Vykročiť môžeme vlastne priamo zo strediska v Postupime. Ich dobré meno prilákalo na niekoľkomesačné štúdium metód výcviku vodiacich psov Dorothy Harrison Eustisovú, Američanku, ktorá sa s manželom presťahovala do Švajčiarska, kde spoločne založili a viedli chovateľskú stanicu nemeckých ovčiakov pre Červený kríž, políciu a colnú službu. Prácou nemeckých odborníkov bola taká fascinovaná, že svoje skúsenosti napokon spísala a uverejnila v Saturday Evening Post. Ale prečo o tom hovorím? Lebo článok sa dostal do rúk nevidiacemu Američanovi Morrisovi Frankovi, pre ktorého Dorothy Harrison Eustisová na požiadanie vycvičila Buddyho. USA svojho zrejme prvého vodiaceho psa privítalo skepticky, ale po praktickej ukážke – bezpečnom prejdení širokej rušnej ulice – sa krajinou prehnala vlna nadšenia. Médiá prejavili obrovský záujem o tému, nevidiaci sa hromadne dožadovali štvornohého pomocníka. Zo spoločnej iniciatívy Dorothy Harrison Eustisovej a Franka Morrisa vznikla v roku 1929 v Morristowne (v štáte New Jersey) výcviková škola s názvom The Seeing Eye. Treba povedať, že v priebehu pomerne krátkeho času sa stala inšpiráciou pre vybudovanie stredísk vo viacerých štátoch, okrem iného podnietila vznik strediska na Britských ostrovoch, kde však kvôli prísnym karanténnym predpisom, ktoré sťažovali dovoz psov, nemeckého ovčiaka postupne vystriedali retrievery (najmä labradorské).
Nedá mi na tomto mieste nespomenúť, že austrálsky príbeh je v podstate veľmi podobný tomu americkému. Darmo, skepticizmu sa človek často zbaví, až keď sa presvedčí na vlastné oči. Južnú pologuľu však už nepodkúvala Dorothy Harrison Eustisová, ale Angličania, lepšie povedané jedna Angličanka, a to Betty Bridge. Dostupné zdroje hovoria o jednom austrálskom nevidiacom vysokoškolákovi, ktorý sa počas štipendijného pobytu v Londýne nadchol možnosťou mať vodiaceho psa, zaobstaral si ho a po návrate do vlasti vzbudil taký záujem, že trénerku oslovil a požiadal, či by sa nechopila príležitosti a nezaložila u nich výcvikovú školu. Stalo sa. Betty Bridge pracovala s retrievermi, ale aj s rôznymi lokálnymi plemenami, ako sú pastierske psy, austrálska kelpia alebo borderská kólia. Asociácia vodiacich psov rozširovala svoju pôsobnosť naprieč celým svetadielom, na pozemku, ktorý dostala do daru od viktoriánskej vlády, postavila v Kew v roku 1962 prvé špeciálne navrhnuté centrum pre výcvik VP, o tri roky neskôr založila účelový chov vodiacich psov, v roku 1967 bol spustený program výchovy šteniat, ktorý im umožnil stráviť 12 mesiacov pred začatím výcviku v rodinnom prostredí. Od konca 90. rokov fungujú pod názvom Guide Dogs Victoria a zastrešujú všetky aktivity asociácie a poskytovanie komplexných služieb pre ľudí so zrakovým postihnutím.
Nad čím si ako inštruktorka výcviku vodiacich psov pri putovaní históriou najväčšmi krútila hlavou?
Úsmevným bol pre mňa napr. nápad Jacoba von Uexkülla a jeho asistenta Emanuela Georga Sarrisa z hamburského Inštitútu pre environmentálny výskum, ktorí začiatkom 30. rokov zapriahli psa do tzv. Uexküllovho vozíka. Konštrukcia vytvárala siluetu človeka, takže pes bol nútený pohybovať sa tak, akoby bol po jeho boku aj človek. V Nemecku sa táto metóda (pravda, rôzne obmieňaná) používala až do roku 2000. Dnes môže trochu zarážajúco pôsobiť snaha niektorých výcvikových stredísk, ktoré sa snažili vo vodiacom psovi skĺbiť úlohu pomocníka s úlohou ochrancu, hoci v čase svojho vzniku to bolo pomerne logické. Po čase sa však ukázalo, že ide o nerealizovateľný plán a dnes sa akýkoľvek pes s prejavmi agresivity z programu výcviku vyraďuje.
Aktuálne sa naprieč krajinami a svetadielmi diskutuje o novom štandarde IGDF, a to povinnosti cvičiť traffic training. Ide o schopnosť psa vnímať idúce auto, bicykel, kočík atď. a odmietnuť pokračovať v ceste – predíde sa tak kolízii. V minulosti na to podmienky boli, doba sa ale zmenila, dopravných prostriedkov rapídne pribudlo, preto očakávať od psa, že zvládne samostatne prejsť cez frekventovanú štvorprúdovku, je nereálne. Traffic training sa cvičí aj využíva v jednoduchých situáciách, napr. keď je na vozovke jediné, pomaly idúce vozidlo vrátane elektrických áut, ktoré sú tiché a pre nevidiaceho o to nebezpečnejšie. Hoci zodpovednosť za rozhodnutie, kedy vstúpiť na vozovku, stále zostáva na človeku, vodiaci pes môže v týchto situáciách poskytnúť „záchrannú sieť“. Vďaka metódam traffic trainingu môžeme navyše efektívnejšie cvičiť napr. vyhýbanie sa mobilným prekážkam, ako sú ľudia, detské kočíky či nákupné vozíky. Tento tréning však treba realizovať veľmi opatrne, s ohľadom na citlivosť konkrétneho psa.
Veľmi pekne ďakujem za plynulý návrat do súčasnosti a za príjemný rozhovor. Prajem ti veľa radosti z práce, veľa rozumných, chápavých a poslušných štvor- a veľa nadšených dvojnohých klientov. A držím palce, aby si pri žiadnom rozhodnutí vrchnosti už hlavou krútiť nemusela.
Dušana Blašková
Zaujímavé odkazy
www.ecanis.cz/clanky
www.guidedogs.org
www.guidedogswa.com