Štyri sekundy. Toľko vraj trvá, kým sa náš prvý dojem sformuje do úsudku. Podvedome vnímame osobitú auru, ktorá človeka obklopuje, jeho postavu, spôsob chôdze, reč tela, farbu a moduláciu hlasu a napokon štýl obliekania. Cítime, či je náš spoločník sám sebou, alebo máme dočinenia s nejakou umelou hmotou, ktorá svoje skutočné ja ukryla kdesi hlboko pod povrchom. Nájsť svoj štýl, vyzdvihnúť pôvaby, zamaskovať nedokonalosti a očarúvať tak okolie svojou jedinečnosťou býva poriadnou výzvou. Pre každého. Pre ženy so zrakovým postihnutím ale zvlášť.
Zvedavosť ma vyhnala. Chodila som, načúvala a nahliadala, pýtala sa, keď som nemala dosť. Sprava som zachytila, že móda je len huncútstvo vidiacich a obliekať sa človek má v podstate len preto, lebo ľudia sa obliekajú, zľava zas zaznievalo, že nevidiaci predsa nemôže vyzerať ako hastroš. Niekto tichým, nesmelým hlasom doplnil, že nežijeme v špeciálnom svete, kde je vizuál zbytočný, preto nám neostáva iné, ako sa niektoré veci jednoducho naučiť a nevymykať sa hneď na prvý pohľad.
Niektorým ľudovým múdrostiam už síce platnosť vypršala, ale šaty ešte stále robia človeka, či sa nám to páči alebo nie. Pekne upravený, farebne i štýlom zladený človek budí dobrý dojem, vzbudzuje väčšiu úctu a rešpekt, pomerne dosť ovplyvní aj spôsob chôdze, gestá a mimika. A, čo takisto nie je zanedbateľné, vysiela signál, že aj napriek slepote či slabozrakosti sa vie v spoločnosti orientovať. Pravdaže, najdôležitejšie je, aby štýl obliekania vyjadroval osobnosť, aby bol človek naozaj autentický. Konzervatívne duše sa môžu zhmotniť napr. v priliehavom kostýme dokonale sediaceho strihu, z látky pastelovej alebo neutrálnej farby, ktorá pekne drží tvar, naopak, sýte, výrazné farby či kombinácia bielej a čiernej môžu poukázať na vašu dynamickú povahu, niekomu zas slobodu a prirodzenosť prinesie mäkký, najlepšie prírodný materiál v zemitých farbách. Tuším, čo sa vám teraz ženie hlavou! Nielen že to vyzerá ako hotová veda, ono to hotová veda skutočne je! Niektoré veci ale treba jednoducho vedieť, pretože dať si k obleku flanelovú košeľu alebo skombinovať satén a vlnu… no, o dobrom vkuse to veľmi nesvedčí. Ak chcete schému porušiť, prosím, ale nech sa to udeje s vaším plným vedomím, a nie z nedostatku relevantných informácií.
Povedz, všetky farby vetra rozoznáš?
Ani zďaleka! Ale žiaden strach, nik okrem Pocahontas ich nerozozná! Ak ale pominiem skupinu tých nevidiacich, ktorým sú farby úplne ľahostajné, existuje značná časť nevidiacich, ktorá sa ich usiluje uchopiť. Cez informáciu či emóciu.
Farby treba zvládnuť minimálne na konverzačnej úrovni (tráva je zelená, rozkvitnutá púpava žltá a vlčí mak červený), z praktických dôvodov (nemožno si pod biele šaty obliecť tmavú bielizeň, ani prať sa nedá hocičo s hocičím), ale aj preto, že kultúra a umenie sú plné farebnej symboliky (ak sa kdesi mihne ružový slon, treba mať jasno v tom, že ide o fikciu, ak fialová krava, bude sa maškrtiť). Skrátka, farbu treba v niektorých prípadoch vedieť interpretovať.
Pýtate sa, ako to s tými emóciami vlastne je? Na jednom workshope s vizážistkou poprosili jedného mladého muža, nevidiaceho od narodenia, aby popísal, čo sa mu spája so zelenou farbou. Nepoznal ju, preto sa ho ostatní usilovali naviesť:
„Zelená vznikne zmiešaním žltej a modrej. Tie farby v tebe niečo vyvolávajú?“
„Áno, žltá, to je farba radosti, lúčov a energie slnka, modrá mi dáva pocit sebaistoty. Nie je studená, pretože je to farba neba, keď ho prežiari slnko.“
„Skús teraz zobrať časť slnka a takú istú časť neba, zmiešať ich a povedz, čo v tebe evokuje zelená.“
Mladík sa zamyslel a po chvíli povedal: „Zelená je rovnováha.“
Samozrejme, nie každý nevidiaci má takýto dar, k niekomu sa farby jednoducho neprihovoria a musí si bez hlbšieho porozumenia zapamätať, že červená a oranžová sa k sebe nehodia a že bielu, sivú a čiernu možno skombinovať s hocijakou inou farbou. Takýto postup býva ale zradný, pretože nie je červená ako červená a to, pri všetkej úcte k programátorom a vývojárom, neodhalí ani indikátor farieb. Omnoho praktickejšie je pýtať sa konkrétne na to, čo visí na vešiaku u vás doma, a potom sa „jednoducho“ naučiť vhodné kombinácie doslova ako klávesové skratky. Zopár kúskov, ktoré sa dajú zladiť s čímkoľvek, sa, pravdaže, nájdu v každom šatníku. Nevidiacej i vidiacej ženy.
Dovoľte mi ešte dve výpovede a uzavrieme stať o farbách.
„Ja osobne sa vyhýbam oblečeniu v jednej farbe, lebo to vraj vyzerá fádne,“ hovorí nevidiaca mladá žena, „ale ak zvolím oblečenie v jej odtieňoch, budí to pozitívne ohlasy, takže je to zrejme zaujímavejšie.“ Šatník má pestrý, vždy, keď si niečo kupuje, má presnú predstavu, čo chce – kabát takého a takého strihu a dĺžky, s takým a takým zapínaním a takej a takej farby, aby na ňom nebolo možné odhaliť prítomnosť vodiaceho psa.
„Vôbec neladím,“ priznáva ďalšia nevidiaca. „Ľudia, ktorí majú s výberom môjho oblečenia niečo spoločné, vedia, že nemám kapacitu na to, aby som sa s tým takto zaoberala a pamätala si, čo s čím áno a čo s čím nie. Snažia sa mi radiť s vedomím, že budem kombinovať hocičo s hocičím, a teda potrebujem kúsky čo najneutrálnejšie. Netuším, či to vychádza, ale zároveň viem, že keby sa mi niečo z tohto konceptu príliš vymklo, niekto z môjho bezprostredného okolia by ma upozornil, že tejto kombinácii sa mám nabudúce vyhnúť. Ale určite sa o mne nedá vyhlásiť, že chodím pekne zladená a že vidieť, že mi na tom záleží. No a pri tých zriedkavých príležitostiach, keď treba vyzerať slávnostnejšie, viem iba toľko, že to pre mňa znamená čierne topánky, čierne nohavice a hore niečo svetlé, farebnejšie. Obávam sa, že nič ďalšie na tému ladenia ku mne už asi neprenikne.“
„Móda sa mení, ale štýl zostáva rovnaký.“
(Coco Chanel)
Rovnováha estetiky a pohodlia, príjemný, zväčša prírodný materiál, nič obtiahnuté, výstredné, vyzývavé či priesvitné. Tak dopadla moja minianketka o štýle, ktorý nevidiace ženy preferujú. Neraz sa usilujú o to, aby aj svojím oblečením vyjadrili svoj charakter, aby sa hodilo ku konkrétnej príležitosti a k typu práce, ktorú vykonávajú. Vek a postavu nezmieňujem, pretože to je samozrejmé. Pri hladkých, jednofarebných materiáloch dbajú aj na doplnky, častejšie však zlaté alebo strieborné šperky, ktoré sa na rozdiel od bižutérie, hodia prakticky ku všetkému.
„Mám rada, ak môžem prostredníctvom oblečenia demonštrovať svoju ženskosť. Keby som mohla, celý rok by som nosila šaty, dlhé sukne, blúzky a tak,“ zdôverila sa jedna z respondentiek. „Zároveň nikdy neprekračujem istú hranicu: nenosím priveľa ružovej, nemaľujem sa, nenosím topánky na vysokých podpätkoch – chcem byť žena, nie krehká éterická bytosť. Bohužiaľ, takáto elegancia nie vždy korešponduje s mojím životným štýlom. Nakoľko sa často nedokážem zaobísť bez tradičného batohu na chrbte, bolo potrebné nájsť športový kompromis, napr. v podobe rifľových sukní.“
Veľká ponuka, malý výber
Vraj samostatné nakupovanie oblečenia! Nedajte sa vysmiať! Slabozrakému sa všetky ružové, modré a ktovieaké stojany s vešiakmi akurát tak zlejú do jednej machule, nevidiacemu sa palica zamotá do visiacich nohavíc a všetko strhne na zem. Bude rád, ak ho nevypoklonkujú. Ale nie, to som teraz, samozrejme, zveličila, pravdou však je, že až na svetlé výnimky, kedy slabozrakí nakupujú cez internet (pravda, ak narazia na obchod s výstižnými popismi, presnými mierami a fotkami, ktoré možno dostatočne zväčšiť, trpezlivosť e-shopov si dovolím vyzdvihnúť takisto), je pri výbere oblečenia zväčša potrebný k ruke niekto dôveryhodný. Niekto, kto bude rešpektovať vkus nevidiaceho a nie mu potichu vtláčať vlastnú osobnosť. Väčšinou ide o mamy, sestry, kamarátky či asistentky. Ale vraj aj budúce a súčasné svokry nie sú na zahodenie.
„Väčšinou nakupujem s asistentkou, často ju ale poverím on-line nákupom, nakoľko už dokonale pozná môj vkus,“ dočítala som sa v jednej z anketových odpovedí. „Niekedy sa však tak trochu dobrodružne vyberiem na nákup „na blint“ do obchodu, kde sa už trochu poznám s predavačkami a nechám si od nich poradiť. Dodatočná konzultácia s asistentkou väčšinou dopadne dobre, no minimálne raz sa mi takýto experiment vyslovene nevyplatil. Najbláznivejšie sú však nákupy s ľuďmi, o ktorých estetickom cítení nič neviem. Napr. jeden pamätný nákup s mojou tetou skončil hromadným naplnením kontajnera na oblečenie. No a ešte mám špeciálneho mužského asistenta, s ktorým konzultujem tie kusy, o ktorých mám pochybnosti z hľadiska vyzývavosti, nakoľko ho považujem za najväčšieho kritika trendov ženského obliekania. Ak on skonštatuje, že nohavice nie sú príliš obtiahnuté, alebo že červená nie je vulgárne červená, viem, že môžem pokojne spávať.“
Najlepšie (skoro) na koniec
Ponoriac sa do témy, naďabila som na niekoľko skutočne pozoruhodných iniciatív. Raz za čas sa z anonymného davu vynorí niekto, kto si myslí, že potrebujeme špeciálnu módu. Ako príklad možno uviesť Litovčanku Rugile Gumuliaskautieovú, ktorá si dáva záležať predovšetkým na reliéfnej štruktúre materiálov, do svojich modelov však zakaždým zakomponuje aj informáciu o konfekcii, ktorú možno získať hmatom. Strihy si možno prezrieť osobitne, vystrihnuté z papiera. Modelky a modely so zrakovým postihnutím sa do najrôznejších kampaní zapájajú pomerne bežne, s celkom zaujímavou kampaňou prišlo pred niekoľkými rokmi centrum rehabilitácie ľudí so zrakovým postihnutím v Peru. Prezentovali možnosti pracovného uplatnenia nevidiacich, ktorí zároveň predvádzali slnečné okuliare istej firmy.
Ale aj Braillovo písmo sa dá esteticky a funkčne využiť. Okrem naozaj štýlových kúskov oblečenia a opaskov z prírodnej kože, ktoré vytvorila Eva Olexíková a o ktorých sa môžete dočítať v minuloročnej Dúhovke, som sa dopátrala aj ku kampani s heslom Farby sú pre všetkých. Spustil ju obchod s oblečením pre ľudí s aktívnym životným štýlom, jej ambasádorom bol Paweł Urbański, nevidiaci Poliak, ktorý v roku 2008 vyliezol na Kilimandžáro. Na obraillenej visačke si gramotný zákazník mohol prečítať napr. „červená ako západ slnka“ či „ biela ako oblaky“. Niektoré zlatníctva v Českej republike dokonca ponúkajú možnosť vyskladať z maličkých kamienkov ľubovoľný odkaz na prstienok či náhrdelník zo zlata alebo striebra.
Jediný svojho druhu
Vizážisti tvrdia, kade chodia, že pokusy vtesnať sa do nejakých vopred daných schém sú na nič. Človek sa akosi podvedome vzpiera, nepamätá si slovíčka z príslušného módneho jazyka, a preto sa nie a nie rozrozprávať. Náš štýl by mal odzrkadľovať našu osobnosť, vyjadrovať to jedinečné, čo v nás je. Upravený a zladený človek vysiela okoliu pozitívne signály, a keďže si tu na tom svete nažívame všetci pospolu, načim nám rešpektovať, že šaty stále robia človeka. Vlastne nielen šaty, ale aj hodinky, šperky či bižutéria, topánky, tašky, kabelky, a okuliare. Apropos okuliare…
Dušana Blašková