Nemecký básnik, novinár, esejista a literárny kritik Heinrich Heine svojho času povedal, že hovoriť o hudbe je ako tancovať o architektúre. Mal svätú pravdu. Nehodlám sa tu s velikánom priečiť, prichádzam preto za vami s drobným návrhom: pustite si niečo podľa vlastného gusta, najlepšie voľačo sláčikové, a ja vám zatiaľ predstavím jedného mimoriadne talentovaného mladého huslistu z Matúškova, malej obce neďaleko Galanty. Mal tri roky, keď sa Miroslave Ormandyovej – riaditeľke súkromného centra špeciálno-pedagogického poradenstva Maják v Trnave zazdalo, že má absolútny sluch. Odvtedy si od detských radovánok z času na čas odskočil za klavír, ale keď jedného dňa začul ťahavé tóny huslí, bláznivo sa zaľúbil a stoj čo stoj to chcel skúsiť. Dnes má za sebou toľko medzinárodných husľových súťaží a majstrovských kurzov, že ich nedokázal vypovedať na jeden nádych. Dovoľte mi predstaviť vám Viktora Knapa.
Stretli sme sa na slávnostnom otvorení už 74. sezóny Slovenskej filharmónie (SF), na Koncerte bez bariér. Už niekoľko týždňov pred tým sa medzi nami – poslucháčmi melodickým crescendom šírili správy, že onen pondelkový večer na nás esteticky zaútočí hneď dvojako. Plní nedočkavosti sme medzi sebou diskutovali o Rozprávajúcich dotykových rámoch s dvomi reliéfnymi platňami s vyobrazením budovy Reduta a Koncertnej siene SF, ktoré mali byť uvedené do života, a o tom, že po boku Slovenského komorného orchestra sa predstaví pätnásťročný nevidiaci huslista.
„To viete, že som mal trému,“ priznal sa mi bez okolkov. „Zakaždým ju mám. Dokonca čím som starší a skladby náročnejšie, možno aj väčšiu než v siedmich rokoch, kedy som sa ako žiak pána Karola Daniša (ktorý mi až dodnes pomáha) po prvýkrát postavil pred publikum na koncerte. Predsa len človek cíti čoraz väčšiu zodpovednosť a mnohé veci si už oveľa jasnejšie uvedomuje. Navyše, hrať s orchestrom bola pre mňa úplne nová skúsenosť, dosiaľ som totiž hral len v sprievode klavíra, počas jedného vianočného koncertu v kostole v Galante s organom.“
Viktor Knap si poctivo preštudoval a nacvičil sólový part Bachovho Koncertu pre husle a orchester a mol, BWV 1041, s ktorým sa na Koncerte bez bariér predstavil, doma si to vyskúšal nanečisto (s tým, čo ponúkol Youtube, teda s klavírnou a orchestrálnou nahrávkou) a pred vystúpením na pódium sa na tom i onom dohodol s dirigentom.
„Na skúškach s Viktorom prebiehalo všetko hladko, pretože prišiel výborne pripravený,“ prezradil mi umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra Ewald Danel. Keď si osvojil tempo častí, nebol žiaden problém, mal v naštudovaní poriadok. Orchester sledoval mladého sólistu a všetko krásne plynulo. My v súhre necítime rozdiel medzi vidiacim a nevidiacim sólistom. Toho, kto nás nemôže vnímať zrakom, musí sledovať orchester a prispôsobiť sa mu. Pre nás to ale nebola prvá skúsenosť tohto druhu. V rámci Koncertu Bez bariér sme totiž na jeseň v roku 2019 spolupracovali napr. so spevákom Marošom Bangom. Viktora Knapa považujem za talentovaného mladého huslistu, nakoniec dôkazom toho je aj fakt, že všetko dobre zvládol a že sa bez problémov dostal na bratislavské konzervatórium.“
Harmónia v bodkách, bodky v harmónii
Pravdaže, na všetko, čo technicky správnemu a naozaj výnimočne citlivému prevedeniu Bacha v SF predchádzalo, som sa povypytovala. Začala som výberom skladieb a ich naštudovaním. Zatiaľ hral len vážnu hudbu, žiadne iné štýly ešte neokúsil, zapisovala som si z pohotovej odpovede. Spočiatku sa Viktor Knap učil notu po note spolu s pánom učiteľom, ale takto to šlo len dovtedy, kým mal v repertoári len jednoduché a krátke dielka. Keď už začalo taktov pribúdať a náročnosť stúpať, čoraz nástojčivejšie sa vynárala potreba oboznamovať sa s nimi aj samostatne a nielen podľa sluchu. Braillovo písmo ovládal Viktor už pred nástupom do základnej školy (študoval integrovane, učebnice ku Knapovcom preto putovali aj z Levoče, aj z Bratislavy), takže pridať písmenám a interpunkčným znamienkam ďalší význam nebol až taký problém.
„S prosbou o pomoc sme sa obrátili na Konzervatoř Jana Deyla a Střední školu pro zrakově postižené v Prahe. Musím povedať, že boli naozaj veľmi ústretoví. Notopis ma naučil Jan Budín z Prahy, ktorý vyučuje hru na klarinet. To, že som sa s braillovým notopisom oboznámil, mi prinieslo veľkú slobodu – môžem si k tomu sadnúť, kedy chcem, a kedykoľvek sa k všetkému, čo si ešte v mojej pamäti nenašlo pevné miesto, môžem vrátiť,“ pochvaľuje si Viktor Knap. „Nehovoriac o tom, že takto si to oveľa rýchlejšie a efektívnejšie zafixujem. Vždy si prečítam riadok – dva, často niekoľkokrát, a snažím sa pamätať si to. Pri štúdiu nôt sa mi osvedčilo skladbu si rovno aj počúvať, pretože niekedy sa v zápise nájdu aj chybičky. No a potom to postupne začínam cvičiť.“
Zaujímalo ma, či sú fondy nôt v Braillovom písme na Slovensku dostatočne naplnené. Odpoveďou mi bol smutný úsmev Viktorovej mamky Kataríny. Niečo sa, pravdaže, nájde, najmä klaviristi v prvých rokoch základných umeleckých škôl si prídu na svoje. Huslisti, zvlášť talentovaní huslisti, ktorých repertoár možnosti fondov ďaleko presahuje, sú nútení obracať sa za hranice. Poličky Viktorovej izby sú plné zväzkov, ktoré mu na požiadanie prebraillili v Prahe a v Budapešti. Vzhľadom na to, že z jednostranových skladieb už ale dávno vyrástol, neraz si premena čiernotlače na bodky vyžiada až niekoľko mesiacov. Pokračuje Viktor Knap: „Snažíme sa všetko, čo môžeme, posielať na prepis s dostatočným predstihom. Aj diela, ktoré si chcem naštudovať v rámci vyučovania, aj tie, ktoré sú určené pre porotu niektorej z husľových súťaží. Nie je ale ničím výnimočným, že si repertoár na súťaže prechádzam postupne s učiteľom, pretože ak by som čakal na Brailla, mal by som na prípravu veľmi málo času. Na každú súťaž si tých skladieb treba pripraviť hneď niekoľko. Zakaždým je zoznam tých povinných (všetci súťažiaci v konkrétnej kategórii teda hrajú tie isté diela), občas býva aj druhé kolo, kde sa, pochopiteľne, prezentujú tí, ktorých výkon porotu najväčšmi ohúril. Tieto skladby sú takisto do istej miery dané, minimálne niektoré ich parametre. Ak v pokynoch stojí, že si treba pripraviť virtuóznu skladbu s klavírnym sprievodom od konkrétnych autorov, nemôžete pred nich predstúpiť s niečím iným, napr. s časťou nejakej cyklickej skladby, hoci od tých istých skladateľov,“ dodáva s úsmevom.
Konkurencia tónov, strún a slákov
Schválne, vy by ste to zvládli na jeden nádych? Ako osemročný získal Viktor Knap 2. miesto a cenu poroty na Schneiderovej Trnave, o rok neskôr obsadil 1. miesto na súťaži Rudolfa Országa v Kremnici a na Medzinárodnej súťaži Júliusa von Beliczaya v Komárne. Následne sa úspechy rozšírili o 2. miesto v Medzinárodnej súťaži Bohdana Warchala v hre na sláčikových nástrojoch, ktorá sa uskutočnila v Dolnom Kubíne, o dve tretie miesta na súťaži mladých huslistov s názvom Prešporský Paganini v Bratislave a o 2. miesto v Houslové soutěži PhDr. Josefa Micky v Prahe. „Býva o mladých huslistov núdza?“ spýtala som sa, aby sa mohol nadýchnuť.
„Rozhodne nie,“ krúti hlavou Viktor Knap. „Na súťažiach nás v jednej kategórii bývajú také dve desiatky, o niektoré súťaže je dokonca taký záujem, že organizátori počet žiakov či študentov obmedzujú. Súťaže, zvlášť medzinárodné, sú vynikajúcou príležitosťou nielen porovnávať sa s ostatnými, ale predovšetkým sa posúvať. Vďaka husliam som sa oboznámil s tým, ako hrajú Česi, Poliaci, Ukrajinci, Maďari, Rakúšania, Srbi, Angličania, Nemci, dokonca Japonci. Ja mám zatiaľ skúsenosti len z takých súťaží, kde sa záujemca jednoducho prihlási a ide, ale viem, že niekde treba najprv prejsť konkurzom – alebo naživo, alebo sa postupujúci vyberajú na základe nahrávky. Takáto prax je rozšírená najmä v zahraničí,“ približuje ďalej mladý huslista. „Okrem súťaží chodievam raz ročne aj na kurzy, také akoby konzultácie s husľovými virtuózmi a pedagógmi. Vďaka tomu som mal možnosť absolvovať stretnutia s takými majstrami, ako sú Jozef Kopelman, Jindřich Pazdera či Peter Michalica, s ktorým som si dokonca v nitrianskej synagóge aj zahral.“
Päť čiar života
V septembri nastúpil Viktor Knap do 1. ročníka na bratislavskom konzervatóriu. Úplne neznáme prostredie to pre neho nebolo, pretože už tri roky tu navštevoval triedu nadaných žiakov Mgr.art. Júliusa Horvátha, člena orchestra SF, ale systém vyučovania trošku áno. Momentálne mu s potrebnými presunmi a niektorými inými vecami pomáha mamka, ktorá sa zhostila úlohy asistentky. Popri notách v Braillovom písme sa k slovu, lepšie povedané zvuku dostali aj niektoré programy ako MuseScore či zariadenia s nahryznutým jabĺčkom.
Na záver nemohlo chýbať tradičné: čím sú zaplnené stránky vášho kalendára na tento (školský) rok?
„Chystám sa na Kocianovo Ústí, husľovú súťaž a festival, ktorý sa uskutoční na jar v Ústí nad Orlicí, krátko na to by som chcel opäť skúsiť šťastie v Medzinárodnej súťaži Bohdana Warchala v hre na sláčikových nástrojoch v Dolnom Kubíne. A pokiaľ ide o technickú stránku hry, tiež mám pred sebou niekoľko výziev. Prvou sú flažolety, kedy sa počas hrania treba jemne dotýkať struny v polovici, tretine alebo štvrtine vzdialenosti medzi malým pražcom a kobylkou, pričom struna nesmie byť stlačená až na hmatník, pizzicato, čo je spôsob hry, pri ktorom tón na husliach vzniká nie ťahaním sláčika, ale brnkaním prstov na struny. Najmä striedanie hry so sláčikom a pizzicata by som chcel vylepšiť,“ uzatvára Viktor Knap.
Neviem veru, či sa prsty huslistom držať smú. Skôr by som sa priklonila k tomu, že nie. Viktorovi Knapovi preto nič také na záver nezaželám. V mene celej redakcie mu zo srdca prajem, aby mu ich nik nikdy neobmedzoval, aby si nimi prečítal ešte veľa krásnych skladieb a aby ho pri strunách a sláčiku poslúchali. Dovidenia a dopočutia na ďalšom koncerte!
Dušana Blašková
