Štefan Belík je nevidiaci. Andrea Belíková je vidiaca. On mal manželku, ona mala manžela. Obaja ovdoveli, obaja mali z predošlých manželstiev dve deti. Zoznámili sa cez spoločného kamaráta. Po roku sa vzali. Do zmiešanej rodiny priviedli ďalšie dve deti.
Časopis Slovenka vyhlásil 29. ročník súťaže Otec roka 2019, do ktorej mohli ľudia posielať príbehy otcov. Spomedzi všetkých príbehov redakcia vybrala 5 finálnych. Následne čitatelia časopisu hlasovali pomocou SMS správ a na základe počtu hlasov si víťazstvo odniesol Štefan Belík. Za nomináciu ďakuje Renate Oláhovej. Jeho príbeh o tom, ako stratil ženu, ako sa stará o svoje 4 deti, ako prijal za svoje ďalšie dve deti a o tom, ako sám priviedol na svet svoju poslednú dcéru si tak mohlo prečítať celé Slovensko.
Ako sa narodila Paulínka
„Keď sme rodili Dorotku, veľmi som chcel prestrihnúť pupočnú šnúru, čo sa mi nepodarilo. Keď sme čakali Paulínku, veril som, že teraz sa to podarí. Ajka veľmi chcela, aby sa dcéra narodila 15. Septembra, na sviatok Sedembolestnej Panny Márie. Mala aj termín vyrátaný na toto obdobie. Celý deň sa nič nedialo. Večer niečo robila a dostala prvú kontrakciu. Najskôr ma upokojovala, že to nič nebude. Potom prišla druhá kontrakcia, tak ma poslala, aby som doniesol veci. So staršou dcérou Danielkou sme utekali pre veci do spálne. V tom som započul krik z kúpeľne. Bežal som dole, deti dostali povel, aby sa vrátili do izieb a nevychádzali, kým pre ne neprídem. Zavolal som 112tku a vysvetlil dispečerke o čo ide. Povedal som, že manželka má štvrtý pôrod a priebehy sú pri nej vždy rýchle. Dispečerka mi povedala, že posiela vozidlo a že sa nemáme báť, pôrod vraj zvládneme aj samy, stále bude na linke, aby mi poradila. Radšej som nepovedal, že nevidím. Ona my dávala inštrukcie. V priebehu piatich minút som držal Paulínku v rukách, začala dýchať, utrel som jej tvár a podal manželke. Pani v telefóne sa ma ešte pýtala, či je ružová. Odpovedal som, že ja nevidím,“ vysvetľuje s úsmevom Štefan Belík.
Pomáha v domácnosti
Štefan Belík má svoj masážny salón, a tak prispieva do domácnosti aj finančne. Okrem toho rád pomáha aj s domácimi prácami. „Či už ide o umývanie riadu, vysávanie, varenie alebo kúpanie detí. Tiež je pre nás dôležitá aj viera, tak sa snažíme spolu s manželkou viesť deti k Bohu,“ hovorí Štefan Belík.
„Števko rád varí, vie sa postarať aj o deti, vie narúbať drevo. Ešte stále mám strach, že príde o prsty, keď ho vidím so sekerou,“ dodáva Andrea Belíková.
Hráme sa a učíme sa
Cez voľný čas chodievajú Belíkovci na výlety alebo sa hrajú s deťmi. „Najradšej sa hrávame človeče nehnevaj sa. Kedysi, keď boli deti menšie, dosť podvádzali a pozerali sa popod škrabošky. Teraz už podvádzajú menej. Niekedy majú aj takú náladu, že povedia, chceme sa najesť zo zaviazanými očami. Niekedy pri tom vydržia dlhšie, niekedy ich to prestane baviť a dajú si šatku dole,“ opisuje Andrea.
Okrem hrania nezabúdajú ani na vzdelávanie. „Matematické úlohy a slovenčinu rieši manželka, dejepis a zemepis riešim ja. Najskôr mi to prečítajú deti, na prvé prečítanie si veľa zapamätám a potom ich z toho skúšam. Dnes už sú aj elektronické žiacke knižky, takže si aj ja v telefóne môžem prečítať ich známky,“ hovorí Štefan.
Museli si zvykať
Po zlúčení oboch domácností si na seba museli zvykať najmä deti. Nielen na nových súrodencov, ale aj na život s človekom so zrakovým postihnutím. „Moje deti sa museli naučiť žiť s nevidiacim. Predtým, keď prišli domov zo školy, hodili tašku hocikam na zem a utekali do izby alebo nechávali nedopitý pohár na stole. Často nezatvárali dvere, nechávali ich pootvorené tak, že Števko do nich vrážal,“ opisuje Andrea.
„Smrť môjho predošlého manžela zasiahla najmä môjho syna Adrianka, ktorý sa upieral skôr na svojho otca. Keď som sa zoznámila so Števkom, bála som sa, že Aďka zraním. Nevedela som, či pochopí, že je tu iný muž. Modlila som sa, aby som neublížila deťom, prosila som o znamenie. Vtedy sa Aďko postavil, objal Števka a opýtal sa ho, budeš mojim tatíkom?“ pokračuje Andrea.
Slepota nie je prekážka
„Boli sme v Prahe ohľadom vodiacich psíkov a bola tam výstava pre vidiacich o nevidiacich. Na začiatku sme museli všetko, čo vydáva svetlo, odovzdať. Prehliadka trvala asi hodinu. Vchádzali sme z miestnosti do miestnosti. Každá miestnosť , do ktorej sme vstúpili, bola iná. Jedna vyzerala ako byt, druhá ako ulica. Stáli tam lampy, autá, lavičky. Z reproduktorov hučala električka, taxík… Strácala som sa tam, bola tam totálna tma. Končilo sa to v bare, kde sme si mohli aj objednať, samozrejme, aj zaplatiť. Nevedela som, koľko dávam peňazí ani ako mi vydajú, keď je tam taká tma. Popri pití kávy sa ľudia pýtali na život nevidiacich. Ja som už bola unavená, už som potrebovala svetlo. Bola to len hodina, ale bola som tam nepokojná a vtedy som si uvedomila, ako obdivujem svojho muža, čo všetko dokáže, aj napriek tomu, že má zrakové postihnutie,“ uzatvára Andrea.
Ivana Potočárová
