Literárny fond udeľoval v Bratislave 14. mája ceny za novinársku tvorbu. Jednu z prémiových cien v kategórii rozhlas, v podkategórii publicistika získal aj redaktor Rádia Lumen Ondrej Rosík za tri príspevky.
Rozhovor so slobodnou mamičkou, ktorá sa stará o dcéru so zdravotným postihnutím. Rómsky holokaust v literárnej tvorbe Zlatice Rusovej a tiež rozhovor s Margitou a Vojtechom Benkovcami o tom, že na turistiku berú aj svojho syna, ktorý nemôže chodiť.
Ako si sa dostal k žurnalistike? Čo alebo kto ťa inšpiroval?
„Ešte na základnej škole som rozmýšľal, čomu sa chcem v živote venovať. Väčšinou to bolo tak, že človeka nič nebaví a vôbec nevie, čo chce robiť. Ja som to mal však opačne. Bavila ma hudba, počítače a písanie. Potreboval som čas na rozmyslenie, a tak som išiel študovať na gymnázium. Tam sa mi to celé vyjasnilo. Založil som školský rozhlas a zapojil som sa do detskej rozhlasovej družiny Rádia Regina. Potom to už išlo priamočiaro. Štúdium žurnalistiky hneď po škole zamestnanie v Rádiu Lumen. Jedným dychom dodávam, že ma inšpirovali Michal Herceg a Želmíra Zemčáková. Videl som, že to zvládajú a bol som presvedčený, že sa budem vedieť uplatniť aj ja.“
Prečo práve rozhlas?
„Rádio ma fascinovalo už od detstva. Celé hodiny som dokázal ladiť rozhlasové stanice a počúvať. Jedno rádio som raz aj pokazil, keď som sa pokúšal ľudí v ňom nahmatať lyžičkou (smiech). Keď som sa dostal k prvému počítaču, kamarát mi ukázal zvukový editor Cool edit. To bol pre mňa úžasný svet. Strihanie a nahrávanie zvuku, efekty, dokázal som pri tom stráviť celé hodiny. Nemal som k tomu žiadnu dokumentáciu, takže som sa vlastne len tak hral. Na základnej škole v Levoči sme vtedy založili školský rozhlas. Relácie sme nahrávali na kazety. Neskôr som vytvoril školský rozhlas aj na gymnáziu. Tam som sa už mohol “vyblázniť”. Chodil som medzi ľudí, nahrával priamo na podujatiach. Skrátka rozhlas ma fascinoval a baví ma to ešte aj dnes. Na vysokej škole som sa musel zapojiť aj do tvorby školského časopisu a televíznych novín, ale nič z toho ma tak neuchvátilo.“
Je náročné hľadať témy do relácií, ako si sa dostal práve k témam, ktoré ti priniesli cenu a o čom boli tieto príspevky?
„Vyhľadávanie tém a komunikovanie s hosťami patrí medzi najnáročnejšie časti mojej práce. Ľudia často nedvíhajú telefón, neodpisujú na e-maily. Dohodnuté stretnutie zrušia, ochorejú alebo si to jednoducho rozmyslia. Priznávam, že toto ma ubíja. Na druhej strane práve teraz sa mi podarilo za 5 minút dohodnúť dva rozhovory, takže to nie je vždy také tragické.
Ocenený bol rozhovor s Ivanou Kulichovou zo Žiliny. Je to spolužiačka mojej snúbenice, takže to bolo jednoduché. Ozval som sa jej, ochotne súhlasila a rozhovor sme nahrali. Podobne to bolo aj s manželmi Benkovcami. Vybral som sa za nimi v jeden piatkový večer. Bývajú v Brezne, takže som to mal aj blízko. Zaujímavý bol aj rozhovor o Rómskom holokauste. Zlatica Rusová býva v Kameňanoch. Nie je jednoduché tam cestovať verejnou dopravou, ale napokon to všetko dobre dopadlo. Išlo o rozhovor tesne pred dovolenkou, asi aj preto sa tak vydaril.“
Obmedzuje ťa zrak v tvojej práci?
„Sú veci, ktoré nemôžem robiť. Napríklad komentovať hokejové zápasy. Tiež nemôžem vysielať bez technika, lebo náš vysielací systém nie je prístupný. Najviac som asi obmedzený pri cestovaní, keďže si nemôžem požičiavať redakčné auto. Cestujem vlakom alebo autobusom a kompenzujem to tak, že na cestách dokážem strihať. Toto napríklad redaktor – šofér nedokáže. Často navštevujem pre mňa neznáme miesta a musím sa ľudí pýtať na čísla autobusov. Na druhej strane, čítanie textu z počítača som si vycibril tak, že si trúfam čítať cudzie texty rovno do vysielania. NVDA mi pomalším hlasom do slúchadla číta text aj s interpunkciou. Ja ho opakujem. Nemám čas si tlačiť texty do Braillovho písma. Napríklad počas piesní na želanie nám príde asi stovka SMS správ, ktoré treba priebežne triediť, upraviť a prečítať.“
V čom si myslíš, že máš výhodu ako nevidiaci?
„Jednu výhodu som za tie štyri roky práce objavil. Keď môj hosť zistí, že nevidím, začne sa zaujímať. Chce vedieť, ako sa mi sníva, prečo nemám psa a také tie normálne otázky. Takže si to vymeníme. On sa pýta a ja odpovedám. Potom je pre mňa jednoduchšie robiť s ním rozhovor, lebo prirodzene sa potom aj ja pýtam a on musí odpovedať.“
Čo ťa baví na práci redaktora/moderátora?
„Bavia ma niektoré témy, ktorým sa venujem. Napríklad profesionálne rodičovstvo. Takisto rozhovory s hudobníkmi a športovcami. Baví ma často aj umelecká stránka, ak treba prepájať hudbu so slovom. Kedysi ma viac bavilo aj strihanie, teraz je toho tak veľa, že si to už nedokážem tak užívať. A bavím ma tiež jednoduché stretávanie sa s ľuďmi.“
Dostávaš sa aj do humorných situácií v súvislosti so zrakovým problémom? Či už v teréne alebo v štúdiu?
„V štúdiu sa mi stalo, že som začal niečo hovoriť, a ešte neboli vypnuté mikrofóny. Vidiaci vidí červené svetielko, ja sa spolieham na to, že ak je mikrofón vypnutý, počujem hudbu z reproduktorov. Vtedy som sa nejako zamyslel a neuvedomil som si, že ešte vysielame. Alebo som namiesto “drahé naše oslávenkyne” prečítal “nahé naše oslávenkyne”. V teréne sa tiež všeličo prihodí. Napríklad raz ma čakal respondent na stanici. Vystúpil som z autobusu a on to komentoval: “Ja som si myslel, že ste zdrogovaní. A to vy len nevidíte”.“
Odporučil by si túto prácu aj iným nevidiacim? Musí mať človek nejaké špeciálne vlastnosti alebo schopnosti?
„Odporučil by som ju nevidiacim, ktorí sú prirodzene zvedaví. Všetko ich zaujíma a nemajú problém sa pýtať. Takisto musia byť extroverti, nemali by sa báť vystupovať na verejnosti. Ak majú dobrú priestorovú orientáciu, je to plus. V tomto smere mám ešte aj ja čo dobiehať.“
Čo Ondrej Rosík robí, keď nerobí? Aké sú tvoje hobby?
„Čítam knihy, počúvam hudbu, hrám na klavíri. Sledujem dianie okolo informačných technológií. Takisto sa rád stretávam s priateľmi. Cez víkend ma doma nehľadajte (smiech).“
Ivana Potočárová
