Divadlo Teatro Colorato priblížilo divákom život Louisa Brailla. Herci hrali v tme a z divákov sa na chvíľku stali poslucháči. Inscenácia využívala rôzne svetelné efekty. Cieľom bolo poukázať na problémy, s ktorými sa nevidiaci kedysi stretávali.
Ružomberok privítal 10. apríla na pôde Katolíckej univerzity hercov z divadla Teatro Colorato. Cieľom predstavenia bolo priblížiť život Louisa Brailla. Inscenácia využíva rôzne hudobné a svetelné efekty, tieň a tmu.
Inšpirácia z rozhlasovej hry aj z Biblie
„Nápad pripraviť túto hru prišiel, keď sme pripravovali materiál na národné stretnutie katolíckej mládeže P18. Boli tam rôzne témy a jednou z nich bola pasáž z evanjelia o nevidiacom pri jazere,“ opisuje režisér Peter Weinciller.
Okrem Biblie načerpal režisér inšpiráciu z rozhlasovej hry Na vlastných krídlach od Beaty Panákovej. „Niektoré veci sme museli skrátiť, lebo divadlo potrebuje skratku. Takže sme niektoré pasáže vyškrtli, niektoré sme upravili, niečo sme aj pridali z iných materiálov. Ja som preštudoval toho viac, aj keď sa o Braillovi veľa nevie,“ pokračuje Peter Weinciller.
Louis bol v hre neviditeľný
Tvár postavy Louisa Brailla diváci nevideli počas celého predstavenia. Mohli sa pozerať len na jeho siluetu alebo počúvať jeho hlas. „My sme sa to snažili koncipovať tak, že hlavnú postavu divák nevidí. V niektorých scénach je len v náznakoch, máme ho v topánkach, máme ho v tieni, tým sme sa pohrávali s myšlienkou, že Louis tiež nevidel tváre ľudí. Chceli sme to takto predostrieť divákom, aby nevideli jeho tvár, poznáme len jeho charakter,“ hovorí herec Peter Pavlík.
Pri predstavení využívali herci svetelné rekvizity. Niektoré scény boli odohrané v tme. Zapotili sa nielen herci, aj diváci tak museli lepšie natrčiť uši. „Je to ťažké, niekedy zabudnete rekvizitu, potom to hľadáte, ale máme to nacvičené, dá sa na to zvyknúť. Vždy keď hrám postavu Louisa tak zatváram oči, aby som to nemal také jednoduché, aby to naozaj vyzeralo autenticky.“ Pokračuje Peter Pavlík.
Málo hercov, viac postáv
Jeden herec si zahral viacero charakterov. Zmenu charakteru naznačovali drobné rekvizity. „Hrala som viacero postáv. Priateľku Terezu, ktorá mi bola najbližšia, lebo je v mojom veku, ďalej som stvárnila matku Louisa Brailla alebo sestru Hedvigu. Myslím si, že toto striedanie nie je na škodu, pretože si človek môže vyskúšať viacero charakterov,“ opisuje herečka Dáša Laurová.
Tému ocenili herci aj diváci
„V mojej rodine prichádzam do kontaktu s nepočujúcimi, preto si myslím, že ľudia by mali byť akceptovaní aj keď majú nejaké zdravotné postihnutie,“ pokračuje Dáša Laurová.
Dôležitosť témy zameranej na nevidiacich ocenili aj diváci. „Mne sa predstavenie veľmi páčilo aj téma, ktorú prinieslo. Myslím si, že o tejto téme by sa malo hovoriť, pretože ľudia so zdravotným postihnutím sú plnohodnotní členovia spoločnosti. Sama mám zdravotné postihnutie, a tak sa aj ja denne stretávam s neochotou ľudí,“ komentuje diváčka Natália Štepanovičová.
A o čom to bolo?
Predstavenie opísalo život Louisa Brailla. Od dieťaťa po dosiahnutie titulu profesora. V Louisovom detstve herci poukázali na odmietanie nevidiacich ostatnými deťmi aj vlastnými súrodencami. V dospelosti kritizovali vzťah matky aj verejnosti k nevidiacim. Veľká časť hry bola zameraná na Louisových kamarátov, priateľku a históriu vzniku písma pre nevidiacich. Hra sa v niektorých scénach odohrávala v tme. Jednou z takýchto scén boli aj raňajky, kde sa z divákov stali poslucháči. Medzi scénami boli hudobné predely. Zriedkavo sa strunový nástroj priplietol aj do scenára, napríklad v scéne, kedy struny napodobili zvuk slona, kačky alebo moriaka. Tieňové a svetelné prvky boli na jednej strane inovatívne, na druhej strane sťažili celkové vnímanie hry nevidiacim aj slabozrakým. Scény neboli príliš dobre prepojené, niektoré repliky by si zaslúžili komentár. Režisér ani herci nestrávili medzi nevidiacimi dostatok času na to, aby sa vyhli niektorým klišé, ktoré boli ako vytrhnuté z príručky „Ako sa nesprávať k nevidiacemu“. Prekvapujúca bola aj neznalosť Braillovho písma. Niektoré scény naopak poukázali na problémy, s ktorými sa aj dnes nevidiaci stretávajú.
Ivana Potočárová