Jedna má oči otvorené, ale „len“ vidí, druhej oči po celý čas zakrývajú viečka a život je plný zvukov, dotykov, vôní a chutí. Iba spolu však môžu skladať obrazy, iba spolu môžu objímať svet v jeho úplnosti. Iba spolu všetkými piatimi zmyslami.
Nepochybujem, že ste už mali tú česť zoznámiť sa s dvoma dievčatami, s ktorými šijú všetci čerti, minimálne ste museli začuť ich štebotanie. Ná¬padité, vtipné, na paródii a absurdite postavené dobrodružstvá Mimi a Lízy, ktoré sa podľa námetu Kataríny Kerekesovej a Kataríny Molákovej zrodili z pera Alexandry Salmely, sú zaradené medzi najkrajšie knihy Slovenska za rok 2013, spracované do podoby rozhlasovej hry, dokonca televízneho Večerníčka RTVS. Ak popri vás len preleteli, že ste sa nestihli ani nadýchnuť, prehoďte slovko-dve z členmi zo Základnej organizácie ÚNSS Lučenec, ktorí ich osobne stretli v rozprávkovom lese pod Divínskym hradom.
Zo šedivosti dní do farebnosti fantázie
Mimi svoje okolie popisuje ako také nijaké, akoby priesvitné. Ale potom, keď sa ho dotkne, začuje, ovonia a ochutná, všetko odrazu ožije. Čitatelia chtiac-nechtiac vnímajú dej jej optikou, nedostanú všetko na podnose, ako sú zvyknutí, čo veľmi pôvabne vytvára atmosféru a zvyšuje napätie. Ale prečo práve takýto námet? Čo stálo za nápadom vytvoriť dvojicu nevidiaceho a vidiaceho dievčatka a na ich dobrodružstvách ukázať, ako môže byť inakosť pre obe strany obohacujúca? Trošku som vyzvŕtali Katarínu Kerekesovú, ktorá je popri Ivane Šebestovej a Borisovi Šimovi jednou z autorov farbami hýriacich ilustrácií všetkých troch kníh.
„Príbeh o slepom dievčatku vznikol ako rozprávka na dobrú noc pre moje vlastné deti,“ priznala. „Manžel sa venuje dokumentárnemu filmu, kedysi mal jeden točiť aj o škole v Levoči, a tak sa ku nám dostal nejaký materiál o jej aktivitách. Prečítala som si v ňom aj záznam o návšteve týchto detí na výstave ovocia a zeleniny, kde ony jediné mali dovolené dotýkať sa vystavených exponátov. Predstavila som si jedno z tých detí ako malé čiernovlasé dievčatko. Ako vnímavé, pokojné a zázračné. A začala som o ňom vymýšľať krátke príbehy. Moja dcéra bola fascinovaná svetom za zavretými očami a ja som si uvedomila, že aj on môže byť plný fantázie a farieb. Začala som rozmýšľať o jeho stvárnení animáciou a výtvarným výrazom. Pri vymýšľaní námetov som požiadala o pomoc priateľku Katku Molákovú, ktorá prišla s tým, že tomuto dievčatku by sme mali vymyslieť spoluhráča. A tak sa zrodili Mimi a Líza.“
Bez bariér
Ani medzi dievčatami, ani medzi realitou a fantáziou niet bariér. Kniha vďaka tomu pomáha búrať predsudky a eliminovať strach zo stretnutia s nami. Mimi ale v niečo nie je ako väčšina nevidiacich – má zavreté oči, čo sa v skutočnosti stáva veľmi zriedkavo, nechodieva s bielou palicou, jej zovňajšok, dokonca i najintímnejší priestor – jej detská izba – sú čierno-biele. Rozumiem tejto literárnej symbolike, napokon nejde o encyklopédiu o ľuďoch so zrakovým postihnutím, ale nevzniká tu riziko, že v niektorých nesprávnych stereotypných predstavách sa detskí i dospelí čitatelia utvrdia?
„Rozumiem vašej otázke. Uvedomujem si, že nikdy nedokážeme podať taký ucelený obraz o vašom pocite zo sveta, ako keby nám samým zrak chýbal. Naše rozprávky sú však nielen o živote nevidiaceho. Sú aj o priateľstve a vzťahoch k druhým. Silným momentom pre nás bolo aj sprostredkovanie Miminej výnimočnosti, a to bez ohľadu na to, či je nevidiaca, alebo by sme jej dali do vienka iné znevýhodnenie. Musí byť rovnako odvážna, dokonca v niečom aj šikovnejšia ako dieťa bez postihnutia. Vo svojich snoch a túžbach je ale presne taká istá ako Líza. Naším zámerom bolo povedať deťom, že prijať do svojho života niekoho, kto možno nevyzerá ako ony, nerozpráva ako ony, sa nemusia báť. Neznamená to, že je menejcenný.“
Odborným okom
V jednom dobrodružstve je Braillovo písmo z Lízinho pohľadu prezentované ako dierky, Mimi to ale vzápätí uvedie na pravú mieru – nie dierky, ale vyrazené bodky, ktorých sa dotýka prstami. Neviem ale, či detský čitateľ pochopí, že z jednej strany sa braillovský text môže javiť ako dierky, ale je to rubová strana.
„Vo filme pre deti sme museli často pristúpiť k zjednodušeniu, tak je to aj s Braillovým písmom. Prelína sa nám vždy cez ten edukatívny zámer aj príbeh, ktorý rozprávame. Niekedy aj niekoľko jeho línií. Možno preto sa to tak javí. Stále nám však išlo o to dostať do rozprávok aj iné hodnoty ako len samotnú edukáciu. Veľkú dilemu sme mali v seriáli napríklad so slovom „slepá“. Nevedeli sme sa rozhodnúť medzi „slepou“ a „nevidomou“. Viem, že by bolo korektnejšie použiť slovíčko nevidiaca či nevidomá, ale napokon sme v úvode, kde sa Mimi sama predstavuje, zvolili slovo „slepá“. Práve preto, aby malé deti výrazu dobre rozumeli. Teraz sa už nebojím ponúknuť im slovo „nevidiaca“. Verím, že mnohé deti už vedia, čo to znamená. Aj vďaka Mimi.“
Žriedla informácií
V školách sa téme zdravotné postihnutie nevenuje dostatočná pozornosť, resp. nie je uchopená celkom správne. Táto kniha by mohla byť nenásilnou učebnicou, sprievodcom každodennosťou nevidiacich. Preto by som sa chcela spýtať, odkiaľ ste vy čerpali informácie.Máte nejakú osobnú skúsenosť?
„Samozrejme snažili sme sa nabrať nejaké vedomosti z publikovaných zdrojov, nesmiernym prínosom bola návšteva školy pre nevidiace a slabozraké deti na Svrčej ulici v Bratislave, ale najviac som sa spoliehala na svoju empatiu. Aspoň sčasti som sa chcela vcítiť do pocitov nevidiaceho a transformovať ho do slov a obrazov pre malé vidiace dieťa. Preto tie zavreté oči, preto aj čierno-biela izba a šaty. Sú to pre nás symboly, ktoré Mimi navonok odlišujú, ale práve v nich je ukrytá sila prekvapenia, čo všetko dokáže. Zavreté oči boli niečím veľmi samozrejmým a pritom vlastne veľmi poetickým. Jednoducho to malému dieťaťu, ktoré vidí, približuje, že Mimi je nevidiaca. Epizóda za epizódou potom ukazuje, že aj napriek tomu sa môže pohybovať, hrať, cítiť ako ono. Bielu palicu i psíka sme zvažovali, v jednej z epizód sme s tou témou trocha aj pracovali, ale napokon sme sa týchto nástrojov vzdali, pretože je to vlastne tak trocha Líza, čo ich zosobňuje. Možno však ešte s nimi raz budeme hrať.“
Dušana Blašková
1 komentár k “Všetkými piatimi”