„Si jedinečná, výnimočná a nenahraditeľná.“ Takéto slová sa počúvajú dobre v každom veku. Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu (SKN) si ich na nedávnych oslavách svojej sedemdesiatky vypočula niekoľkokrát.
Ak by ste si chceli urobiť obraz o minulosti, prítomnosti, službách a rozvoji Slovenskej knižnice pre nevidiacich Mateja Hrebendu (SKN), stačilo by si vypočuť komplexný príhovor jej súčasného riaditeľa Františka Hasaja. Mnoho faktov prítomní na nedávnych oslavách poznali, veď išlo zväčša o bývalých a terajších zamestnancov knižnice. A tak len pripomeňme, že SKN má už napríklad zdigitalizované takmer všetky svoje produkty. Zreorganizovala si sklady, zrekonštruovala budovu na Námestí Majstra Pavla a vytvorila tam pre čitateľov komunitný priestor, kde sa radi zdržia aj dlhšie, než ako to velí bežný výpožičný čas.
Svet na dotyk
Faktografické informácie riaditeľa SKN o počte bodových či zvukových kníh vhodne doplnil dokumentárny film Svet na dotyk, ktorý iniciovala SKN, jeho vznik podporilo Ministerstvo kultúry SR a premiéru mal práve v deň osláv jubilea SKN. Filmu zatiaľ chýba audiokomentár, no časom ho určite bude mať, sľúbil šéf SKN.
Oslavy neobišla ani ministerka kultúry Ľubica Laššáková. Nečudo, veď ako niekdajšia zamestnankyňa Štátnej vedeckej knižnice v Banskej Bystrici sa s Matejom Hrebendom, presnejšie s jeho plastikou, vo vestibule zdravila denne. Okrem toho ako moderátorka Slovenského rozhlasu načítavala pre nevidiacich. Konkrétne spomenula rozprávku Popolvár.
Záslužná, užitočná, inovatívna, ústretová a potrebná. Takéto prívlastky zvolil v súvislosti s činnosťou SKN Predseda Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska Branislav Mamojka. Vo svojom príhovore zdôraznil potrebu rozvíjania braillovskej gramotnosti. Bodové písmo štatisticky zo svojich pozícií pravdepodobne ustupuje, ale stále je dôležité ako komunikačný nástroj, pre prácu s náročnými, napr. matematickými textami, pri notovom zápise a prítomné je aj na verejných miestach, na liekoch, výťahoch a inde.
Z iného pohľadu sa na aktivity SKN pozrel predseda Asociácie slovenských knižníc Ondrej Látka. SKN získala niekoľko cien za svoj web, za digitálnu knižnicu a mimoriadne veľakrát bola spomenutá aj v časopise Asociácie slovenských knižníc.
Pozdrav od susedov
Asi tak by sa dal nazvať prejav riaditeľky Spojenej školy internátnej v Levoči Šarloty Múdrej. SKN pre školu tlačí a nahráva detské časopisy. Blízko sem majú aj školáci, pre ktorých pracovníčky SKN už niekoľko rokov pripravujú čitateľskú súťaž Sovička.
Zuzana Labajová z Rehabilitačného strediska pre zrakovo postihnutých zase pripomenula, že SKN pomáha pokryť informačné potreby aj pre dospelých a neskôr oslepnutých čitateľov.
A ako vnímajú knižnicu predstavitelia ďalších spolupracujúcich inštitúcií? Tak napríklad za mesto Levoča prehovorila zástupkyňa primátora Lýdia Budziňáková. Hoci okolo budovy SKN chodí už štyri desaťročia, komplexnosť služieb, ktoré knižnica poskytuje, si uvedomila až teraz. Zato jej neuniklo, že riaditeľ SKN František Hasaj je v Levoči asi jediný, ktorému dovolenku podpisuje priamo ministerka kultúry.
Mária Novotná, riaditeľka Spišského múzea so sídlom v Levoči, ktoré je pracoviskom Slovenského národného múzea, si zase spomenula, ako ju po prvýkrát navštívil vtedajší riaditeľ SKN Jaroslav Michal Kacera a vyslovil prekvapivú požiadavku, aby pre nevidiacich v múzeu pripravili výstavu orientovanú na zbrane. Nakoniec sa aj uskutočnila pod názvom Zbrane, strelci, puškárske remeslo a po nej nasledovali ďalšie. S exponátmi sa tu nevidiaci návštevníci mohli oboznámiť hmatom a nechýbali ani katalógy s reliéfnymi obrázkami.
Z radu týchto výstav spomeňme celoslovensky asi najznámejšiu o Majstrovi Pavlovi z Levoče, ktorá bola minulého roku uvedená na Bratislavskom hrade.
Jánošík alebo pravda je len jedna
Oslavami SKN šarmantne a profesionálne sprevádzala Jana Dolanská, ktorá pre nevidiacich už viac ako tri desaťročia skvele načítava zvukové knihy. Celý sviatočný deň účastníci prežili v levočskom divadle, takže popoludní sa už priam žiadalo nejaké divadelné predstavenie. Prišli ho predviesť herci Spišského divadla. Vo vizuálne i zvukovo pôsobivej hre J. Mokoša Jánošík alebo pravda je len jedna identifikovali nevidiaci čitatelia zvukových kníh aj svojich obľúbených načítavateľov Katarínu Turčanovú a Pavla Pivka. No a potom nás už zabávala goralská kapela Zamiškovci.
V neformálnych rozhovoroch si účastníci pripomínali známe skutočnosti, ale aj rôzne knižničné legendy. Ach, keby múry vedeli rozprávať… Alebo radšej nie?
Cestou domov som si v prázdnych levočských uliciach potichu nôtil: „Sedemdesiat rokov mala, a predsa to vydržala.“ V záujme nás nevidiacich dúfam, že to SKN vydrží ďalších „mnoga let. Živjo!“
Michal Herceg
