Každoročne sa na čítanie braillovských esejí teším. Téma je mi dôverne známa, ale predsa len má každý z nás dotyk s Braillovým písmom trochu iný a v prácach sa to vždy prejaví. Ako člen tohtoročnej poroty som si v duchu zaželal, aby do našej národnej súťaže prišlo aspoň toľko príspevkov, koľko má Braillovo písmo bodov. Nestalo sa. V slovenskom chóre pre šesťbodového génia zazneli napokon štyri hlasy.
Nie je mi známe, čo viedlo Európsku úniu nevidiacich a Onkyo Corporation k tomu, že súťaž tento rok nevyhlásili, my na Slovensku sme sa však rozhodli inak, pretože bodové písmo chceme naďalej aktívne podporovať. Práve v tomto roku, keď sa u nás naplno etablovala braillovská autorita a keď z tvorivej pece vychádza ešte teplá slovenská kodifikačná príručka Braillovho písma, by bola škoda zápolenie vynechať. A tak vďaka aj za štyri žánrovo rôznorodé príspevky, ktoré už nemuseli byť nevyhnutne iba esejou v anglosaskom ponímaní, pretože organizátori v snahe motivovať pisateľov kritériá uvoľnili a možnosti rozšírili.
Do uzávierky sme dostali kultivovane napísanú úvahu, v ktorej nechýbali argumenty v prospech Braillovho písma a príklady jeho bežného používania. Ako píše autorka, je v mnohých situáciách praktickejšie a rýchlejšie ako hlasová syntéza či zvuková nahrávka. Hlavná myšlienka textu je vyjadrená už v chytľavom názve: „Nie je čítať ako počuť.“
Druhá práca mala rozsah i formu statusu zo sociálnej siete. Tézy v nej obsiahnuté by sa žiadalo rozvinúť. Osobitne som dúfal, že sa autorka viac povenuje reliéfnej grafike, ktorú vo svojom texte ako jediná spomenula. Nestalo sa.
Tretí príspevok bol stručným zhrnutím autorkiných osobných skúseností s Braillovým písmom. Svojou formou pripomínal odpoveď na anketovú otázku, ale opäť obsahoval myšlienky, ktoré by bolo možné zaujímavo a zmysluplne rozpísať.
Zaznamenali sme aj jednu veršovanú poctu Braillovým bodkám. Tu by sme autorovu pozornosť radi upriamili na tematicky blízke diela Floriána Cubjaka či Jozefa Kľučku, ktoré by ho mohli inšpirovať k umeleckému a myšlienkovému dopracovaniu jeho poetického textu.
Netrúfam si predpovedať osud našej súťaže do budúcnosti. Naopak, vrátim sa o pár rokov späť, keď sme si pripomínali 200. výročie Braillovho narodenia. Výzva v časopise Mladosť, ktorý vydáva Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči (SKN), vtedy ponúkala rôznorodé zadania a tematické okruhy. Louisovi sme do Francúzska písali listy, skladali naňho a jeho písmo ódy, vyzdvihovali sme vidiacich príbuzných a priateľov, ktorí bodové písmo zvládli, aby si s nami mohli dopisovať, a zdôverovali sme sa s nezabudnuteľnými bodkovými čitateľskými zážitkami. Chcem tým zdôrazniť, že táto možnosť stále existuje. Ak ste sa aj do práve skončenej súťaže nezapojili, vždy sa dá do slepeckej tlače napísať napríklad o aktuálnej skúsenosti s bodkami, ktoré ste objavili na mieste, kde predtým neboli, alebo o tom, kde vám Braillovo písmo chýba. Ak sa vám písať nechce nič, aj to je v poriadku, hlavne, že ho používate a nezabúdate. Presne o to nám totiž v súťaži ÚNSS a SKN išlo.
Michal Herceg
