Dezén na textilnom materiáli a na prírodnej koži, ktorý nie je iba samoúčelný ornament, ale ktorý sa stáva nositeľom posolstva, reprezentantom našej kolektívnej pamäte, dedičstva ukrytého v ľudovom remesle a ľudovej slovesnosti. Dezén, ktorý vlákenko po vlákenku prepája minulosť s prítomnosťou. Dezén, ktorý precestoval viacero slovenských, českých, poľských i maďarských miest a ktorý na výstave finalistov súťaže Kruhy na vode 2018 získal špeciálne ocenenie. Dezén, ktorý dizajnérka a výtvarníčka Eva Olexíková ukryla v projekte s názvom Nie som neviditeľný – Dotýkam sa tradície.
Modrotlač je od roku 2015 zapísaná do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska, o tri roky neskôr si jeden riadok uchmatla aj v zozname nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. Slovensko sa o túto česť delí s Českom, Maďarskom, Nemeckom a Rakúskom. Rok včaššie však bolo treba „zapisovateľov“ presvedčiť. A hoci na farbenie a batikovanie indigom alebo pečiatkovanie drevenými formami naďabíte pri potulkách po šírošírom svete takmer všade, vedeli ste, že to naše – slovenské je predsa len čímsi špecifické? Veruže áno! Spôsobom, ako naši majstri dokázali známe vzory obmieňať, invenčne varírovať, skladať do kompozícií a motívmi i farebnosťou ich prispôsobovať lokálnemu vkusu.
„S modrotlačou som sa po prvýkrát stretla v 90. rokoch,“ rozhovorila sa Eva Olexíková. „Zatúžila som vzory z 19. storočia (body, línie a rôzne florálne a abstraktné ornamenty) niekam posunúť a odovzdať odkaz, vpečatiť do nich nejakú informáciu. Premýšľala som, aké písmo použiť, aby to bolo súčasné a zároveň prepojené s tradíciou. Nápad siahnuť práve po Braillovom písme sa zrodil úplne spontánne. Už dlhšie totiž zbieram modrotlačové formy, drevené, dreveno-mosadzné aj mosadzné, a práve nimi sa na tkanine prostredníctvom drôtikov s maličkými koncovkami dá vytvoriť bodka. A práve tou jedinou malou bodkou sa to všetko začalo.“
Pri Braillovom písme ešte určite pobudneme, skúsme sa ale najprv pristaviť pri procese výroby modrotlače, ktorý je pre nás tajomstvom. Môžeš nás, prosím, zasvätiť?
„Pravdaže, rada. Modrotlač je špeciálny spôsob farbenia a vzorovania látok, špeciálne ľanových, konopných, bavlnených a vlnených. Keď to veľmi zjednoduším, ide o akési pečiatkovanie a farbenie v špeciálnom farbiacom roztoku s indigom, tzv. kype. Tradícia sa spája s drevenými formami, na ktorých sú rydlami vyryté rôzne reliéfne ornamenty, ale ani mosadzné drôty, pliešky a klinčeky nie sú ničím výnimočným. Na tú časť vyrezávaného vzoru, ktorá tvorí krivky alebo body, sa nanáša špeciálna kašovitá zmes, zvaná pap. Papom natretá forma sa pritlačí na látku, nechá sa poriadne uschnúť (zvyčajne to trvá niekoľko dní) a až potom sa namočí do kade – kypy. Tie bývajú rôzne veľké, v závislosti od rozmerov látky, ale také klasické mávajú výšku až 180 centimetrov. Vo vode sa uvarí niekoľko ingrediencií a vmieša sa do nej indigo, vďaka čomu nadobudne roztok zelenohnedý odtieň, odtieň podobný pivovej fľaši alebo stojatej vode v rybníku, v podstate aj tá textília, ktorá je v nej ponorená, sa tak javí. Na povrchu sa vytvorí pena, ktorej sa hovorí aj kvet alebo koláč. Je to signál, že roztok je dobre nastavený, zbytočný kyslík sa dovnútra nedostane a môže si pomaly kvasiť ako treba. Látka zmodrie až po tom, čo ju vytiahnem na vzduch. V priebehu dvoch – troch minút prejde z tej zelenohnedej cez tyrkysovú až do modrej. Ale nie celá – línie a body, do ktorých otlačením formy vsiakol pap, si zachovajú farbu podkladového materiálu. Takýmto spôsobom vlastne vzniká výsledný vzor.“
Ponúka modrotlač priestor pre nejaký autorský zámer? Alebo je modrá stále rovnaká a práve tým odtieňom identifikovateľná ako modrotlač?
„Modrotlač je mimoriadne hravý spôsob farbenia – každá z nás si v podstate s tou druhou robí, čo chce. Ale keď jej človek porozumie, dokáže ovplyvniť, aby bola tá modrá teplá (dočervena, niekedy až do hlbokej fialovej) alebo studená (modrozelená), alebo zlatý stred (modrá ako džínsovina). Inak sa správa látka, ktorú vopred namočím, inak tá, ktorá ide do kypy suchá. Sýtosť farby môžem ovplyvniť napr. aj tým, koľkokrát látku do roztoku ponorím (vždy ale musím počkať, kým zmodrie, skôr ju namočiť nemôžem), svoje spraví aj množstvo chemikálií, ktoré použijem. Menej farby vsiakne do látky v miestach, kde sa dotkne buď samej seba, alebo kalu z pigmentu a ďalších prísad, ktorý je usadený na dne kade.“
V spojitosti s modrotlačou si spomínala látku z ľanu, konope a bavlny, v našich končinách bola ale veľmi rozšírená aj vlna. Možno aj ju „podrobiť“ modrotlači?
„Tradiční modrotlačiari sa vlne vyhýbajú, pretože sa farbí oveľa ťažšie. Vlna je totiž nadýchaná, má v sebe vzduch, a keď ju človek vkladá do roztoku, ostane plávať na hladine a neponorí sa. Tam je nutné zabezpečiť, aby pod hladinu klesla dostatočne hlboko a zároveň nie príliš hlboko, aby sa nedotkla kalu na dne. Nie je to ale nemožné, ja sama som s vlnou pracovala a stále pracujem.“
Tak poďme k Braillovmu písmu. Bodka v bodke s ním mnohí z nás kráčajú od maličkého malička, pre Teba to ale zrejme bola prvá skúsenosť. Alebo sa mýlim?
„O Braillovom písme som nejakú predstavu mala, musím však priznať, dosť hmlistú. Ale postupom času sa mi z hmly vynorilo tých šesť bodov veľmi jasne. Šesť bodov s pevne danými rozostupmi, s obmedzenou možnosťou manipulovať s ich veľkosťou a špecifickým spôsobom zápisu. Čím hlbšie som doň prenikala, tým viac úprav si niektoré moje plány vyžadovali. V mojich predstavách boli totiž napr. niektoré nápisy písané veľkými tlačenými písmenami latinky, ale upustila som od nej, pretože od nevidiacich som sa dozvedela, že v Braillovom písme je to v podstate zbytočné. Ďalšia zmena sa dotkla opaskov z prírodnej kože, ktoré som pôvodne zamýšľala perforovať jamkami alebo dierkami, čo jednak sťažuje čitateľnosť hmatom, jednak je to vlastne už len akási variácia na tému Braillovo písmo. Takže som hľadala iné možnosti. Veľmi výrazne sa mi do pamäti vrylo stretnutie v Dubnici nad Váhom, kde som skupinke ľudí so zrakovým postihnutím prišla po prvý raz predviesť tieto svoje produkty. Vpísala som do nich staré ľudové rozprávky a piesne, premkla som ich ale aj súčasnou poéziou. Keď jedna z dám prečítala z textilu tie verše, mala som zimomriavky. Vtedy som naozaj do hĺbky precítila, aké je úžasné, že niekto pre nevidiacich kedysi vyšliapal túto cestu.
Mňa ale Braillovo písmo priťahuje aj vizuálne. Je také minimalistické, geniálne jednoduché a pritom ponúka také široké možnosti. Pripomína mi ázijský tanec, kde práve ticho podčiarkne zvuk alebo pohyb. A tu, na malom priestore jednej bunky, dvoch stĺpcov raz tá bodka je, inokedy nie, a práve to prináša informáciu. Pre mňa je to šifra, premena formy nejakého odkazu na inú a to ma od detstva fascinuje.“
Akými spôsobmi alebo metódami si textíliám a prírodnej koži odovzdala svoj odkaz?
„Najprv som sa obzerala po plastických farbách, ktoré po zaschnutí vystupujú nad povrch textílie, a po tlačiarenských technikách, tvoriacich reliéf. Podarilo sa mi niekoľko takých nájsť, ale na dotyk boli aj mne ako laikovi nepríjemné, ba nechutné, zas podaktoré z tých, ktoré sa mi pozdávali, nepadli do oka a prstov vám na únii, pretože neboli čitateľné. Napokon sa ako najvhodnejšia ukázala výšivka.
Moju kolekciu s Braillovým písmom vyšívali stroje v dielni Milky Fojtíkovej v Púchove, za čo jej nesmierne ďakujem, pretože to vôbec nebolo také jednoduché, ako sa to zdá. Nešlo len o to vyskúšať, ktorý materiál na to bude najvhodnejší, verše a úryvky textov bolo treba do toho oblečenia zakomponovať tak, aby boli čitateľné pre nevidiacich, zároveň tá moja kompozícia musela vojsť do konkrétneho strihu. Neraz sa stalo, že Braillovo písmo síce bolo v tej správnej veľkosti, ale slová a vety boli pridlhé a zrazu som musela buď odbúrať časť básne, alebo zvoliť iný úryvok, aby sa mi to zmestilo na golier alebo rukáv. V počítačoch, do ktorých sme to následne preniesli a ktoré boli kompatibilné so strojmi v dielni, sme sa usilovali Brailla napasovať do vyšívacieho rámika – v závislosti od toho, či sme akurát siahli po veciach už ušitých, alebo po látke, ktorej strih bol zatiaľ iba v našich predstavách. Vybrali sme vhodnú niť, nastavili napätie, šírku stehu a množstvo iných parametrov. Keďže Braillovo písmo netvorí súvislá línia ako pri rukou písanom texte a jednotlivé body sú od seba vzdialené len pár milimetrov, nedarilo sa nám papier, ktorý sa používa na spevnenie, ani rozpiť vo vodnom kúpeli, ani poodtŕhať. A vtedy ma graficky oslovili aj varianty, ktoré nite medzi jednotlivými bodkami priznávali, tzn. že neboli odstrihnuté. Bolo to spojivo nielen medzi písmom Braillovým a rukou písanou latinkou, ale aj zdôraznenie toho, že jedna bodka nejako súvisí s tou druhou. Veľmi ma potešilo, keď ste mi na únii povedali, že to nie je rušivé a aj s tenučkými vlákenkami v šesťbode je text hmatom naďalej čitateľný. Zakaždým, keď som prišla s iným typom materiálu, muselo sa všetko skúšať odznova. Bavlna, teplákovina, tričkovina, viaceré druhy plátna, hodváb, všetko sa správalo trošku ináč a všetko si vyžiadalo našu plnú pozornosť. Napríklad hodváb, nádherný aj na dotyk a svojím matným voskovým leskom aj na pohľad, je mimoriadne jemná látka, ten by postup, aký sme uplatnili trebárs pri bavlne, nevydržal, prederavil by sa. Použitie gumových farbív som bez váhania vylúčila, pretože mi to pripadalo ako znásilnenie tak jemného materiálu, a siahla som po Swarovského kryštáloch. Boli to priesvitné kamienky na bielom hodvábe, a aby to nebolo také prvoplánové, prekryla som to ešte vrstvou priehľadného hodvábu, takže tá kolekcia je taká, povedala by som, až éterická.“
Viem, že Tvoje kožené opasky získali na súťaži Kruhy na vode 2018, ktorú organizoval ÚĽUV, špeciálnu cenu a že sa Múzeum ľudovej umeleckej výroby rozhodlo zaradiť ich do svojho zbierkového fondu, dokonca viem, že na výstave oslovili manželov Barboru a Františka Morongovcov z FolkLabu, ktorí nimi opásali valachov v tanečnej inscenácii Od zeme, kde sa motív Braillovho písma objavil nielen v tanečnej choreografii, ale aj v marketingovej komunikácii. Môžeš nám, prosím, o týchto opaskoch povedať viac?
„V rámci projektu Nie som neviditeľný – Dotýkam sa tradície vzniklo aj niekoľko typov opaskov z prírodnej kože, tzv. hladenice. Z rubovej strany ich krášli text, písaný kaligraficky rukou alebo veľkými tlačenými písmenami, z lícnej si to isté môžu ľudia prečítať v Braillovom písme. Písacími potrebami sa nám v tomto prípade stali na latinku laser a na Brailla najmenšie mosadzné nity, ktoré trh ponúkol. Tu sme experimentovali s tlakom pri zápise, množstvom bodov na centimeter, hĺbkou, do ktorej môžeme ten odkaz vpísať a pod. Nedá mi nepoďakovať sa v tejto súvislosti pánovi Mrázikovi, ktorý sa podieľal na výrobe mojich prvých kožených opaskov a rodine Ambrušovcov a ich spoločnosti Automátor za ich odhodlanie a trpezlivosť pri nastavení lasera na tvorbu čohosi takého špeciálneho.“
Keby sme sa teraz chceli porozhliadnuť po Tvojom ateliéri, na čo všetko by sme v rámci tejto kolekcie naďabili?
„Braillovo písmo sa u mňa na oblečení objavuje v rôznych podobách: v reliéfe, prenesené do plochy (teda ako potlač), na niektorých kúskoch som dokonca použila oba spôsoby zobrazenia. Technikou modrotlače som robila také padavé halenky, sukne, bavlnené tielka, tričká a košele uvoľneného A-čkového strihu. Tie mám aj ale aj v bielej, s jemným bielym hmatateľným nápisom na golieri, pôsobí to veľmi nenápadne, veľmi jemne. Biely reliéf som skúšala aj na bavlnu v antracitovej šedi, to zas prinieslo zaujímavý, výrazný kontrast. Pracovala som ale aj s ľanom a hodvábom. Na oblečenie z teplákoviny som písala na golier, ale aj na rukáv, na časť predného dielu alebo chrbát,. No a potom sú to, pravdaže, tie opasky.“
Rozumiem, že nápad sám o sebe je ako máčny mak a že bez pochopenia, pomoci a podpory by to nešlo. Koho Ti každá z tých vyšitých a vynitovaných bodiek pripomína?
„V jednej z nich je môj bývalý kolega Milan Kučera z púchovskej Makyty, ktorý ma vtiahol do (v tom čase už zanikajúcej) poslednej modrotlačovej dielne Trnkovcov a zoznámil ma s touto technikou vzorovania a farbenia látok, za čo mu , už do nebíčka, ďakujem. V druhej je pán Fojtík z Bánoviec nad Bebravou, potomok tamojších modrotlačiarov, od ktorého som svojho času kúpila veľké množstvo indiga a s ktorým sme o spôsobe modrotlače a o starých časoch viedli nekonečné debaty. Za to, že moje modrotlačové a vlnené kolekcie mali možnosť precestovať všetky krajiny V4 ďakujem bývalej riaditeľke Múzea ÚĽUV Libuši Jaďuďovej, v ÚĽUV-e, ale nesmiem zabudnúť ani na Janku Antalovú a Jarku Mihálikovú a ich perfektné organizovanie a úžasné sprevádzanie návštevníkov a ich kolegynku Majku Tomovú. Ďakujem Danici Loviškovej, bývalej riaditeľke Galérie M. A. Bazovského v Trenčíne, nielen za to, že mi umožnila vystavovať modrotlačové odevy, ale aj za krásne a nekonečné debaty, Matúšovi Lagovi za profesionálne nafotenie Braillovej a modrotlačovej kolekcie a všetkým, ktorí sa pred jeho fotoaparát postavili: zlatej paralympioničke v lyžovaní Henrietej Farkašovej a jej navádzačke Natálii Šubrtovej, ďalej Kláre, Vaness, Šimonovi a Adamovi. Osobitne ďakujem mladým básnikom Stanovi Sokolovi a Ľubošovi Korenčíkovi a Oliverovi Kožárovi, hlavnému organizátorovi Literárnej Divotvorby, kde som mohla svoju braillovskú kolekciu prezentovať. Ale hlavne ďakujem vám všetkým z únie za nádhernú a tvorivú atmosféru s pripomienkami, bez ktorých by sa nič seriózneho nezrodilo.
A čo Tvoje dizajnérske a výtvarné plány? Prikotúľajú sa do nich nejaké bodky a prinesú odkaz?
„Hlavu mám plnú nápadov, ale ak to má byť aj funkčné, nestačí, že si to vizualizujem ja sama, hoci premyslené do posledného detailu. Nevyhnutnou podmienkou úspechu je vždy interakcia so skupinou ľudí, pre ktorú je to určené. Oproti voľnej výtvarnej tvorbe, keď odovzdávam drevu alebo plátnu svoju osobnú výpoveď, ktorá môže byť následne témou rozhovoru, pri lúskaní dizajnérskeho orecha musím riešiť aj nejaký problém. Musím poprepletať estetické a funkčné, zvoliť najvhodnejšiu technológiu a okresať to, aby to bolo čo najjednoduchšie. A to je paradoxne to najzložitejšie. Preto som veľmi vďačná, že som mala a mám šťastie na ľudí, ktorí mi na túto cestu posvietili.
Ale k plánom. Pohrávam sa s predstavami o vrecúškach na bylinky s Braillovou medovkou, materinou dúškou či harmančekom, o obliečkach na perinky s vybodkovanou uspávankou, dekoratívnych vankúšoch, ale nejaké odkazy v Braillovom písme by podľa mňa vynikli napr. aj na hrnčekoch alebo na dne tanierikov pre deti. Ale aj pracovať s kožou, drevom, ba i kovom by v rámci tohto projektu mohlo zaujať, a to nie len nevidiacich, ale kohokoľvek, koho to upúta vizuálne a zároveň v ňom podnieti toľko zvedavosti, že nazrie do tabuliek a nápis rozšifruje.
Ak sa ale od Braillovho písma obzriem na opačnú stranu, lákalo by ma pustiť sa do projektov, v rámci ktorých by vznikali reliéfne hračky, stolové hry pre malých i veľkých, šperky alebo rôzne úžitkové predmety. Zachytila som architektonické výstavy pre nevidiacich a pohľad na to, ako sa návštevníci rukou prechádzali po uliciach a domoch, ako sa oboznamovali s priestorom, ale aj ako skúmali črty tvárí na tvrdých plastových fóliách, mi vnukol nápad zanechať na textile (alebo na inom materiáli) niečo z plošného umenia významných slovenských umelcov, Ľudovíta Fullu napríklad. Uvedomujem si, že všetkých velikánov by som takto priblížiť nevedela, pri origináloch by to chcelo lineárny prístup, maľby zo „škvŕn“ by si vyžadovali zas úplne iné spracovanie. Uvidíme. Ale určite budete prvými recenzentmi práve vy na únii.“
Dohodnuté, myslím, že v mene všetkých, ktorí sme mali tú česť byť pri zrode tohto projektu, Ti to môžem prisľúbiť. Veľmi pekne ďakujem nielen za rozhovor, ale aj za to, že si bodky pána Brailla poukladala do oku i prstom lahodiacej kolekcie, že si vidiacim pripomenula jeho odkaz a Tvojej kreatívnej duši prajem, aby ešte dlho nachádzala šíre pláne na vzrušujúce úlety a rozlety.
Dušana Blašková
