Kurz priestorovej orientácie a samostatného pohybu, sebaobsluhy, čítania a písania Braillovho písma (BP), zrakovej terapie a inštruktora informačných technológií pre ľudí so zrakovým postihnutím (ZP). To je 5 modulov vzdelávacieho programu, ktorý umožňuje ÚNSS udržiavať vysokú odbornú úroveň svojich zamestnancov. Na jar tohto roka získalo 14 z nich po celkovo osemdesiatich hodinách (tridsiatich ôsmich teoretickej a štyridsiatich dvoch praktickej časti) a záverečnej skúške (tridsiatich teoretických otázkach, diktáte a čítaní s porozumením) certifikát, ktorý ich oprávňuje vyučovať čítanie a písanie BP. Na každom krajskom stredisku (KS) sa odteraz nachádza minimálne jeden inštruktor, ktorý vám pomôže kráčať po jednej z ciest za informáciami.
Oných 80 hodín bolo rozdelených do dvoch týždňov. V máji absolvovali zamestnanci krajských stredísk dištančnou formou teoretickú časť, v júni sa zišli v Centre Božieho Milosrdenstva PALLOTINI v Spišskej Novej Vsi, aby získali prax. Zodpovednosť za obsah a kvalitu akreditovaného kurzu prevzala metodička sociálnej rehabilitácie ÚNSS a vedúca KS Banská Bystrica Dagmar Filadelfiová, ktorá ho s výnimkou dvoch blokov a prezentácie dvoch prípadových štúdií celý viedla. Vývojom písma pre nevidiacich, jeho využitím v 21. storočí ako aj ponukou služieb Slovenskej knižnice pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči previedol účastníkov hlavný koordinátor Slovenskej autority pre Braillovo písmo (SABP) Michal Tkáčik, po ňom sa už v réžii ÚNSS otvorili témy ako špecifiká vnímania človeka so ZP či proces učenia sa čítať a písať, prebrali sa základy tyflopédie, patopsychológie a oftalmológie, ako aj metodika výučby čítania a písania BP a metodika prípravy cvičných materiálov na individuálnu a diferencovanú výučbu. Ján Podolinský zastrešil oblasť BP v digitálnom prostredí.
„Na dospelých ľudí, ktorí stratili zrak v priebehu života, ale aj na deti,“ odpovedá mi Dagmar Filadelfiová na otázku, na koho bola preberaná metodika zameraná. „V našej praxi sa, pravdaže, nevyhýbame ani práci s budúcimi prvákmi, hoci ich je v porovnaní s dospelými o čosi menej. V mnohom to vyplýva zo skutočnosti, že centrá špeciálno-pedagogického poradenstva, ktoré sú zamerané na ľudí so ZP, sú na Slovensku len dve a nie každý má možnosť cestovať za službami do Levoče alebo do Bratislavy.“
Neraz preto ostávajú v starostlivosti ÚNSS, spoločne s rodičmi sa preberajú výhody a nevýhody špeciálnych škôl, integrovaného a inkluzívneho vzdelávania, možnosť spolupráce so školským tyflopédom a pod. Žiakov a študentov bežných škôl, ktorým sa zrak výrazne zhoršil, často učia BP na krajských strediskách a zároveň sprevádzajú rodičov a školu všetkými zmenami, ktoré si takéto vzdelávanie vyžiada. Opäť Dagmar Filadelfiová: „Pravdaže, otázka v takomto prípade nestojí: učiť, či neučiť BP. Výskumy potvrdzujú, že dieťa so znalosťou BP dosiahne vyššiu úroveň vedomostí, ako by mu poskytlo štúdium založené výlučne na prijímaní informácií sluchom. Jednoducho neprenikne do takej hĺbky. A to dovoliť nemôžeme.“
Tvorivý a individuálny prístup
Je jasné, že bez motivácie klienta učiť sa BP si inštruktori veľmi neporadia. A na každého platí niečo iné, hoci všetci musia pochopiť, že zvládnutím BP sa človek stáva gramotným, otvára sa mu cesta k hlbšiemu poznaniu a že hoci sa aj neprepracujú k rýchlosti tých, ktorí si ho osvojili v šiestich – siedmich rokoch, a vrátia sa k zvukovým knihám, aj tak ho v bežnom živote budú môcť veľmi efektívne využiť – počnúc liekmi a koreničkami, pokračujúc výťahmi a krátkymi poznámkami, končiac popismi exponátov v múzeách či na verejných priestranstvách. Inštruktor musí každému na mieru pripraviť plán – jednak časový harmonogram, tzn. musí odhadnúť, v ktorom momente predšlabikárového obdobia začať robiť s bodmi, ale ešte nečítať, kedy podsunúť kolíčkovú písanku, pražskú tabuľku alebo Pichtov stroj; jednak obohatiť lekcie o čo najpríťažlivejšie aktivity.
„Paradoxne začiatky nebývajú až také náročné. Klienti ešte cítia vzrušenie z objavovania nového, úspechy prichádzajú pomerne rýchlo, pretože ide o jednoduché písmená a počet tých známych narastá s každým naším stretnutím,“ približuje vedúca KS Žilina Erika Kanátová, ktorá sa BP naučila od nevidiaceho klienta, jedného zo zakladajúcich členov ÚNSS Milana Antala a deti i dospelých ho učí už 11 rokov. „Keď už však tých písmen pribúda, klienti sú odrazu zmätení, strácajú istotu, pokiaľ ide o rozloženie jednotlivých bodov a vtedy treba vymyslieť niečo, čo motiváciu prinavráti. Na kurze som napr. v rámci prípadovej štúdie kolegovcom vravela, čo sa osvedčilo mne. S jedným chlapcom, ktorý prišiel o zrak na I. stupni ZŠ, som si písavala listy. Vždy sa na tie krátke textíky odo mňa veľmi tešil a ani si neuvedomoval, aké obrovské pokroky vďaka tejto našej korešpondencii robí. Ale viem si predstaviť, že veľkým lákadlom pre mladých môže byť aj možnosť písať na virtuálnej braillovej klávesnici v dotykovom mobilnom telefóne, vďaka doplnku pre čítač NVDA v počítači alebo siahnuť po hmatovom displeji. Tieto postupy sa dokonca dajú využiť aj pri domácom a samostatnom nácviku BP, pravdaže, ak má klient dostatočné počítačové zručnosti,“ dopĺňa Erika Kanátová.
Prekonávanie prekážok
Čo hovoria skúsenosti Dagmar Filadelfiovej? Čo prekonávajú dospelí, ktorí stoja pred rozhodnutím, či sa do BP pustiť alebo nie? Nechcú sa identifikovať s pojmom „nevidiaci“, BP považujú za prežitok, volia jednoduchšiu a časovo menej náročnú cestu počúvania?
„Všetky tieto dôvody sa skutočne z času na čas objavujú, hoci nie každý si to dokáže takto sformulovať, a už vôbec to vypovedať nahlas. Neraz je to o tom, že to my ako inštruktori jednoducho vycítime. Ale musím povedať, že klienti nad 50 rokov nehádžu BP do starého železa, lepšie povedané, do starého papiera. Dokonca badám, že ženy sú v tom učení také trpezlivejšie a vytrvalejšie, ženú ich praktické túžby ako označiť si koreničky, upratať dokumenty, prečítať si názvy liekov. Motivovať muža chce veľa sily, ale zas keď už BP zvládnu, dajú sa aj na dlhšie texty, dokonca na knihy. Snažíme sa s klientmi pracovať aj v čase, keď sú už zdatnejšími čitateľmi Brailla. Upozorníme ich na aktivity SABP či SKN Mateja Hrebendu v Levoči, na ponuku časopisov, na merania síl s inými braillistami. Tento rok napr. v Košickom a Trnavskom kraji pripravujú KS v spolupráci s KR súťaž v čítaní a písaní BP, v spätnej väzbe od účastníkov kurzu inštruktorov dokonca padol návrh, aby sme čosi podobné zorganizovali aj pre zamestnancov. Ktohovie, možno sa na to aj dáme,“ dodáva s úsmevom.
Stretávate sa aj s tým, že dospelí klienti už nemajú brušká prstov až také citlivé a nech robia, čo robia, ostávajú pred nimi bodky ukryté? Dá sa s tým niečo robiť?
„Pravdaže, u dospelých treba hmat na čítanie pripraviť, dokonca v každom období výuky trochu inak. Okrem známych kolíčkových písaniek môže inštruktor siahnuť napr. po magnetickej tabuľke, predložiť klientovi na skladanie reliéfnu mozaiku, alebo zapojiť vlastnú tvorivosť a spôsob mu ušiť priamo na mieru – ak je to gazdiná, môže triediť šošovicu a hrach, ak majster siedmych remesiel, skrutky rôznych tvarov a veľkostí. S tými, ktorí majú skrehnuté alebo vždy studené ruky, možno vyskúšať cvičenia predlaktia a prstovej gymnastiky, tým, ktorí sa živili manuálnou prácou a brušká majú stvrdnuté, zjemniť kožu brúsením, kúpeľom, olejčekmi a masťami,“ približuje Dagmar Filadelfiová.
Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku
Pár dní po kurze čítania a písania Braillovho písma pre inštruktorov sociálnej rehabilitácie neskrývala Dagmar Filadelfiová svoje nadšenie:
„Čítali sme písmená, slová i vety, skúšali si obriadkové čítanie, dokonca som nepopustila a museli si to vyskúšať aj hmatom. Som presvedčená o tom, že práve vlastná skúsenosť im pomôže pochopiť, aký sa Braille zdá na začiatku malý, ako to môže klienta prekvapiť, ba zneistiť. Prízvukovala som im, aby neváhali a skúšali si všetko bez zrakovej kontroly (napísať niečo na pražskej tabuľke, vložiť papier do stroja a pod.), aby dokázali všetko čo budú učiť, čo najvýstižnejšie pomenovať a udržať motiváciu klienta po celý čas. S veľkou radosťou som sledovala, ako sa postupne zrýchľujú v písaní na Pichtovom stroji, ako čítajú text s porozumením a ako sa im v pamäti vynárali klienti, ktorým by pomohlo naučiť sa BP. Ale bolo to ničím v porovnaní s mojimi pocitmi, keď som videla výsledky skúšok. Predstavte si, priemer záverečných testov bol 90 percent! Vyrazilo mi to dych, pretože viacerí účastníci sú zamestnancami ÚNSS pomerne krátko, myslela som, že si problematiku zrakového postihnutia ešte len ohmatávajú. Ale mýlila som sa.
Čo si ale z tých dvoch týždňov odnášam najintenzívnejšie, je vďačnosť. Som za tých našich ľudí naozaj vďačná, pretože sú tak proklientsky nastavení, oddaní svojej práci, tvoriví a rozumejú tomu, že individuálny prístup ku klientovi je to najlepšie, čo môže byť. A keď sa samej seba pýtam, či sú schopní učiť čítať a písať BP, tak rozhodne áno. Stojím si za tým, že každý z nich to zvládne na výbornú. A keby sa im náhodou príležitosť dokázať to naskytla o čosi neskôr, vždy si môžu osviežiť pamäť – všetky prezentácie, odborné materiály i kazuistiky sú k dispozícii na intranete ktorémukoľvek zamestnancovi KS, priestor na výmenu skúseností je na poradách, ktoré mávame on-line v trojtýždňových intervaloch, na celoslovenských stretnutiach odborných pracovníkov, ale, pravdaže, je tu aj možnosť využiť našu ponuku a konzultovať niektoré postupy s nami – metodičkami.“
Srdečne ďakujeme Centru Božieho milosrdenstva Pallotíni v Spišskej Novej Vsi, zvlášť pánovi Adamovi Walczukovi SAC, ktorý účastníkom kurzu vo všetkom vyšiel v ústrety, dokonca nad rámec vyslovených prianí. Prostredie bolo veľmi útulné, strava fantastická a ľudia láskaví.
Dušana Blašková
