Jar je v plnom prúde, všetko začína spievať, voňať, a, pravdaže, po dlhej fádnej zime si pripomínať všetky farebné nápady matky prírody. Keďže úvodník sa mi nepodarilo ani rozospievať, ani prevoňať (a dlho som ho učila, verte mi), rozhodla som sa aspoň ho patrične pomaľovať. Presnejšie pozvať skutočného umelca, pretože z môjho výtvoru by estetický zážitok nemal ani najväčší milovník abstrakcie spomedzi vás. Texasan John Bramblitt je ale istota!
Našincom sa stal v roku 2001, keď po prekonaní série výnimočne ťažkých záchvatov epilepsie ako tridsiatnik takmer úplne stratil zrak. Niekoľko mesiacov bol ponorený v smútkoch, prerastajúcich miestami do ťažkých depresií, kedy mu ani na myseľ neprišlo kresliť, nie to ešte maľovať. Ako aj, keď rozoznával len svetlo a tmu? Ale po roku si ho umenie našlo!
Prvotiny prepadli do zabudnutia ako mazanice so zdeformovanými líniami, postupne si však, vynakladajúc veľké úsilie, vypracoval vlastnú techniku. Plátno zvinul, štetce odložil, obyčajné farby vyvetral. Na stojan napol špeciálnu tkaninu s pravidelnou, riedkou štruktúrou, obklopil sa farbami, ktoré pomerne rýchlo schnú a zanechávajú reliéfnu stopu. Umožnilo mu to rozdeliť si obraz na menšie časti, načrtnúť akúsi mapu, do ktorej neskôr povkladá svoje predstavy. Farby, pochopiteľne, nanáša prstami. Tuby s farbami sú obrailené, ale zrejme len pre poriadok, pretože John Bramblitt ich rozoznáva podľa hustoty – biela je na dotyk ako zubná pasta, tehlová ako zlepená želatína a čierna je riedka ako olej.
Pri prvých výstavách kurátorom zatajoval, že maľuje naslepo. Neviem celkom, ako sa mu to podarilo, ale rozumiem. Sami viete, ako ľudia neraz našu tvorivosť oceňujú: „Na to, že nevidí, je to pekné.“ Ukázalo sa však, že jeho umenie nielenže v konkurencii súčasníkov obstojí, ale dokonca sa v nej veľmi pevne uhniezdi. Znalcom začalo obdivne stúpať obočie, nadšením sa rozširovať oči a pochvalné reakcie na seba nenechali dlho čakať. Dnes pri jeho mene najčastejšie zaznieva „charakteristický, intenzívny štýl“ a „impresionizmus premknutý moderným duchom pop-artu“.
John Bramblitt však už dávno prekročil prah svojho ateliéru. Stal sa prvým nevidiacim street art umelcom, t. j. autorom veľkoplošných malieb na múry budov (murálov) a jeho tvorbu môžete obdivovať napríklad v New Yorku či Dallase. Učí maľovať deti, vedie interaktívne workshopy, čiastočne si dokonca splnil sen stať sa spisovateľom a vydal knihu Shouting in the Dark, v ktorej sa podelil so svojimi skúsenosťami zo života po strate zraku a s históriou zrodu svojej výtvarnej vášne. Jeho umenie je známe vo vyše sto dvadsiatich krajinách sveta, ale nielen umeleckého. V rokoch 2005, 2006 a 2007 totiž získal prezidentské ocenenia za službu spoločnosti, za sériu bezplatných umeleckých workshopov, ktoré umožnili aj ľuďom s obmedzeným prístupom k umeniu rozvíjať svoju tvorivosť. Jeho príbeh sa stal námetom dokumentárneho filmu (mimochodom, takisto oceneného), ako aj materiálu, ktorý v roku 2008 zostal na YouTube ovenčený titulom „najinšpiratívnejšie video roku“.
Viete čo? Ja asi pomaly začínam veriť, že všetko sa dá. Rozumiem, že vkus je individuálny, ale Bramblittova tvorba uchvátila všetkých mojich známych, ktorých som sa mimo záznam pýtala. Mňa ale dostalo, že portréty syna, ktorých, mimochodom, vzniklo v rôznych obdobiach dosť veľa, vraj veľmi, ale naozaj veľmi verne zachytávajú model. Zakaždým ma pobaví, keď mi ľudia chcú dať nahmatať svoju tvár, aby som si ich vedela predstaviť. Vždy sa mi to zdalo… no, jednak, priznávam, trošku zbytočné, ale hlavne nereálne získať presný obraz. Ale asi to prehodnotím. Inými slovami, radšej mi volajte, ako si dohadujte osobné stretnutie 😉 Medzitým ale určite skúšajte všetko, čo vás kedy lákalo, lebo vyzerá to tak, že ostnaté drôty na hraniciach sme si vybudovali my sami. Tým pádom ich jedine my sami môžeme strhnúť.
Dušana Blašková
