Plávať sa môže naučiť každý, a kto na sebe pracuje, môže získať oveľa viac než len radosť z pohybu. Kľúčom k dobrému tréningu je v Plaveckom klube telesne a zrakovo postihnutých športovcov Dolphins v Bratislave uvoľnená atmosféra, láskavé prekáračky a premyslený plán.
„Trénerka, pokiaľ mám plávať?“ pýta sa šestnásťročná Tánička svojej trénerky a tá nevdojak odvetí, že po červenú dráhu. Hra pokračuje. Sympatické dievča sa najskôr rozhliadne, potom si zloží začiernené plavecké okuliare a vraví: „Ani tak ju nevidím. Buď som krátkozraká, alebo farboslepá.“
Túto príhodu si obe rady pripomínajú, veď Daniela Šipošová z Plaveckého klubu telesne a zrakovo postihnutých športovcov Dolphins sa práci s hendikepovanými športovcami venuje celý život a občas zabudne, že majú nejaké obmedzenie. Kľúčom k dobrému tréningu je tu uvoľnená atmosféra, láskavé prekáračky a premyslený tréning.
Tréning s úsmevom
Stretli sme sa na rannom tréningu o šiestej. Na jednom konci bazéna sedí trénerka, na opačnom stoja rodičia. V rukách majú dlhé tyče, ktoré sú na konci opatrené akousi mäkkou guľou. Ide o špeciálnu pomôcku, pričom každý pretekár potrebuje dvoch takýchto navádzačov, tzv. tapperov. Keď sa plavci blížia k okraju, navádzači vysunú tyč nad hladinu a mäkkou časťou ich na to dostatočne vopred upozornia.
Dnes sú vo vode dvaja mladí „zrakáči“: Tánička a Marek. Obidvaja sa poznajú ešte zo škôlkárskych čias a chodia aj do rovnakej školy. Momentálne sa pripravujú na majstrovstvá sveta. Bežne majú dvojfázové tréningy štyrikrát do týždňa, teda vo vode sú ráno a večer, niekedy aj štyri hodiny denne. Ale je vidieť, že ich to baví. Každý z nich má vlastný tréningový program, ktorý sa skladá z viacerých častí: kraul, kraul s pomôckami, so šnorchľom, plávanie s plutvami… Pani Daniela svojim zverencom vždy oznámi, koľko metrov a akým spôsobom majú preplávať, informuje ich o dosiahnutých časoch. A nielen to. Závan chlóru sa tu mieša s nečakane dôvernou atmosférou, aká vzniká iba medzi dlhoročnými priateľmi.
Každý je iný
„Pri nevidiacich bolo pre mňa najťažšie presvedčiť ich, aby skočili hlavou do vody. Aj pri kotrmelci to bolo náročnejšie,“ hovorí o špecifikách výuky plávania trénerka Daniela. Podľa nej sa naučí plávať každý, preto sa netreba ostýchať a vyhľadať plavecký klub vo svojom meste. Základom pri nevidiacich sú trpezlivosť a čas, ktorého treba viac ako pri vidiacich. Je to samozrejmé. Deti si najskôr musia zvyknúť na svoje telo vo vode, učia sa ho ovládať. Navyše, každý človek je iný, má vlastnú osobnosť, iné fyzické danosti, preto je tu nesmierne dôležitý individuálny prístup. Niekedy treba viac presviedčať, ale ide to.
„Som prvá trénerka, ktorá začala robiť najprv s plavcami s telesným postihnutím, potom pribudli aj tí s poruchami zraku. Napísala som o tom aj diplomovú prácu, a keďže neexistovala literatúra, oprela som ju o svoje skúsenosti. Museli mi uveriť, lebo to nemali s čím porovnať,“ zasmeje sa.
Deti najskôr učí ponárať a zorientovať sa po vynorení.Kľúčom k pochopeniu je dobré vysvetlenie. Čím je dieťa menšie, tým lepšie si osvojí správnu techniku. Pri deťoch bez postihnutia je to obdobie od piatich rokov, pri deťoch s hendikepom je to zložitejšie. Výraznú úlohu tu zohráva psychika a podpora silných rodičov.
„Učím najprv kraul a potom znak, lebo ide o podobné plavecké spôsoby. Avšak znak sa učí ťažšie, lebo tam nevidiaci nemajú pocit istoty. Prsia učím samostatne, tam je potrebná väčšia koordinácia s dýchaním, ruky i nohy sa hýbu odlišne, je to náročnejšie,“ zhodnotí Daniela Šipošová.
Plávanie ako filozofia
Nevidiaci plavci musia plávať popri okraji, či už je to kraj bazéna, alebo vyznačenie dráhy. Tánička aj Marek už plávajú dobrých štyridsať minút, práve majú krátku prestávku na oddych.
„Trénerka, ako mám teraz ísť? Zase hore a dole? Už ma takto preháňate šesť rokov,“ doberá si Danielu jej zverenkyňa. Daniela sa len zasmeje a odpovie, že pre zmenu bude plávať dole a hore. Vydá jej ďalšie pokyny a dievča zase odpláva.
Do jej rúk sa dostala vďaka daniam. Áno, dobre čítate. Daniela bola vybavovať agendu na daňovom úrade, keď ju oslovila tamojšia úradníčka – Táničkina mama. Keď na tlačive uvidela názov klubu, dala sa s ňou do reči a dcéru priviedla na prvý tréning.
Dnes má Tatiana Blattnerová šestnásť rokov, na konte jednu striebornú a dve bronzové medaily z majstrovstiev sveta a finálové umiestnenia z majstrovstiev Európy. Už má splnené dva B limity na paralympiádu v Tokiu. Mala splnený B limit aj na paralympiádu v Riu, nanešťastie, zlomila si ruku. K vode mala vzťah odmalička.
„Možno je to aj tým znamením – som ryba. Vody sa netreba báť, treba ju prijať, nechať ju, nech nesie. Nikoho nepotopí, pokiaľ človek nezačne robiť paniku,“ usmeje sa a prezradí, čo jej dáva šport. „Keď má človek cieľ, mal by za ním ísť, aj keď je to ťažké a sú tam prekážky. Ale nejako sa z toho vždy dá vykľučkovať. Aj s čiernymi okuliarmi. Každý by si mal vážiť to, čo má, a pracovať na sebe, aby bol možno ešte lepší.“
Ako veľká rodina
Rodičia sú na tréningoch neustále, mamy a otcovia sa striedajú v závislosti od pracovného vyťaženia. Bez nich by to nešlo. Spolu cestujú na preteky po svete, sústredenia, navzájom sa navštevujú. Predposledný februárový týždeň oslávila sympatická trénerka Daniela Šipošová už sedemdesiat rokov. Ako inak, na oslavu boli pozvaní aj všetci jej zverenci aj s rodinami.
Za 56 rokov činnosti precestovala so „svojimi“ deťmi všetky kontinenty. Klub má na konte množstvo slovenských rekordov, 8 európskych, 3 svetové a 2 paralympijské.
„Trénerka, vy aj z truhly budete kričať hop,“ prekárala ju minule jej bývalá úspešná zverenkyňa Gitka, ktorá priniesla množstvo medailí z paralympiád i európskych a svetových majstrovstiev. Dnes je už docentkou práva a v súčasnosti si robí profesúru. Na plávanie stále spomína s láskou. Je to aj vďaka Danielinej slnečnej osobnosti.
„Trénerka, viete, že my – nevidiaci máme vlastnú mapu?“ prekvapil ju minule otázkou Marek. „No predsa slepú,“ zahrmela jeho odpoveď. Alebo sa jej spýtal, či vie, čo je to paragraf. „No predsa graf pre postihnutých,“ chechce sa Marek Sloboda. Daniela sa smeje, akoby ho počula prvýkrát.
„Podporujem ich v humore. Chcem, aby boli veselí, lebo život je ťažký,“ vyzná sa zo svojich pocitov.
Preto deti nielen trénuje, ale snaží sa získať i financie na fungovanie klubu, ktorých je spravidla oveľa menej, než je potrebné. Oslovuje sponzorov, mestské časti, výbory, ministerstvá. Ide stále dopredu. Aká je jej motivácia?
„Pri práci relaxujem. Mám radosť, keď deti naučím plávať. Keď vidím, ako sa spolu s rodičmi tešia, je to nádherný pocit, ktorý je na nezaplatenie.“
Tatiana Kubišová
