Víťazom v špeciálnej kategórii ankety časopisu MAMA a JA sa tento rok stal 27-ročný nevidiaci Juraj Janík. Rodený Zvolenčan sa so svojou manželkou zoznámil v Levoči, v Rehabilitačnom stredisku pre zrakovo postihnutých (RSZP), kde ich spojila hudba. Juraj si chodil do spoločenskej miestnosti zahrať na klavíri a zaspievať s kamošmi, a keďže Janka je tiež hudobne nadaná, postupne spolu začali tvoriť hudobné vložky, ktoré boli súčasťou kultúrnych programov strediska. Dnes spolu vychovávajú dve deti: päťročnú Vivien a dvojročného Jurka. Juraj svoje zrakové znevýhodnenie neberie ako neprekonateľnú prekážku. Od momentu pred viac než piatimi rokmi, keď mala prísť na svet jeho dcéra, robil všetko pre to, aby mala život ako ktorékoľvek iné dieťa vidiacich rodičov.
Aké pocity v tebe vzbudzuje byť vyhlásený za najlepšieho ocka roka?
„Keď vyhlásili moje meno, cítil som sa v rozpakoch, plný radosti, ale predovšetkým obáv. Myslel som si, že ma nevyberú – predsa každý z finalistov má svoj príbeh. Vravel som si: „Prečo by mal vyhrať práve ten môj?“ No stalo sa! Len som si tak pokojne sedel, keď zrazu odznelo moje meno. Na pódiu pri odovzdávaní ceny som si uvedomil, že som hrdým otcom a že tam stojím vďaka mojim deťom. Keby tam vtedy boli, stáli by na pódiu po mojom boku. Prial by som každému, aby zažil ten pocit – mať tú česť byť ocenený za niečo, čo robí najradšej na svete. Byť tu pre svoje deti.“
Čo je podľa teba tajomstvom úspešného rodičovstva?
„Deťom treba porozumieť. Porozumieť ich svetu, fantazírovať s nimi a nebrať im ilúzie. Treba spojiť ich svet s tým naším. Naše deti si uvedomujú, že mama a otec nevidia, ale ony samy robia všetko pre to, aby sme my – ich rodičia – nepocítili, že nevidíme. Sú plné lásky, pochopenia a nerobia žiadne rozdiely.“
Akým výzvam si čelil v období, keď ste čakali prvé bábätko, a akým výzvam čelíš dnes?
„Keď sme čakali Vivien, veľmi som sa tešil. Keď sa blížil pôrod, v mojej mysli sa začala radosť miešať so strachom. Nebol som si istý tým, ako to zvládneme. Čelili sme novému prostrediu (nebýval som už s rodičmi) a s mojou partnerkou sme sa posúvali do ďalšej fázy nášho vzťahu. Premýšľal som nad tým, čo bude, keď príde z pôrodnice s bábätkom, čo keď bude malá plakať, ako spoznám, keď sa jej niečo stane. Po pôrode som však zistil, že moje strachy sa nenaplnili a všetko išlo pomerne dobre. Viedol ma môj otcovský inštinkt. Raz prišla chvíľa, keď malá dlho plakala, a potom nevedela nabrať dych. Hovorí sa tomu, že sa „zašla“. Boli sme s manželkou sami a v tej situácii sme cítili strach. Vzal som si malú Vivien na ruky, fúkol som jej do tváre a privinul som si ju ku hrudi. Vtedy sa nadýchla a všetko bolo v poriadku. To bol prvý moment, kedy som si uvedomil, že byť rodičom nie je hra. Rodičovstvo zosilnilo pohotovosť mojich reakcií a vycibrilo schopnosť reagovať pokojne.
A aktuálne výzvy? Najväčšou výzvou pre mňa je, keď sa moje dieťa rozvíja, keď ho viem pochopiť, keď mu viem podať podporu a povedať mu, že sa na mňa a na svoju mamu môže spoľahnúť. Samozrejme, stretávam sa so situáciami, kedy sa ma moje deti pýtajú na veci súvisiace so zrakom. Dcéra sa ma pri prechádzke minule spýtala, prečo nemáme auto. Vysvetľoval som jej, že je to preto, že maminka nevidí a ja vidím málo. „Keby sme mali auto a šoférovali ho, mohlo by sa niečo stať.“ Jej odpoveď bola čarovná: „Dobre, ale ja vidím, a keď budem veľká, budem mať auto a budem vás voziť.“
Ako si sa popasoval s každodennými výzvami rodičovstva, pri ktorých by bol zrak výhodou, ako sú napríklad kŕmenie či prebaľovanie?
„V tomto smere majú veľké zásluhy moji rodičia a naši osobní asistenti, ktorým vďačím za pomoc a na ktorých sa dodnes môžem spoľahnúť. Samozrejme, na začiatku som cítil pred týmito novými situáciami rešpekt. Od začiatku som prikladal ruku k dielu, no v prvých mesiacoch po pôrode to vo väčšej miere režírovali naši blízki. Nakoniec som sa však naučil robiť sám všetky tie veci, ktoré sa s rodičovstvom a so starostlivosťou o bábätko spájajú. Pri kŕmení bolo ťažké trafiť dieťaťu lyžičkou do pusy. Musel som si pridržať bradičku, na čo malé deti nereagujú príliš pozitívne, hlavne keď očakávajú lyžičku s jedlom a ona neprichádza hneď. Deti potom začnú plakať. Takéto momenty môžu rodičom spôsobovať miernu frustráciu. Rodičovstvo je veľmi náročné, povedal by som, že patrí medzi najťažšie „povolania“. Pri jeho výkone sa stretávajú všetky zložky – fyzická, mentálna i emocionálna. Odkedy sa človek stane rodičom, zabudne na to, čo je to oddych či „maródka“. Byť rodičom je práca na plný úväzok, predovšetkým je to ale nesmierna radosť. Ak by bolo rodičovstvo naozaj povolaním, rozhodne by bolo tým najťažším, ale aj najkrajším zo všetkých.“
Akým spôsobom sa Ti pri malých deťoch darí udržiavať doma funkčne organizovaný priestor a upratané hračky?
„Najdôležitejšie je viesť deti k samostatnosti. K samostatnosti v sebaobslužných činnostiach, pravdaže, v závislosti od veku dieťaťa. Učíme sa obliekať si pančušky, učíme sa, že dva švy patria dozadu a jeden dopredu a že lístok na oblečení má byť vzadu. Samozrejme, s manželkou im sem-tam pomôžeme – keď si nie sú isté, alebo keď im obliekanie trvá dlhšie, pretože sa im nechce ísť do škôlky. Naše deti vedia, že najprv treba odložiť jednu hračku, a až potom si vziať ďalšiu. Občas Vivien a Jurka upozorníme, že ocko s mamou nevidia a môžu sa potknúť a že oni si môžu ublížiť, pokiaľ sa budú hračky voľne povaľovať po zemi. Všetko ich učíme hravou formou – predsa len sú ešte malé. Napríklad keď sa Ďurko dohrá, opýtame sa: „Kde je autíčko? Kto ho prvý nájde a odloží?“. Staršej dcérke Vivien už môžeme priamo povedať: „Vivinka, uprac si hračky, mama ide vysávať.“. Zodpovednosť je na prvom mieste!“
Máš predstavu o tom, čomu by sa tvoje deti mohli v budúcnosti venovať? „Vysníval“ si im niečo?
„Bol by som rád, keby sa Vivien v budúcnosti zamerala na pomoc ľuďom so zrakovým znevýhodnením, lebo vnímam, že k tomu veľmi inklinuje. Pomalými krokmi, s bohatou detskou fantáziou. Je veľmi empatická a vnímavá. Čím je staršia, tým je vnímavejšia. Ona vytŕča z davu, svojimi dobrými vlastnosťami vyniká medzi ostatnými. Ďurko je ešte maličký. Je to šibal, možno aj po ockovi (úsmev).“
Čo by si poradil tým „zrakáčom“, ktorí by chceli byť rodičmi, ale majú strach z toho, že by túto úlohu kvôli chýbajúcemu zraku nezvládli?
„V prvom rade treba mať veľké odhodlanie, sebavedomie nesmie chýbať. Keď človek niečo chce, musí si za tým stáť. Neraz si človek myslí, že niečo nezvládne, ale keď to skúsi, zistí, že zvládnuť sa dá všetko. Verme tomu, že všetko bude dobré. Nič v živote nie je tak zložité, ako sa zdá. Svojho zrakového znevýhodnenia sa netreba báť. Práve naopak! Treba sa životu postaviť čelom! Vytrvalosť, to je to, čo nám nesmie chýbať! Veľakrát nás k našim cieľom dovedie práve ona. Radil by som, aby sa ľudia nenechali ovplyvniť tým, čo im hovoria iní. Treba veriť vo svoje vlastné schopnosti. Ja som veľmi vďačný ZŠ v Levoči, ktorá nás, všetkých svojich žiakov, viedla k samostatnosti a ukázala nám, že nevidieť neznamená nežiť.
Pravdaže, neznamená to, že odmietame pomoc. Ako ľudia so ZZ máme právo na podporu – i od našich najbližších, ale aj na tú finančnú od štátu. Nie všetci „zrakáči“ však majú to šťastie, že bude pri nich rodina. Nie vždy je to možné, nie vždy majú dostatok informácií či praktických skúseností. Efektívnu pomoc ale vedia poskytnúť aj cudzí ľudia.“
Pre Juraja je každý deň pri jeho dvoch deťoch výzvou a celému svetu dokazuje, že so správnou dávkou odvahy a odhodlania sa dá zvládnuť aj to, čo by mnohí považovali za nemožné. Jeho vnútorná sila, láskyplný pohľad na život a vytrvalosť v budovaní tej najlepšej verzie samého seba môžu mnohým slúžiť ako inšpirácia.
Michaela Serafín
