Každá rodina má svoje rituály. U Hanusovcov k nim patrilo aj to, že sa večer čo večer tri generácie uvelebili pred televízorom a spoločne si vychutnávali celovečerné filmy a seriály. Vnučka Lucka bola ale taký špecifický divák. Detský rozumček a iba niekoľkoročné životné skúsenosti určite všetko nerozšifrovali, napriek tomu otázky padali len zriedka – mamka i babička mali tendenciu skákať filmovým hrdinom do reči, tak načo si kaziť pohodičku? Dievčatko sa sústredilo na hlasy postáv, zvuky akcie, hudbu, páčilo sa mu, keď si jednotlivé scény mohlo predstavovať samo. Skutočné filmové zážitky však objavilo až neskôr. Po tom, čo už ako slečna prvý raz klikla na nenápadné AD, ktoré sa občas mihlo v televíznom programe.
Dnes je Lucie Hanusová už zrelou mladou Brniankou, z lásky k filmom však nevyrástla. Zhruba v jedenástich dostala vlastný televízor, mohla si teda už slobodne vyberať, čo si pustí, a spoznať viaceré žánre. Dnes si najradšej sadne k životopisným filmom, psychologickým drámam, ktoré sa zaoberajú medziľudskými vzťahmi, zaujímajú ju historické filmy (predovšetkým z obdobia II. svetovej vojny) a snímky na rôzne sociálne alebo spoločenské témy, veľmi rada má ale aj dokumentárnu tvorbu. Českú, slovenskú i zahraničnú. Romantické filmy už takmer nesleduje a komédie príliš nevyhľadáva. Čím viac diel s AD však videla, tým zreteľnejšie si uvedomovala, čo všetko jej môže uniknúť. Akoby jej akýsi zlomyseľník v rozčítanej knižke jednoducho tu i tam začmáral pár riadkov, či dokonca povytrhával celé strany. Veľká voda rýchlo spláchla náš plán stretnúť sa, ale rozhovor o audiokomentári a veciach s tým súvisiacich sme si neodpustili.
V striebornom plátne odetá
Môžete nám, prosím, na úvod priblížiť, aká je situácia v českých televíziách?
„Podľa súčasnej legislatívy má verejno-právna televízia povinnosť opatriť AD 10 % svojho vysielania, súkromným televíziám sa stačí zmestiť do troch. Percentá sa ale neraz plnia na úkor filmov. S AD si môžeme pozrieť napr. aj rôzne diskusné relácie, magazíny, talkshow ako Všechnopárty či Zázraky přírody, čiže formáty, kde si moderátor pozve hostí a zhovárajú sa na určitú tému. Prínos komentátora je v týchto prípadoch takmer nulový – z času na čas povie vetu – dve a prečíta záverečné titulky., v akejsi epizóde dokonca povedal, že publikum tlieska (úsmev). V domácom prostredí môžeme program s AD sledovať v televízii (poskytovanie tejto služby ale nie je vždy technicky dostatočne zabezpečené, ešte sa objavujú ťažkosti s kompatibilitou zariadení a nastavením), alebo cez internet. Skupine ľudí, ktorí dokážu pracovať s počítačom a mobilom, výrazne pomohlo spustenie sledovaniTV.cz, platenej služby, vďaka ktorej si na stránke vyhľadáte konkrétny program, zakliknete, že ho chcete sledovať s AD, a jednoducho si ho spustíte. V reálnom čase, alebo z archívu. Máme však možnosť využívať aj mobilné aplikácie: tá prístupná nesie logo Českej televízie, tá, pri ktorej si s prístupnosťou pre ľudí so zrakovým postihnutím (ZP) nejako zvlášť hlavu nelámali, je od O2. Ale zas keď to už človek pozná, tak si poradí (úsmev).
Netflix takisto prednedávnom rozšíril ponuku programov s cudzojazyčným AD aj o ten český. Minimálne raz do týždňa tam čosi pribudne, čím sa takisto navyšuje počet sprístupnených snímok. Často ide o americké, skôr akčné filmy, ale tak to je otázka vkusu – to, že ja sa tak nerozhodnem stráviť večer, neznamená, že to niekoho iného nepoteší (úsmev). Nemôžem ale nepochváliť obsahovú stránku týchto komentárov. Stručné a jasné vety, takže na diváka sa nevalí prúd informácií, ktoré dokáže odvodiť z dialógov. Tvorcovia sa venujú popisovaniu deja, postáv a prostredia, zameriavajú sa dokonca aj na neverbálnu komunikáciu, popisujú a interpretujú aj mimiku a gestá. A hoci sa pod AD podpisuje určite viacero ľudí, navyše ľudí s rôznymi skúsenosťami, kvalita býva vždy výborná a približne rovnaká, čo sa o AD vysielaných v televíziách až tak povedať nedá. Program s českým AD sa dá pekne vyfiltrovať v mobilnej aplikácii Netflixu, na webe platformy zatiaľ takáto možnosť nie je a je potrebné rozkliknúť detail konkrétneho titulu.“
Hovoríte, že kvalita AD v je mimo Netflixu kolísavá?
„Podľa mňa áno. Česká televízia má tri štúdiá a každé z nich si vytvára AD vo vlastnej réžii. Najslabšie sa mi zdá to pražské, popisy pre nevidiacich, ktoré do vysielania púšťa Brno a Ostrava, sú prepracovanejšie. Zvlášť to ostravské štúdio AD rozumie a vie, čo divák potrebuje doplniť. Cítiť, že sa v tom vyznajú, že poznajú svoju cieľovú skupinu a s veľkou pravdepodobnosťou s ňou aj spolupracujú. Na Netflixe sa mi tie produkcie zdajú lepšie. Ťažko povedať, či na to majú viac času, alebo sa svedomitejšie držia štandardov kvality, ktoré platia v zahraničí. Neviem, čo je za tým, delím sa „len“ o svoju divácku skúsenosť (úsmev).“
Čo vy osobne považujete za plusy a čo za mínusy českého AD?
„Veľkým plusom je už to, že sa tým vôbec niekto začal zaoberať, že narastá počet audio-vizuálnych diel, ktoré sú doplnené o AD, a že sa neustále rozširuje žánrové spektrum, z ktorého si môžeme vyberať. Pozitívne vnímam aj to, že je čoraz viac technických možností – seriály, filmy ale i ďalšie programy s AD si môžeme pozrieť v televízii, cez internet na počítači alebo na mobile, ak nemáme možnosť vychutnať si ich v reálnom čase, „počkajú“ si nás v archíve. Pokiaľ ide o samotný AD, vnímam, že tá úroveň postupne stúpa. Obsahová lexikálna aj štylistická. Viaceré hlasy sú naozaj veľmi príjemné, niekedy pekne korešpondujú s náladou filmu, ale vybavujem si aj diela, ktoré stratili atmosféru práve tým, že načítavateľ AD… neviem, či nemal svoj deň, či ho premohla únava, nenadchla téma alebo jej spracovanie. Slovom, profesionalitu odložil bokom a v hlase sa takáto nálada odzrkadlila (úsmev). Pokrok ale vidím aj v načítaní komentárov. Tempo reči býva konštantné – už sa nestretávam s tým, že by v jednom vstupe komentátor rozprával tak rýchlo, že mu takmer nerozumieť, a v druhom zas príliš rozvláčne. Komentáre sú správne načasované, takže načítavateľ AD nevstupuje postavám do replík. V minulosti sa stávalo aj to, že v AD zaznievala rekapitulácia deja z predošlých častí, čo tam, pochopiteľne, vôbec nepatrí. K čomu sa ešte asi úplne zodpovedne vyjadriť neviem, je softvér mVoice Studio, ktorý u nás pri procese tvorby AD využíva TV Prima a Česká televízia. Väčšinu diel, ktoré idú do vysielania dnes, už preto počúvame síce s príjemným ženským, ale predsa len umelým hlasom – miestami sa intonačne trochu prezradí (úsmev). Umelé hlasy používa aj Netflix, takže ľudské hlasy sa z českého AD postupne vytrácajú. Podľa mňa by sa syntetizátor hodil do dokumentov či vzdelávacích programov, filmy a seriály by však naďalej mali načítavať ľudia z tímu. Jednak kvôli atmosfére, jednak kvôli pestrosti. Trošku sa obávam časov, keď nám popis bude sprostredkúvať stále ten istý hlas. Televízie sa oháňajú pozitívnou spätnou väzbou, pravdou ale je, že ja som žiadnu možnosť vyjadriť sa k tejto novinke nezaznamenala.“
Aký je Váš postoj k večným dilemám tvorcov AD typu hovoriť farby, či nehovoriť?, interpretovať výrazy tváre, či neinterpretovať?, písať strohý či umelecký AD?
„Farby podľa mňa rozhodne zmieňovať treba. Bežne sa s nimi stretávam napr. v literatúre, nevidím dôvod, prečo by ich mal autor AD vynechávať. Človek sa navyše takto môže naučiť, čo ktorá z nich symbolizuje, spoznať, ako ich vnímajú ľudia, povedzme, v iných kultúrach – nie všade je nosenie smútku spojené s čiernou. Farby nám ale môžu niečo prezradiť aj o postave či náboji scény. Ak napr. hrdinka filmu príde za svojím šéfom do kancelárie v krátkych ružových šatách, chcem to vedieť, aby som si ju vedela predstaviť, ak je na to priestor, uvítam aj vysvetlenie – napr. že to pôsobí vyzývavo. Tým, že nevidím odmalička, nie vždy dokážem správne vyhodnotiť, že jedna farba nesie taký a taký odkaz, druhá zas iný. AD považujem za jednu z možností, ako sa to dozvedieť. Skrátka, určite sa oplatí AD vyfarbiť.
Zanedbávať by sa ale nemal ani popis postáv, aspoň tých hlavných, aby si divák s ich hlasom spojil nejaký vizuál. Tak ako si pri „detektívovi s husľami a fajkou“ hneď predstavím Sherlocka Holmesa, musím vedieť, že pri „detektívovi v baloňáku“ mi musí naskočiť poručík Columbo (úsmev). Ale neodškriepiteľný význam to má aj v historických filmoch a seriáloch, pretože obliekanie v rôznych obdobiach má svoje špecifiká a pokladám za dôležité, aby aj túto rovinu mohol divák vnímať.
A pokiaľ ide o štýl AD, ja osobne mám radšej vecný popis. Film sám o sebe je už umeleckým dielom, nemyslím, že mu treba dodávať ďalšiu umeleckú vrstvu.“
A čo hovoríte na slovenský AD?
„Priebežne ho sledujem už zo 6 – 7 rokov. Videla som teda aj staršie, aj novšie produkcie a vnímam, že jeho úroveň sa postupne zvyšuje. V súčasnosti tvoria programy so slovenským AD zhruba 90 percent toho, čo sledujem. Ide o vysielanie verejno-právnej televízie, s AD v súkromných staníc nemám osobnú skúsenosť. Prečo také vysoké číslo? Jednoducho u vás mám omnoho väčší výber a oveľa častejšie sa vysielajú žánre, ktoré ma zaujímajú. Čo ale v slovenskom AD hodnotím veľmi pozitívne, je, že sa na tú službu môžem stopercentne spoľahnúť, teda že sa nemusím obávať, že niektorej scéne neporozumiem, alebo že sa v príbehu stratím. Vašich tvorcov AD považujem za veľkých profesionálov. Za ich prácou cítiť obrovské množstvo načítaných metodík, získaných vedomostí a nadobudnutých skúseností. Dokonca ich považujem za lepších než českých, a to aj vďaka stretnutiam, ktoré sa s nevidiacimi a slabozrakými robia opakovane. U nás je to akoby odtrhnuté od cieľovej skupiny, my v podstate nemáme možnosť vyjadriť sa ku kvalite komentára. Na Slovensku je to však nielenže bežné, ale vítané. Nevidiaci nie sú nejaké abstraktné čísla v štatistikách, ale konkrétni ľudia, o ktorých názor tvorcovia reálne stoja. Koncom mája tohto roku som mala možnosť zúčastniť sa na konferencii Teledaty, najväčšej slovenskej spoločnosti vytvárajúcej audiokomentár a titulky pre ľudí s postihnutím sluchu, a zažiť to na vlastnej koži. Bolo zrejmé, že nad tým, ako to čo najlepšie priblížiť, naozaj premýšľajú. Pripravili sa na to, mali ukážky z filmu, ktorý sprístupňovali viacerí členovia tímu, porovnávali sme to a oni sa pýtali na konkrétne vyjadrenia a konkrétne scény. Cítila som, že im na mojej spätnej väzbe záleží a že som nemerala cestu zbytočne. Boli to partnerské rozhovory, nik z nás nebol na nižšej pozícii – ja som rešpektovala ich odbornosť, oni moju divácku skúsenosť a názor. To, že to pre nich nie je len o naplnení percent do vysielania, som ale cítila aj mimo oficiálnych častí. Boli sme sa prejsť, dokonca mi opisovali prírodu. Výborne, pravdaže, opisovanie toho, čo vidia, je ich každodenný chlebík (úsmev). V ČR mi takáto iniciatíva chýba. Nezaznamenala som ju ani zo strany tvorcov AD, ani zo strany organizácií, ktoré ľudí so ZP zastupujú, ale zas musím povedať, že ani samotní nevidiaci a slabozrakí sa do takejto diskusie, nevedno prečo, nepúšťajú.“
Myslíte si, že sú filmy, ktoré nie sú na AD vhodné?
„Pri filmoch, kde je dialóg za dialógom, že sa tam AD vlastne nezmestí, je to naozaj otázne, ale pri ostatných by som sa prihovárala za to, aby sa to aspoň skúsilo. A to aj v prípade, že tých replík je tam minimum a tvorca komentára vlastne musí celý príbeh prerozprávať sám, v podstate vytvoriť samostatné dielo. Rozumiem, že je to náročné, ale pre mňa ako diváka je to jediná možnosť, ako sa s obsahom takej snímky môžem oboznámiť. Pripravím sa na to, že po celý čas budem počúvať len popis, len jeden hlas, ale bez AD by to pre mňa bolo úplne neprístupné.“
A čo sprístupnenie klenotnice svetovej kinematografie, ako sú nemé grotesky? Je možné nevidiacim predstaviť Charlieho Chaplina, Laurela a Hardyho či Mr. Beana?
„Ťažko povedať, s takými starými filmami nemám osobnú skúsenosť. Ale asi by som to úplne nezavrhovala, ktohovie, aká by bola reakcia publika.“
Kde okrem televízie a streamovacích platforiem sa hladný nevidiaci filmový fanúšik môže dostať k potrave ducha?
„Okrem spomínaného Netflixu sú to aj stránky Karola Trnku, kde sú filmy bezplatne dostupné aj Čechom, no a potom v Knihovně K. E. Macana a v digitálnej Mathilde (DKZP).“
Chodievate aj do kín?
„Občas, ale je to pomerne limitujúce. Musím nájsť niekoho, kto má na to nielen čas, ale aj chuť, musí to byť film v češtine, pretože by sme obaja, vlastne asi aj „prísediaci“ prišli o celkový zážitok, ak by sme šuškali od úvodnej po záverečnú scénu. Návštevu kina však ovplyvňuje aj námet a žáner, pretože od toho závisí, nakoľko to bude dialogické, a teda nakoľko to pochopím. Zakaždým je to ale lotéria, nech si to vopred rozanalyzujem akokoľvek dôkladne. Ono sa dá aj dodatočne povypytovať na časti príbehu, ktoré sa odohrali bez slov, alebo na to, ako postavy vyzerali, ale to už nie je ono. Už to nemá tú atmosféru, už nie ste pod vplyvom tej emócie, už necítite to napätie ako niekoľko desiatok ľudí okolo vás. Jednoducho z kina odchádzate sklamaná. Pravdaže, to hovorím o filmoch bez AD. Musím ale povedať, že o tom, že by v súčasnosti nejaké kiná v ČR ponúkali inkluzívne premietania pravidelne, ani neviem. Pred pár rokmi tu v Brne bežal projekt, v rámci ktorého tri študentky raz mesačne pozývali do kinosály ľudí so zrakovým i sluchovým postihnutím, ale covid všetko nemilosrdne zastavil. Dnes už po nich niet ani vidu, ani slychu. Raz mesačne premieta aj Tyflocentrum Brno, ale to sú väčšinou staršie filmy, ktoré som už videla v televízii. Možno aj iné Tyflocentrá, taký prehľad až nemám. Sem-tam sa objaví aj nejaké divadelné predstavenie s AD, ale to sme už inde (úsmev).“
Spomínali ste, že zahraničné filmy si v pôvodnom znení kvôli jazykovej bariére neviete plne vychutnať. Zvyknete o „pomoc“ požiadať čítač obrazovky? Pretože ten dokáže titulky čítať.
„Skúšala som to, vlastne na Netflixe sa vďaka čítaču v mobile viem dostať k titulkom, ale pre mňa je to veľmi neprehľadné. V pozadí počuť hlasy postáv, do toho sa o slovo hlási čítač, vstupuje do dialógov a ja sa v tej spleti zvukov neviem sústrediť na to, kto čo hovorí a kto kam posúva dej. Uniká mi intonácia a kvôli tomu, pochopiteľne, aj emócie. Ja osobne z takto pozeraných filmov nemám veľký zážitok. Využívam to zriedkavo, v prípade, že mi stačí oboznámiť sa s príbehom len rámcovo.“
Vy osobne sa už niekoľko rokov usilujete zvýšiť povedomie o AD. Môžete nám, prosím, priblížiť, za aký koniec ste to vzali?
„Najaktívnejšia som na sociálnych sieťach, predovšetkým na Facebooku, kde mám stránku Filmy trochu inak. Spočiatku som tam čosi publikovala len tak, sporadicky, teraz sa ale snažím živiť to vždy, keď sa objaví niečo nové, a zdieľam to do skupín, kde to môže zachytiť čo najviac nevidiacich a slabozrakých. Pustila som sa však aj do vzdelávania širokej verejnosti. Na jar som začala spolupracovať s medzinárodným festivalom dokumentárnych filmov Jeden svět, s ľuďmi, ktorí ho organizujú v Brne. Na jednom z workshopov som hovorila o tom, čo to vlastne AD je, v čom nám pomáha, a čo by v rámci neho malo zaznieť, aby sme z diela mali filmový zážitok aj my. Púšťali sme si krátke ukážky – najprv sme prítomných požiadali, aby si zavreli oči, a prvú si vypočuli bez AD, potom sme im pridali aj stopu s komentárom. Myslím, že to malo veľký úspech. V Brne sú dokonca v rámci Jedného světa tak ako v Bratislave k dispozícii aj dobrovoľníci, ktorí divákov so ZP odprevadia do a z kinosály, čo je veľká pomoc. Nie každý má totiž možnosť, alebo aj chuť ísť tam s niekým z rodiny či kamarátov, nie každý vie, kde sa to kino nachádza, nie každý si to vie dohľadať v mapách a učiť sa trasu kvôli jednému premietaniu, na to sa asi málokto dá. Dohodli sme sa na pokračovaní spolupráce, takže dúfam, že sa ponuka podujatí bude rozširovať. Pre nevidiacich a slabozrakých, ale aj pre širokú verejnosť.“
Ďakujem veľmi pekne za príjemný rozhovor a prajem, aby na Vás striebro z plátna naďalej jemne a ligotavo padalo, aby Vás filmové postavy naďalej pozývali do svojich životov a aby tých dôležitých slov, v televíziách i kinách, bolo vždy tak akurát. Ďakujem za všetko, čo pre AD robíte!
Dušana Blašková
