Zo školy si pamätáme, kto bol D. I. Mendelejev a aký význam pre ľudstvo mal jeho objav. Možno si pamätáme (alebo si domýšľame) aj to, že nad otázkou, ako chemické prvky zoradiť, premýšľal pomerne dlho. Ale pre mnohých bude asi prekvapením, ako sa napokon k výsledku dopracoval.
Na 63 kartičiek si vypísal všetky vtedy známe prvky vrátane ich vlastností a atómovej hmotnosti a začal si ich vykladať ako karty, konkrétne ako Pasians, ktorý dnes poznáme zo sveta počítačov ako Solitaire. Rozkladal si ich a vykladal, hľadal súvislosti a poriadok, až raz od únavy zaspal. A vo sne našiel riešenie.
Je to lákavá predstava – hrať sa, alebo si trošku schrupnúť a niečo objaviť, dokonca vytvoriť. Každému je jasné, že také jednoduché to asi nie je. Bez dlhoročného štúdia a množstva hodín práce by to Mendelejev ťažko dokázal. Hoci… Aj slávna pieseň Yesterday napadla Paula McCartneyho vo sne.
Zapísať sa do histórie objavom, vynálezom či umeleckým dielom si vyžaduje nielen Genialitu a tvrdú prácu, ale aj život v správnom čase na správnom mieste, presnejšie – v správnej epoche v správnej časti sveta. Koľko Einsteinov či Beethovenov prežilo svoj život v dávnoveku či častiach zemegule, kde svoju genialitu nemohli rozvinúť, zúročiť a zapísať sa tak do histórie. Koľko žien s duševnou kapacitou lekárky či poetky strávilo v stredoveku svoj život na poli a doma pri peci. A čo také umenie! Vergília poznáme aj po dvoch tisícročiach, stačilo mu na to 50 rokov života a tri básnické zbierky. Keby v ňom „sídlil“ Mozart, tak by sme o ňom nevedeli. Kunsthistorici by iste vedeli zdôvodniť, prečo najslávnejší talianski maliari potrebovali k nesmrteľnosti práve 15. a 16. storočie. Príkladov by sa našlo. Pekná hra na „keby“.
Väčšina z nás, mysliacich bytostí, by chcela zanechať na tomto svete svoju stopu. Len výnimkám sa to v rôznej miere podarí. Pre väčšinu z nás sú jediným odkazom pre budúcnosť naše deti, niekto ani toto šťastie nemá.
Téma výnimočných činov v čase si zaslúži väčší priestor, a tiež ho vďaka múdrym ľuďom v múdrych knihách dostala. Ja mám však perfektnú výhovorku: limit tisíc znakov. Aj tak som ho viac než dvojnásobne prešvihol. Nič, idem sa radšej s niečím pohrať. Možno si aj zdriemnem. A možno…
Josef Zbranek
