Prvým impulzom bol článok o premiére filmu Horem pádem, ošetreného komentárom pre nevidiacich, na festivale v Karlových Varoch. Druhým práca na pozícii vedúci výroby v dabingu plus štúdium na VŠMU. A napokon susedka z tretieho poschodia, mamina kamarátka pani Šeboková, ktorá strácala zrak.
Premiéra jeho prvého filmu s AD v kine Tatra spolu s následnou besedou sa vydarila, a tak začal uvažovať, že sa tomu začne venovať profesionálne. Čas ukázal, že sa vydal správnou cestou. Na slovíčko sme pristavili Karola Trnku, zakladateľa Trnka, N. O.
Ako dlho sa AD venuješ a kde si bral rozumy (štúdium, literatúra, zahraničie, komunita nevidiacich a slabozrakých…)?
„De facto od roku 2006. V tom roku pán Mamojka pozval lektora z USA, pána Snydera, ja som vybavil VŠMU, a tak sa v Barku (v jednej z projekčných sál vo vtedy novootvorenej budove Filmovej fakulty, kde som študoval) konal workshop. Noty som bral, kde sa dalo – niečo som si vzal od pána Snydera, niečo z manuálu, ktorý nechal SONS preložiť z angličtiny, ale najviac ma vyškolili moji nevidiaci kamaráti, ktorí na poli AD dramaturgovali moje prvé kroky, za čo im ďakujem.
Moje začiatky, ale podotýkam, že vedomé a zámerné, boli v duchu technokratického popisu. Časom som však prešiel k tomu umeleckému. Múza, odložená do skrine okolností, vyšla von a na svojej harfe mi za chrbtom brnkla na nervy. A brnká dodnes…
Svoj prvý AD som stvoril k Slepým láskam, ktoré sme upiekli spolu s Milkou Vášáryovou na besede k filmu Horem pádem na festivale v Karlových Varoch. Nasledovala Predvianočná nočná mora s Adelou Banášovou a séria snímok v rámci edície Slovenského filmového ústavu a Petit Press.“
Spomínal si skupinu nevidiacich, ktorá Ti svojho času poskytovala na Tvoje diela spätnú väzbu. Funguje ešte?
„Peter Halada, Želmíra Zemčáková, Ondrej Rosík, Zuzana Rojíková, Michal Herceg a Zuzana Pohánková, ktorí mi pomáhali na začiatku, stále patria do kolekcie Kamaráti. Komentované filmy, ako sme našu doménu na Gmaili nazvali, časom stratila význam, no kontakty, niekedy aj pracovné, udržiavame stále.
S Ondrom sme sa napríklad „pracovne“ stretli aj počas môjho učiteľovania na VŠMU, keď som ho poprosil, či by mojej nepočujúcej študentke animovanej tvorby nezložil k absolventskému filmu scénickú hudbu. Transylvánski dravci Júlie Koleňákovej neskôr žali úspechy na mnohých festivaloch po celom svete. Schválne si to v archíve na našej stránke skúste porátať! Takže nepočujúca a nevidiaci dali dokopy rozprávku.“
Nie je to ale jediná rozprávka, pod ktorú si sa podpísal. Môžeš si zaspomínať, ako vleteli zhavranelí bratia do veršov? V našich končinách je to unikátny počin a v rozhovore s Tebou ho nemožno nespomenúť. S rýmovaným komentárom pre nevidiacich a titulkami pre nepočujúcich, ktoré, mimochodom, vznikli v spolupráci s Katedrou translatológie FF Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, mala premiéru v máji roku 2015 a istý čas putovala aj po slovenských regionálnych kinách.
„Po dlhšej pauze s našimi projekciami a špeciálnymi autogramiádami som sa nechal uprosiť na ďalšiu akciu. Pravdupovediac, veľmi sa mi do toho nechcelo, lebo tú poslednú nevidiaci takmer odignorovali, cítil som sa frustrovaný a stálo nás veľa energie presvedčiť Ferka Kovára k opätovnej spolupráci. Nakoniec mi to nedalo a zašiel som do Magic Boxu, kde zhodou okolností v postprodukcii dokončovali zmieňovanú rozprávku. Odrazu tu bola príležitosť spáchať slávnostnú premiéru v multiplexe – v jednej sále pre ľudí bez postihnutia, v druhej pre nevidiacich a nepočujúcich.
Do toho veršovania som sa vlastne navliekol sám. Celé to vyplynulo z rozhovoru s producentom Slivkom a z faktu, že pri preklade dialógov do slovenčiny Ľubomír Feldek part Zuzky Krónerovej zveršoval. Pána Feldeka mi aj ponúkol, myslím ale, že skôr zo žartu. Keďže zo mňa samého z času na čas dajaká básnička vypadne, chrobák v hlave šramotil a šramotil, až som sa napokon do toho pustil, netušiac, aká to bude fuška. Ale dal som to! Musím však skonštatovať, že nebyť kameňov, ktoré cez ten potok naukladal pán Feldek, trčali by moje veršíky z filmu ako péro z gauča. Dodnes si mnohí nevidiaci myslia, že to bol on, kto to celé spísal. Tento príjemný omyl som si vypočul od jednej nevidiacej diváčky. No priznávam, že úplne spokojný nie som. Projekt som skoro dokončil, komentár vložil na tie správne miesta, ale žiadalo sa niektoré drobnosti poopraviť. Stalo sa ale, žiaľ, že pani Magdu Vášáryovú (vtedy ešte aktívnu v politike) sme už za mikrofón nedostali. Smola… Ale neskôr premietali Sedem zhavranelých bratov v našej verzii na Mágio pláži a vraj taký potlesk tam ešte nemali. Takže divácky úspech to asi má.“
Nepochybne, aj diváci, aj odborníci sa zhodujú v tom, že je to výborný kus, napokon, svedčia o tom aj ocenenia, ktoré Ti film priniesol. Na Slovensku je to, pokiaľ viem, unikát. Vieš nám povedať, aké „netradičné“, „nápadité“ formy AD vznikajú v iných krajinách?
„V Československu je to určite unikát. Pravda, bola tu príležitosť vytvoriť český rýmovaný komentár k rozprávke, ktorú som robil pre televíziu Prima a ktorej rýmovaným rozprávačom bol pán Svěrák. Zopár veršíkov som do nej poukladal, ale na celú plochu nebolo dosť času. Na verše a rýmy som sa pýtal aj v Berlíne, riaditeľky inštitútu pre nemecký popis pre nevidiacich, nespomenula si na žiadny taký prípad. Zrejme ich bude ozaj ako šafranu, ak vôbec.
Variácie na tému AD vychádzajú zväčša z pôdorysu filmu, takže otázka znie: čo je vlastne netradičné? Naše výstrelky alebo hókusy-pókusy sú viazané na slovenčinu alebo češtinu, najnovšie vlastne aj maďarčinu, pretože Dáždnik svätého Petra máme vďaka Ildikó Gúzikovej sprístupnený aj pre našu minoritu… Ale motorom je viac-menej moja zvedavosť ako tvorcu, láka ma posúvať hranice alebo porušovať zavedené praktiky práce so slovami.
Za určitý experiment považujem aj AD k filmu Piata loď, pretože do audiopopisu sme vložili úryvky z literárnej predlohy Moniky Kompaníkovej. Veľmi príjemne ma prekvapilo, že interpretácia Márie Bernátovej v kontraste Mila Kráľa vyznela v kontexte celého filmu tak zaujímavo. Myslím, že sa tým samotné dielo veľmi decentne dotvorilo. Podobným kľúčom som chcel nevidiacim odomknúť aj film Nabarvené ptáče, ale akosi do zámku nepasoval. Uvidíme, čo nám pripraví budúcnosť.“
Sleduješ najnovšie trendy vo svete AD?
„Musím priznať, že nijako zvlášť. Posúdiť kvalitu AD je veľmi ťažké – koľko ľudí, toľko chutí. Ale keby som mal predsa len, v mojich ušiach je naj AD v Nemecku, už aj kvôli technickému riešeniu. AD totiž šíria spolu s obrazovým signálom – je jednoduchšie, keď si ho má vidiaci vypnúť, než nevidiaci zapnúť. Od Agnes Pethes, kolegyne z Maďarska, viem, že novela zákona o médiách, ktorá nadobudla účinnosť 19. septembra 2020, predpisuje postupné sprístupnenie filmov domácej výroby vysielaných v čase od 18:30 do 21:30. Televízne relácie s AD sú zatiaľ k dispozícii len v čase priameho vysielania, v rámci mediatéky nie. Pokiaľ ide o AD v kinách, v Maďarsku nie sú v tomto smere vydané žiadne predpisy. Jedno združenie komentovalo vysielania naživo, druhé vysielalo filmy so štúdiovo nahratým AD, popis pre nevidiacich k dvom filmom bol vydaný aj na DVD. Ak sa ale obzrieme na dosky, ktoré znamenajú svet, tu je situácia úplne iná. Divadelné predstavenia s AD je najdlhšie podporovaná forma debarierizácie kultúrnych inštitúcií, ktorú štát nepretržite podporuje od roku 2015. Inscenácie s popisom pre nevidiacich sú k dispozícii hlavne v Budapešti, ale aj v niektorých väčších mestách (vrátane predstavení pre deti a bábkových hier). Audiokomentátori žijúci v Budapešti, preto „putujú“, nemajú takpovediac domovskú scénu.“
Viem, že Ty už roky aktívne hľadáš formy, ako nevidiacim a slabozrakým filmové umenie priblížiť – okrem toho, že si ich záujemcovia môžu vychutnať na stránke www. trnka.biz a istý čas ich malo v programe Rádio Devín, usiluješ sa umenie povýšiť na spoločenskú udalosť, aby sa ľudia stretli, zapojili sa do diskusie, dokonca aj priamo s umelcami, ktorí sa na tvorbe konkrétneho filmu podieľali. Takto postupne na Slovensku vzniklo niekoľko tzv. kín pre nevidiacich. Viem, že tá návštevnosť zo strany nevidiacich a slabozrakých je pomerne kolísavá, ale viem aj to, že niektoré kultúrne inštitúcie majú už niekoľkoročnú tradíciu.
„Áno, v roku 2011 sme Kapitánom Dabačom a s kapitánom Dabačom, tým myslím Lacka Chudíka, naštartovali projekcie a besedy na Oddelení pre nevidiacich a slabozrakých v Mestskej knižnici v Bratislave. Raz mesačne uvedieme film, a keď sú priaznivé okolnosti, tak aj besedu. Táto spolupráca trvá dodnes, aj vďaka práci a podpore zo strany vedúcich tohto oddelenia Barborke, Miladke a aktuálne Veronike. Za ten čas sme si už vybudovali stabilnú divácku základňu – od 20 do 60 návštevníkov, v závislosti od atraktívnosti filmu a hosťa. Časom sa pridala Sonička Šóky vo Verejnej knižnici Mikuláša Kováča v Banskej Bystrici (dodnes nám robí skvelé promo, takže sa postupne pridávajú aj ďalšie mestá), chvíľku sa premietalo aj v košickej Tabačke. V októbri bolo kino pre nevidiacich z pochopiteľných dôvodov len on-line, ale vďaka tomu sme mohli „pozvať“ aj iné knižnice na Slovensku. Bol uvedený film Posledná aristokratka a, po ňom nasledovala beseda, kde ich moderátor Tomáš Karpel pozdravoval. Hosťkami boli koproducentky Zuzana Mistríková a Ľubka Orechovská. Nalogovaných na našu stránku bolo 42 divákov, čo považujem za úspech. Beseda je už zavesená v archíve spolu s ostatnými.“
Ďakujem za rozhovor a prajem, nech Ti je múza celoživotnou družkou, nech pri Tebe stojí v dobrom i zlom. Tešíme sa na ďalšie Tvoje projekty!
Dušana Blašková
