Je na čele jedného z najväčších občianskych združení na Slovensku. Nebojí sa bojovať za práva nevidiacich a slabozrakých, vie argumenty ponúkať, ale ich aj akceptovať. Je priam zosobnením toho, čo ÚNSS symbolizuje, robí a znamená pre ľudí so zrakovým postihnutím, ale aj smerom k verejnosti.
Ako hodnotí krásnych 30 rokov existencie tejto organizácie, sme sa pozhovárali s jej dlhoročným predsedom Branislavom Mamojkom.
Pán Mamojka, čo všetko sa objaví v mozaike vašich spomienok, keď si uvedomíte, že je to už 30 rokov, čo ÚNSS funguje?
Je to naozaj pestrá paleta spomienok, ktorú najvýraznejšie spája to, ako sme sa museli neustále prispôsobovať a okamžite reagovať na početné zmeny zvonku, najmä čo sa týka legislatívy a financovania. Opozitom k tomu je naše nemenné smerovanie v súlade s poslaním ÚNSS, ktorým je a zostane podpora práv osôb so zrakovým postihnutím a obhajoba vybraných postupov aj v kritickej diskusii s členmi našej organizácie.
Situácia, keď vznikala únia, nebola jednoduchá, ako to vnímate s odstupom rokov?
Myšlienkou na vytvorenie samostatnej organizácie sme sa zaoberali už dlho. Boli sme jedinou európskou krajinou, v ktorej nevidiaci a slabozrakí ľudia nemali samostatnú organizáciu. V spoločnej organizácii sme v špecifických otázkach mali prakticky len poradný hlas. Medzi výkonnými predstaviteľmi Zväzu invalidov (ZI) sme mali len mizivé zastúpenie, a tak sme o našich špecifických problémoch a spôsoboch ich riešenia museli presviedčať nielen verejnosť a predstaviteľov štátu, ale aj vedenie našej organizácie a členov s inými zdravotnými postihnutiami. Konečne sme mali legálnu možnosť založiť si vlastnú organizáciu. Ani medzi členmi so zrakovým postihnutím nebol jednotný názor na osamostatnenie a prevzatie zodpovednosti za vlastnú obhajobu práv. Častým argumentom proti bolo heslo „V jednote je sila“, bez jeho hlbšej analýzy. Po založení organizácie sme museli riešiť jej financovanie, administratívne a personálne zabezpečenie, priestory… Organizáciu sa však darilo celkom úspešne budovať a dnes si pripomíname neuveriteľných 30 rokov našej existencie…
Ak by sme ešte ostali v tých počiatočných rokoch – z akej pozície naša organizácia na poli zákonov, prístupnosti, otvorenosti spoločnosti vychádzala?
Pomerne rýchlo sa podarilo získať dobré a uznávané konzultatívne postavenie ÚNSS v oblasti legislatívy, sociálnych služieb a prístupnosti. Napriek tomu, že úroveň integrácie našich ľudí bola vyššia ako u väčšiny osôb s iným zdravotným postihnutím, stále väčšina z nich žila v segregovaných podmienkach. Preto sme sa museli sústrediť najmä na presadzovanie legislatívy na podporu zamestnávania, poskytovania sociálnych služieb, poskytovania príspevkov na kompenzácie. Zaujímavé bolo, že v tomto období bola podstatne lepšia podpora kolektívnych aktivít v porovnaní so súčasnou podporou individuálne poskytovaných sociálnych služieb.
Jedným z problémov, ktoré našu organizáciu trochu sužuje, je znižujúci sa počet členov. Čím si to vysvetľujete?
Faktom je, že máme veľa členov v seniorskom veku a prirodzeným dôsledkom starnutia je aj ubúdanie členov… Základnou príčinou je však malý záujem mladých ľudí o členstvo v únii. Príčin je určite viac, ako napríklad zvyšovanie úrovne začlenenia sa do spoločnosti spôsobené aj systematickými aktivitami ÚNSS, prístupnosťou informácií v médiách a na internete, prístupnosťou prostredia a dopravy. A tiež poskytovanie našich služieb nezávisle na členstve. Mnohí ľudia prichádzajú, len keď potrebujú našu pomoc, ale nemajú záujem alebo motiváciu aktívne sa zúčastňovať na vytváraní priaznivých podmienok pre život ľudí so zrakovým postihnutím. Motiváciou nemôže byť účasť na doterajších klasických schôdzach. Motivujúce však môžu byť aktivity zamerané na rozvoj zručností potrebných na prekonávanie dôsledkov zrakového postihnutia, zaujímavé aktivity priamo nesúvisiace so zrakovým postihnutím, ale vykonávané v podmienkach vhodných pre osoby so zrakovým postihnutím, možnosť priamej a transparentnej účasti na aktivitách zlepšujúcich životné podmienky osôb so zrakovým postihnutím. Užitočné by mohlo byť aj zjednodušenie formálnych podmienok členstva.
Na čele Únie ste celých tridsať rokov, mnohí sa zhodujú v tom, že niet lepšieho predsedu. Mávate pred voľbami obavy, je to rutina, pocit zodpovednosti…?
Mne osobne najviac chýbajú viacerí kandidáti na funkciu predsedu. Je omnoho hodnotnejšie vyhrať voľby spomedzi viacerých kandidátov, nie ako jediná možnosť… Každý je nahraditeľný a ja už v blízkej budúcnosti budem musieť byť nahradený, lebo čas je spravodlivý ku všetkým. Táto práca ma baví, ale je to najmä zodpovednosť s podporou skúseného kolektívu. Tej rutinnej práce je tiež dosť, ale takmer každý deň prináša niečo nové, na čo sa rutinný postup uplatniť nedá.
Čo považujete za svoj najväčší osobný úspech na pozícii predsedu ÚNSS?
ÚNSS vo svojej histórii dosiahla rôzne úspechy. Vždy to však boli kolektívne úspechy, aj keď na niektorých som sa podieľal trochu viac. Medzi tie najvýznamnejšie, dosiahnuté spoločne aj s ďalšími organizáciami osôb s inými zdravotnými postihnutiami, patrí zásadné zvýšenie príspevku na osobnú asistenciu a zrušenie sledovania výšky príjmu na účely poskytovania tohto príspevku. Za osobnejší úspech považujem zmenu vysokoškolského zákona, a to zapracovanie povinnosti pre verejné vysoké školy zabezpečiť prístupnosť svojich webových sídiel vrátane ich obsahu, čo umožní študentom so zdravotným postihnutím samostatnejšie študovať. Presadeniu tejto povinnosti som sa venoval viac ako 10 rokov.
Nie vždy sa všetko podarí… Čo vás mrzí, že sa za tie roky nepodarilo, zlyhalo?
Mnohé naše požiadavky sa presadzujú veľmi dlho, sú len čiastočne úspešné a vyžadujú si pokračovanie v presadzovaní. V súčasnosti považujem za dlhodobo neúspešný náš boj za presadenie stavebnej legislatívy zabezpečujúcej bezbariérovosť výstavby a územia. Bolo už niekoľko neúspešných pokusov o novelizáciu stavebnej legislatívy. Stále pretrváva odpor vládnych inštitúcií a profesijných združení architektov a stavebných inžinierov proti zavedeniu autorizovaných znalcov pre bezbariérovú výstavbu a proti zavedeniu kontroly a penalizácie nedodržiavania pravidiel prístupnosti. Ďalším neúspešným procesom je niekoľkoročné presadzovanie priaznivejších štandardov pre výťahy. Stále a čoraz viac sa inštalujú výťahy s dotykovou klávesnicou a bez hlasového oznamovania poschodí. Technické riešenie existuje, ale obvykle nie je súčasťou podmienok verejného obstarávania.
Tridsať rokov je dlhá dobá, iste to bola aj veľká skúška trpezlivosti, diplomacie, nových výziev, učenia sa, objavovania nového… Kde na to všetko beriete energiu?
Považujem sa za nepoučiteľného optimistu, úspechy ma tešia a zaväzujú, neúspechy motivujú. Energiu nachádzam v spolupráci s kolegami a nesmierne ma uspokojuje, ak sa k nám pridávajú mladí ľudia, ktorí vedia niečo nové a chcú sa odborne rozvíjať.
Plánuje únia osláviť 30. výročie vo veľkom?
Považujem za správne priznať sa, že sme žiadne honosné oslavy nepripravovali. Poznáme naše obmedzené kapacity a chceli sme ich venovať predovšetkým presadzovaniu opatrení na zlepšovanie životných podmienok osôb so zrakovým postihnutím s využitím prísľubov vo volebných programoch strán novej koalície, na presadzovanie úloh a záväzkov do programového vyhlásenia novej vlády a na súvisiace legislatívne aktivity. Tieto plány nám značne narušila pandémia koronavírusu, najmä pokiaľ ide o presadzovanie našich legislatívnych návrhov, ktoré musia dočasne ustúpiť riešeniu problémov vyvolaných pandémiou. Samozrejme, 30. výročie je príležitosťou na poďakovanie, a tak sme pripravili ďakovné listy našim členom a priaznivcom, ktoré im odovzdáme, keď sa budeme môcť stretávať. Na neskoršie obdobie sme museli odložiť aj plánovaný deň otvorených dverí, na ktorom sme chceli verejnosti umožniť oboznámiť sa s našimi aktivitami a vyskúšať si spôsoby kompenzácie dôsledkov zrakového postihnutia. Tiež už prebieha masívna multimediálna kampaň, ktorú sme koronavírusu zastaviť nedovolili. Keď budú zrušené obmedzenia stretávania sa, budú pokračovať podujatia k 30. výročiu našej organizácie aj na krajskej a miestnej úrovni.
Aké sú vaše súkromné i pracovné plány do ďalšieho obdobia?
Únia musí predovšetkým hľadať spôsoby ako získavať mladých ľudí, zvyšovať atraktivitu svojich činností najmä podporou aktivít, ktoré sú pre mladých ľudí zaujímavé a potrebné, a vytváraním podmienok, aby ich mohli vykonávať napriek svojmu zrakovému postihnutiu. Zrejme bude potrebné prispôsobiť aj štruktúru organizácie či formy členstva požiadavkám doby. A pokiaľ ide o moje súkromné plány v súvislosti s úniou? Zrejme už nastáva čas postupne sa presunúť do pozície poradcu a konštruktívneho kritika. Ešte by som chcel venovať trochu času aj mojim vnúčatám a rodine…
Eliška Fričovská
(plné znenie rozhovoru nájdete na www.unss.sk)
