KR a ZO ÚNSS Nitra 13. júla už po štvrtýkrát otvorili svoje brány a privítali milovníkov pohybu. Členov i nečlenov. Lenivejších aj akčnejších. Memoriál Zlatky Bielickej sa koná každý rok na pamiatku členky ZO Nitra, ktorá neúnavne podporovala pohyb a športové aktivity.
Napríklad v roku 2010 spolu s Evou Prokopovou založili krúžok scénického tanca Očko, organizovala a viedla cvičenia na FIT-loptách a turistiku pre seniorov. Niekoľko rokov vykonávala funkciu sekretára KR ÚNSS Nitra. Podujatie podporili grantový program ÚNSS, KR ÚNSS Nitra, ZO ÚNSS Nitra a Sina Nitra n.o.
Je pár minút po deviatej hodine a zasadacia miestnosť na nitrianskej ÚNSS sa už plní ľuďmi s modrými tričkami, na ktorých sa strachujú kolky a pod nimi žiari nápis „Na zdravie“. Len pár narcisov sa schováva medzi nami fialkami. Ako slniečka žiaria v žltých tričkách dobrovoľníci, ktorí dohliadajú na priebeh hier. Tri, dva, jeden, štart. Akoby do zasadačky spadla bomba a zrazu bol každý niekde inde, všetci boli rozlezení po celej budove.
Jedna rana za druhou
Vchádzam do športovej miestnosti. Uprostred nej stojí stôl a okolo neho tancujú dve postavičky. Janka Fríbertová a Peter Zbranek, dokonalý pár stojí na opačných stranách. Peter zúrivo posiela loptičku na druhú stranu. Tá trieska o drevený mantinel stola a vydáva zvuky ako po výstreloch. Láska pri stole nemá miesto. „Ty pliaga!“ vykríkne Peter, keď mu Janka zasadí gól do brány. Góly niekedy padajú veľmi nešťastne. Zatiaľ čo Peter neúspešne máva raketou na pravej strane a snaží sa odpáliť fiktívnu loptu na druhú stranu, akoby odháňal od seba roj včiel, loptička si zatiaľ nájde cestu do brány z ľavej strany. Po nich nastupuje Ondrej Rosík a Dominika Pozdechová. Na stole skáče loptička, ktorú hráči stále posúvajú jeden druhému. Nikto ju nechce. V zápale hry sa Dominika „rozmáchne“ rukou a loptička narazí do stredovej steny. Každú chvíľku počuť piskot píšťalky a výkriky rozhodcu. „Dvanásť desať, mŕtva, zmena podania.“ Loptička lieta od mantinelu k mantinelu a ruky nestíhajú. Ondrej je čoraz agresívnejší a silou vyhadzuje loptičku mimo stola. Letela až do rohu miestnosti. „Však z tej rakety už triesky lietajú,“ smeje sa Ondro. Po výmene rakety turnaj pokračuje ďalej. Nakoniec skončil Ondro prvý a hneď za ním najviac gólov posunul do brány Lukáš Lednický. Pri registrovaných účastníkoch Showdownu vyzerala hra úplne inak. Miestami som mala pocit, že netancuje len loptička a hráči, ale aj stôl. Súboje boli vyrovnané, no nakoniec sa viac darilo Ľubošovi Hájekovi, ktorý si odniesol prvé miesto. Ako druhá dopinkala Ľudmila Šišáková.
Hoď a zhoď!
Odchádzam, ten hluk sa nedá vydržať. Akoby mi klince kladivom pritĺkali rovno do uší. Idem sa vyvetrať. Vchádzam cez terasu na trávnik, kde stoja ľudia okolo kovovej konštrukcie, na ktorej je zavesená drevená guľa. Pod ňou rinčia kolky vždy, keď dopadnú na zem. „Jemne, jemne, musíš chytiť guľu a hodiť ju doprava, musí opísať koliesko, už máš len dva kolky na ľavo, tak musíš urobiť veľký oblúk. Rozumieš?“ inštruuje dobrovoľník Peter Bujna svojich „zelenáčov“. Kolky padajú jeden za druhým. Každý si odohrá tri kolá. Každé hádžu „kolkári“ guľou trikrát. Na betónovom štvorci stojí Rastislav Šabík. Hádže guľou, tá priľahne sotva štyri kolky. „Som slabo trénoval, preto to nejde tak ľahko,“ usmieva sa na mňa. „Čo netrénoval, ale slabo si sa posilnil!“ V druhom kole Rasťo púšťa guľu, tá opíše pekné koliesko a vybozkáva všetky kolky, ktoré z rachotom padajú na zem. Žeby stačil dotankovať? Ani tento výkon mu však nepriniesol víťazstvo. To si napokon odhádzal Ján Čúzy v kategórii „Vidím, čo vidím“ a v kategórii „Zrakáčov“ všetkých porazila Jana Hrnčárová.
Gruľovačka
O desať metrov ďalej padajú nie kolky, ale zemiaky do plechového hrnca. Nie každému sa darí. Sadnúť si na stoličku a s klapkami na očiach odhadnúť presnú silu, vzdialenosť a miesto kam hodiť je tak náročné, že len málokomu sa podarilo dokotúľať zemiak do cieľa umiestneného pod povrchom hracej plochy viac ako raz. Keď sme však počuli, že najväčším šampiónom zemiakového petangu sa podarilo dopraviť do cieľa až sedem zemiakov, neverili sme ani očiam, ani ušiam. Sem-tam sa ale podarilo netrafiť a nestrážené zemiaky mimo hrnca skončili rovno v papuli psa Cézara. „Tých zemiakov je čím ďalej menej. Kde je ten obed? Asi už nemajú zemiaky, mohli by sme im požičať,“ usmieva sa dobrovoľníčka.
Len pár krokov za „zemiakohádzačmi“ stojí stôl s váhou a lavórom s ďalšími zemiakmi. „Dáš si na oči klapky a pokúsiš sa do tohto vrecka dať toľko zemiakov, aby vrecko vážilo presne pol kila,“ vysvetľuje dobrovoľník. Hádžem zemiaky, stále je toho nejako málo, prihadzujem a prihadzujem. „620 gramov,“ hovorí dobrovoľníčka. Očividne nechodievam často do obchodov na zeleninu ako staršie spolusúťažiace. Keď sa napríklad postavila k váhe Marta Smatanová alebo Anna Madudová, odhadli pol kila s presnosťou na jeden gram. Rozstrel však rozhodol. Najbližšie sa jednému kilu priblížila Anna Madudová.
Vedľa vážiacich boli aj dvaja dobrovoľníci, pri ktorých sme si mohli vyskúšať aj priestorovú predstavivosť. Na dlhšom povraze sme jeden po druhom ukazovali jeden meter. Samozrejme, všetko s klapkami na očiach. Akoby s prilepeným pravítkom na šnúre sa podarilo Věre Blahovej odmerať presne 100 centimetrov. O jeden centimeter menej namerala Štefánia Dianová a o jeden viac Terézia Uharčeková. Bodaj by miery na moje svadobné šaty zapisovala Veronika Rakovská, ktorá vidí meter podobne ako ja – 57 cm. Dominika pozdechová by mi na druhej strane mohla navrhnúť cenu materiálu na šaty. Ak by meter meral 126 cm, ušetrila by som pár centov.
Necítiš niečo…?
Predo mnou sa lesknú biele dvere. To je posledné, čo som videla. Vchádzam dnu s okuliarmi. Skoro sa vystriem na zem, pretože bez zraku sa ťažko hľadá stolička. „Tu máte poháriky, máte na to tri minúty. Každý otvoríte, ovoniate, poviete, čo cítite a idete na ďalší,“ vysvetľuje dobrovoľníčka. Otváram prvý, čo to je? Hovorím si v duchu. „Čaj?“ skôr sa pýtam, ako odpovedám. „Nie.“ Nemám čas, idem ďalej. Ďalší pohárik mi pripomenul mojich rodičov a priateľov. „Káva.“ Tretí voňal ako polievka, bolo to korenie. Smola pre mňa, od detstva si neviem zapamätať rozdiel medzi novým a čiernym korením. Nakoniec som uhádla správne. Ostatné poháriky boli pre mňa hlboká neznáma. Len dve nádoby ma zaujali. Jedna svojou krásnou vôňou a jedna pachom. „Cukríky,“ hádala som. „A toto mi vôbec nevonia, netuším, čo to je.“ Keď som si dala dole okuliare, videla som huby, ktoré od malička nemám rada. Utekala som von. Správne odpovede boli: čierne korenie, káva, vanilka, rasca, hríby, aníz, majorán. Myslíte si, že je to jednoduché? Nabudúce si príďte ovoňať. Našťastie sa aj medzi nami našli určite skvelé kuchárky, pre ktoré je dochucovanie jedál dôležité. Štefánia Dianová, Kristína Beľová a Renáta Halásová určite nemajú čuchové bunky len na parádu.
… za tridsať strieborných
Tri minúty trvala aj ďalšia disciplína, kde sme museli roztriediť mince do ôsmych misiek. Každý druh mince bol v krabičke tri krát. Klapky na očiach ma poriadne znervózňovali, nikdy ma nenapadlo hľadať mince bez zraku. „Môžeš!“ Vysypala som si všetky mince do dlane a verila som, že takto to bude jednoduchšie a rýchlejšie, ale moja dlaň bola malá a mincí bolo veľa. Nakoniec som ich vysypala naspäť do škatule. Hľadala som mince a porovnávala ich. „Ešte máš pol minúty!“ Chýbali mi ešte „medenáky“, stále mi niečo nesedelo, mala som v ruke štyri mince. Tri som hodila do jednej misky, v tom začala dobrovoľníčka odpočítavať. „Tri, dva, jeden, stop.“ Ako Popoluška s posledným úderom polnoci , som hodila poslednú mincu do misky. Vôbec som nevedela do akej, len som bola rada, že kamsi padla. Nakoniec som zistila, že moja náhodná strela bola celkom presná a získala som plný počet bodov. No nepodarilo sa mi prekonať takých „minciarov“ ako Ivetku Zbrankovú, ktorá mince rozdelila za minútu a sedemnásť sekúnd alebo Dominiku Pozdechovú, ktorá sa Ivetke priblížila s časom minúta a tridsať štyri sekúnd.
Na lodi
Posledná disciplína, veslársky trenažér, nás naozaj prinútila športovať. Sadla som si na sedadlo a chytila som pomyselné veslá. Zo začiatku mi išlo veslovanie samo. Po 200 metroch som už cítila, že šliapanie ani ťahanie vesiel nie je také jednoduché. Po 300 metroch mi začali tŕpnuť svaly a do kĺbov zapichovať klince. Po 400 metroch som už nevedela, či mám prestať, pozbierať si padnuté kĺby, nájsť lepidlo na svaly a prefajčené pľúca naložiť do formaldehydu alebo pokračovať a čakať, ako to celé dopadne. „Ešte sto metrov, ešte tridsať metrov!“ kričala dobrovoľníčka, „hotovo, dve minúty, tridsať päť.“ Aké veľké bolo moje zdesenie, keď som zistila, že mám rovnaký čas ako Janka Fríbertová a ešte väčšie, že si to musíme zopakovať. Našťastie sa nad nami aspoň porotcovia zľutovali a do cieľa sme mali len 200 metrov. Najskôr šla Janka. Skončila za 54 sekúnd. Opäť som prudko začala, a ešte prudšie skončila, po sto metroch už to nebolo veslovanie, ale skôr jemný balet. „54 sekúnd!? To nie je možné, vy pôjdete ešte raz,“ čudujú sa ľudia okolo nás. S Jankou sme sa len pozerali na seba. Neboli potrebné žiadne slová, rozdelíme sa o prvé miesto. Nakoniec však vyhrala Janka, pretože je staršia. Aj trenažér bol rozdelený na vekové skupiny. Ženy, muži, do 40 rokov, od 40 do 60 rokov a nad 60 rokov.
Aké veľké bolo zahanbenie nás „mladých“, keď za nami chodili dôchodkyne s lepším časom. A aké veľké bolo naše zahanbenie, keď sme zistili, že najlepší čas zo všetkých mal najstarší športovec veslárskeho trenažéra, 64 ročný Vladimír Smatana. Preto získal aj diplom za najlepší športový výkon.
V tento športový deň prišlo 22 dobrovoľníkov a 33 súťažiacich. Súťažili aj dobrovoľníci, aj lenivci. Zaujímavé je, že vďaka odkazu Zlatky Bielickej sa dali do pohybu aj tí, ktorí sa pred tým nehýbali.
Ivana Potočárová
