Malebné Revúcke údolie pod skalným oltárom Čierneho kameňa ukrýva rozprávkový svet, aký by ste inde hľadali márne. Na ploche dvoch árov sa v zimných mesiacoch, keď je vo voľnej prírode o potravu núdza, zlietne až tisíc operencov, aby sa v niektorom zo šesťdesiatich veľkých samorastových kŕmidiel pohostilo slnečnicou, vlašskými orechmi alebo nesoleným lojom, či ubytovalo v jednej z dvesto päťdesiatich vtáčích búdok. O celoročnej dovolenke s plnou penziou a luxusnom ubytovaní už čvirikajú nielen vrabce, a nielen tie naše – zo slovenskej prírody čerpajú sily aj prelietavce z Poľska, Slovinska, Švédska či Fínska. Vitajte v Liptovských Revúcach, v domčeku a predovšetkým v záhrade manželov Sanigovcov, kde ich syn Miroslav, zanietený prírodovedec, spisovateľ a ochranár vytvoril Rozprávkovú vtáčiu záhradu.
„Čím začať?“ porozhliadol sa po záhrade rodičovského domu Miroslav Saniga, keď sa u neho zjavila vyše dvadsiatka členov ZO Námestovo. „Azda by sa patrilo mojimi najstaršími tunajšími priateľmi, vrabcami domovými. Nasťahovali sa k nám v päťdesiatom ôsmom, keď môj otec tento dom postavil. Títo, čo pred vami poskakujú, naháňajú sa, švitoria a ročne vyzobkajú aj 300 kíl slnečnicových semienok, sú už hádam trinástou či štrnástou generáciou. Tamto letí sýkorka veľká, belasá, dokonca uhliarka, ktorá je, ostatne ako všetky operence, zákonom chránená. Vidieť tu môžete žltochvosta domového i hôrneho, vlani sa tu výnimočne vyskytol aj muchárik bielokrký, ktorý obýva najmä staršie listnaté lesy s dostatkom dutín a polodutín, kde sa mu hniezdi najlepšie. V hustých korunách stromov u mňa hniezdi stehlík čížik, červienka obyčajná, ale aj zelienka obyčajná, ktorej samčekovia začínajú spevom hľadať partnerku počas miernych zimných dní už v januári a vo februári, či najpočetnejší spevavec v Európe – pinka obyčajná,“ pokračoval domáci pán. „Ten zhruba 25-centimetrový čierny vtáčik s žltým zobákom je drozd čierny, ktorý pri kmeni kríkov alebo v rôznych zákutiach (na rímsach, verandách, balkónoch, odkvapových rúrach a pod.) nechá hniezdo stavať samičku, ten vedľa, ktorého spev je tvorený rôznymi hlasmi, pretože je skvelým imitátorom spevu ostatných vtákov (dokonca aj iných zvukov), je drozd plavý. Jeho najväčšou pochúťkou sú slimáky, ktoré si nosieva na jedno miesto a tam im rozbíja ulity. Najväčší z mojich zverencov je sojka (hostiť zvyknem obyčajnú alebo škriekavú), ktorá je asi ako holub, teda tak do dvoch dlaní dospelého muža. Je červenkastohnedá, má čierne fúzy, čierny chvost, biele krídla s bielym políčkom a trblietavo modrým zrkadielkom, ale čo tá zo seba dokáže vylúdiť! Keby ste niekde v lese začuli mečanie kozy, vŕzganie či škrípanie nenamazaného kolieska, napadlo by vám, že, pátrajúc po pôvodcovi, musíte zdvihnúť zrak a prečesať koruny stromov alebo nebo nad hlavou? Veruže to sojka v lesoch takto „šramotí“. Ale aby som škálu veľkostí aj uzavrel, najmenším mojím opereným priateľom je králik zlatohlavý. Meria tak 8 centimetrov a váži 5 až 7 gramov, veľkosťou by som ho teda prirovnal k vlašskému orechu. Ale odvahy a bojovnosti má za troch! Ak sa niekto čo i len dotkne jeho hniezda, vybudovaného z machov, lístia, trávy, peria a pavučiny, ktoré neleží na konári, ale visí zapletené do ihličia smrekov a jedlí, bez váhania ho napadne.“
Letecky all inclusive
V Rozprávkovej vtáčej záhrade (moderná ekologická terminológia nemá rada metafory, preto uprednostňuje pojem ekodvor) je živo celoročne, najhustejšiu premávku však, pochopiteľne, možno zaznamenať na jeseň a v zime, zvlášť v tuhej zime, keď zvieratá trpia nedostatkom potravy. Hlavným menu je v Liptovských Revúcach slnečnica (ročne okolo tony, rekord bol 1360 kilogramov semienok), ako dezert sa podávajú vlašské orechy (v tomto prípade spotrebu vyčísliť neviem, isté ale je, že tetkám z okolia občas záhadne chýbajú do koláčov) a nesolený loj. Miroslavovi Sanigovi doslova zobú z ruky, ale voči návštevníkom si to nedovolia. Spôsobne sa zletia k dreveným kŕmidlám, ktoré pre ne vlastnoručne pozbíjal, prvé dokonca ako sedemročný chlapec, z dosiek, ktoré potiahol otcovi horárovi. No, spôsobne…
„Trmy-vrmy sú na dennom poriadku,“ hovorí s úsmevom prírodovedec. „Sojky majú taký apetít, že 200 kíl slnečnicových semienok počítam len pre ne, ale v zimných mesiacoch u mňa bežne prebýva aj tisíc jedincov, takže nálety a zvlášť na takom malom území môžu byť aj nebezpečné. Ja vtedy chodievam s prilbou, pretože raz do mňa narazil glezg obyčajný, zhruba 50-gramový vták s charakteristickou veľkou hlavou a obrovským zobákom, a ostal som v bezvedomí. Ale aj do môjho otca sa raz pustili. Poprosil som ho, aby ich v mojej neprítomnosti nakŕmil a okrem neúnavného obletovania si vyslúžil aj niekoľko ďobancov do hlavy, uší či pliec. Šetril na nich, tak ho nešetrili. Hladné boli, chúdence. Ale nielen ľudí po zásahu vtáctva tu už bolo treba ošetrovať, na jednoduchšie zákroky si trúfnem aj ja. Napríklad ak je vtáčik omráčený z nárazu do okna, viem ho priviesť k sebe, už som masíroval srdce, aj umelé dýchanie som už dával. Samozrejme, vážnejšie poranenia prenechávam záchrannej službe.“
Zákony prírody ale platia aj tu. Husté tuje a kríky síce skrýšu poskytnú, ale dravec si svoju korisť aj tak z času na čas objaví. V Revúckom údolí loví najmä kuvičok vrabčí, ktorý sa na brieždení vydáva hľadať drobné hlodavce a vtáky, ak sa nepošťastí, obzerá sa za jaštericami alebo hmyzom.
Spať a hniezdiť tu vtáčie osadenstvo môže v búdkach. Pravdaže, v poschodových, takmer mrakodrapových. Každý má svoju, ktorú si pozná napriek tomu, že popisných čísel nieto. Zhruba 250 by ich bolo treba. Keď už sme pri tom nocovaní, vedeli ste, že sýkorka minie počas mrazivých nocí 3 až 4 gramy na teplo? Zaspáva ako 20-gramová slečna, zobúdza sa ale ako sedemnástka! A keď sa nedá inak, schová sa aj do starých čižiem, bagančí či rúrok.
Škola hrou
Prevádzajúc členov ZO Námestovo vtáčím rajom, nešetril Miroslav Saniga informáciami. Tie prirýchle, primalé alebo príliš hanblivé jedince, ktoré návštevníci poriadne nezahliadli, si mohli prezrieť vyfotené alebo namaľované na niektorom z billboardov, v Pustovni sv. Františka z Assisi je po stenách rozvešaných ďalších zo 500 perokresieb, ktorých autorom je samotný pán Saniga. Po čom ale ZO-čkári doslova chňapli, boli drevené modely zhruba tridsiatich vtáčích druhov. Avesárium je pozorovateľňou, ale i školou – návštevníci všetkých vekových kategórií sa tu oboznamujú so životom tých, ktorí majú hlavu… vlastne i telo stále v oblakoch. Schválne, obstáli by ste?
- Ktorého vtáčka nazývajú Číňania skalným kvietkom? (v slovenských horách sa môžete stretnúť aj s pomenovaním operený motýľ)
- Vajíčka ktorého z vyššie menovaných vtákov majú buď sivočervený alebo bledomodrozelený podklad s rôznymi škvrnami a čiarkami červenohnedej farby?
- Koľko rokov sa dožíva sojka obyčajná?
A napokon rodičovský dom. Ten sa stal poctou murárikovi červenokrídlemu. Nájdete ho úplne všade, dokonca aj na obliečkach.
„Keď som ho ako 7-ročný chlapec zahliadol na múre domu, zamiloval som sa po uši, ba až po končeky vlasov. Bola to láska na prvý pohľad a zamilovanie na celý život,“ vyznáva sa Miroslav Saniga. „Očaril ma svojím vzhľadom, ladnosťou pohybu, prítulnosťou, tajuplnosťou.., predovšetkým ale svojou nezlomnou vernosťou jednému z najnehostinnejších prostredí – vápencovo-dolomitovým skalám. Ako jediný zástupca našej vtáčej ríše sa dokáže šplhať po strmých skalných stenách. Pri poskakovaní, ale aj počas cikcakovitého i kĺzavého letu žiari na jeho krídlach nielen karmínová červeň, ale aj 16 až 18 bielych oválnych škvŕn. V detstve som si siluety môjho „opereného krásavca“ kreslil cez prestávky v škole do zošitov a knižiek, na tabuľu, na zarosené alebo zasrienené okná autobusu… Aj teraz v dospelosti si murárika červenokrídleho kreslím, keď mi príde na neho „chuť“ alebo keď mám chvíľku času, pokiaľ musím na niečo niekde čakať – u lekára, v banke, na autobusovej či vlakovej stanici… Z tisícok perokresieb „nebeského anjelika s karmínovými krídlami“ som vybral niekoľko najvydarenejších a zostavil z nich jednu útlu knižočku.“
„Knižočiek“ ale Miroslav Saniga napísal podstatne viac. Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči ochraňuje v zvukovom fonde Krížom-krážom prírodou, Z mojej vtáčej záhrady : Ekologické reminiscencie, Moja dvojjediná láska murárik a hlucháň, Rozprávky spod Čierneho kameňa, Rozprávky prababičky prírody a Rozjímanie s medveďmi : Ekologické reminiscencie. Pred návštevou sa teda poriadne pripravte, lebo objektívnu výhovorku nemáte!
Kontakt
Adresa: Liptovské Revúce 754
e-mail miro.saniga@gmail.com
Web: www.saniga.sk /
Otváracie hodiny: otvorené celoročne
Vstupné: láska k prírode (keď ju necítite, jednoducho vás nevpustia)
Výstupné: väčšia láska k prírode a väčšie vedomosti o vtáčikoch ako pri príchode
Návšteva Rozprávkovej vtáčej záhrady bola jednou z aktivít projektu ZO Námestovo s názvom Zem – miesto pre život, ktorý bol finančne podporený z grantového programu ÚNSS.
Dušana Blašková
