Spolok Pro dotyk, to sú 4 kone, 7 psov, 2 mačky a zhruba 25 dobrovoľníkov. Klientov canisterapie, felinoterapie a hipoterapie, ktoré v Olomouckom kraji záujemcom poskytujú, je nerátane.
Jednou z tímu odborníkov a zároveň spoluzakladateľkou spolku je aj Adéla Mihálová. Túžba pracovať so zvieratami ju sprevádzala od detstva, nikoho preto neprekvapilo, keď sa po strednej škole začala rozhliadať po príslušných kurzoch a úspešne ich absolvovala. A pritom by to prekvapením byť mohlo. Adéla Mihálová je nevidiaca, vlastne zrejme jediná nevidiaca canisterapeutka a hipoterapeutka v Českej republike. A možno aj v priľahlých oblastiach.
Dary ľudskému telu i duši
Pes motivuje k zvýšeniu psychickej i fyzickej aktivity, pomáha pri rozvoji jemnej motoriky, prekrviť napr. ruky, nohy, brucho či chrbát, odbúrava pocity osamelosti, depresie, úzkosti, prináša dobrú náladu a radosť, zároveň učí relaxovať, vnímať vlastné telo, svoje okolie i potreby iných. Ja viem, nepovedala som vám nič nové. Ale možno to, že na canisterapiu sú vhodné prakticky všetky plemená, už pre vás novinkou bude. Či?
Základom je láska k ľuďom. Psí terapeuti sa nesmú báť ani ľudí, ani nečakaných či prihlasných zvukov vrátane smiechu a kriku, bzučania invalidných vozíčkov, bariel, prudších pohybov, grimás a podobne, na nepredvídané situácie musia vždy reagovať mierne – žiadne zavrčanie, oháňanie sa, uhryznutie už vôbec nie. Znamená to, že keď ich klient nechtiac udrie alebo kopne, musia sa k nemu mlčky otočiť, keď pri hladkaní dostane kŕč a stisk nedokáže bez pomoci uvoľniť, musia mu olizovaním uvoľniť svalové napätie, keď sa o nich potkne a hrozí mu pád, musia ostať stáť a zachytiť človeka vlastným telom. Samozrejme, pes musí reagovať na pokyny psovoda. Súčasťou skupinovej canisterapie býva totiž aj predvádzanie poslušnosti či ukážka rôznych cirkusantských kúskov, napr. stavanie na zadné, váľanie sudov, slalom medzi nohami a pod. A potom sa na veľký stôl rozprestrie deka, na ňu podložka, zvierací terapeut sa pohodlne uvelebí a okolosediaci klienti ho môžu hladkať, alebo česať, môžu si prezerať uši, pazúriky… A tí, ktorí by mohli svojím správaním skupinovú terapiu narušiť, musia z kola von. Stretnutí sa alebo nezúčastňujú vôbec, alebo dianie sledujú len z diaľky. Nie je ale ničím výnimočným, že po mesiaci – dvoch psa pohladkajú, hodia mu balónik, dajú mu piškótu a postupne sa do kolektívu predsa len začlenia. Predtým, než dám slovo odborníčke, vám už len prezradím, že terapeutické skúsenosti a zážitky môže začať zbierať už poldruharočný pes. Rozhodujúce je zložiť skúšku a následne svoju kompetentnosť pred komisiou obhájiť každé dva roky. Pokiaľ nevykonávajú inú aktívnu prácu a pokiaľ sa neobjavia zdravotné problémy, môžu sa canisterapii venovať až do staroby.
„S kolegami pravidelne dochádzame do ôsmich – deviatich zariadení v Olomouckom kraji,“ zasvätila ma do fungovania spolku Adéla Mihálová. „Sú to pomerne veľké zariadenia, väčšinou preto chodievame dva tímy – okrem mňa a môjho psa buď kolega so svojím psom, alebo kolegyňa, ktorá sa venuje felinoterapii. Našimi klientmi sú starší ľudia s motorickými problémami, teda so skrátenými šľachami, stuhnutými svalmi, boľavým krkom a chrbtom, canisterapiu však využívame ako podpornú liečbu aj pri pacientoch s hypotonickým syndrómom, myopatiou, Parkinsonovou chorobou, roztrúsenou sklerózou, demenciou, prejavmi autizmu, detskou mozgovou obrnou či duševnými poruchami.“
To je pomerne široké spektrum klientov, pomyslela som si, na to treba byť nielen odborne podkutý, ale mať i dostatok duševných síl. Ale skôr, než som sa čokoľvek stihla spýtať, Adéla Mihálová sa pri tom pristavila sama.
„Občas je to veru psychicky náročné. Zvlášť napr. práca s ľuďmi s Alzheimerovou chorobou, pretože ich správanie je nevyspytateľné. Jeden deň sa usmievajú, druhý môžu terapeutovi uštedriť poriadne zaucho. Aby sa však takýmto situáciám predchádzalo, chodievame len k tým klientom, ktorých vyberie a pripraví personál zariadenia. Nie je to len preto, aby nedošlo ku konfliktu, k napadnutiu (či už mňa alebo psa), ale klient môže znenazdajky dostať epileptický, glykemický alebo iný záchvat, a vtedy treba rýchlo zakročiť. Mojou úlohou je zobrať psa a ustúpiť.“
Počas tých dvadsiatich minút, ktoré sú na individuálnu canisterapiu vyhradené (dlhší čas by psa veľmi vyčerpal), odborník zviera polohuje, tzn. ukladá napr. k bruchu na boku ležiaceho klienta (aby podporil prácu čriev), k nohám sú lepšie väčšie psy, k ruke (na lakeť alebo pod pazuchu) zas maličké plemená. Pravdaže, všetko to závisí od zdravotného stavu konkrétneho človeka. Vždy pred návštevou treba vedieť, či pacient nemá nejaké vývody, povedzme do žalúdka a pod.
Na kone!
Na farme Lišmen v Zábřehu sa ako terapeut ponúka drobná, pokojná a večne hladná Vanesa, ktorá bola kedysi súčasťou rytierskych turnajov, Maya s dlhým a širokým chrbtom, veľmi vhodným na polohovanie, strakatá kráska Beauty a napokon Burák, kríženec sliezskeho norika s dobráckou povahou a obrovskou trpezlivosťou. Všetko sú to kone, pre poníky je kariéra terapeuta nevhodná. Jednak neposkytujú dostatočnú plochu na ležanie, jednak majú prikrátky, drobčivý krok.
Ste zvedaví, v čom tkvie tajomstvo hipoterapie? Buď vôľa vaša! Kôň je jediné zviera v prírode, ktoré s celým naším telom hýbe vo veľmi podobnom vzorci, ako keď zdravý človek kráča. Počas dvadsiatich minút terapie nervová sústava klienta neustále vysiela do mozgu tisíce stimulov, tisíce informácií o tom, aký pohybový vzorec je ten správny. Len pre úplnosť dodávam, že kôň je fyzicky a psychicky dospelý v štyroch – piatich rokoch a aktívne môže pôsobiť až do staroby, teda v niektorých prípadoch aj takmer 20 rokov. Na rozdiel od psích terapeutov skúšky v pravidelných intervaloch zatiaľ v ČR skladať nemusí.
Stretnutie sa začína vždy tým, že kôň sa privedie k rampe, postaví sa tesne k nej a „vyzdvihne“ si klienta. Postupne sa učí nebáť sa kočiarov, vozíkov a všemožných bzučiacich, chrčivých a rapkavých zvukov, ktoré vydávajú, ale aj to, že sa musí postaviť naozaj pevne na všetky štyri, pretože klienti s problémami motoriky na neho skôr dopadnú, než dosadnú.
V spolku Pro dotyk pracujú s deťmi so zdravotným postihnutím, s autizmom, s detskou mozgovou obrnou, svalovými myopatiami a atrofiami. Každé z nich musí rok čo rok predložiť potvrdenie od lekára, že zdravotný stav nie je kontraindikáciou terapie na koni.
Najmenšie deti ležia na brušku na chrbte koňa, hlavou otočené k jeho chvostu, fyzickú oporu im poskytujú držadlá po bokoch špeciálneho postroja, pod sebou majú len deku – vrstiev medzi chrbtom zvieraťa a telom klienta totiž musí byť čo najmenej. Tá nezriedka zasahuje až ku krku alebo ušiam koňa, takže ak chce dieťa poodliepať suchým zipsom pripevnené obrázky, musí sa veru poriadne ponačahovať. Takisto môže robiť lietadielko, či cvičiť s overballmi. Bezpečnosť pri každej jazde zaisťuje tím troch až štyroch odborníkov so skúsenosťami a prilba, ktorá je okrem bábätiek pre všetkých povinná.
„Špeciálne kurzy pre hipoterapeutov so zrakovým postihnutím u nás nie sú. Absolvovala som tie, ktoré boli v Českej republike dostupné,“ hovorí Adéla Mihálová. „Všetky právomoci ale vzhľadom na to, že nevidím, nemám. Koňa napr. nemôžem viesť. Ja som tam ako asistent, tzn. nachystám ho (vyčistím, osedlám, rozpohybujem), môžem počas terapie vedľa neho kráčať. S klientom si spievam, podávam mu hračky a pridržiavam ho za ruku, nohu alebo boky. Takisto mu môžem byť oporou v tzv. asistovanom sede. Vtedy som s ním na koni, buď je o mňa opretý, robíme spolu lietadielko, alebo je medzi nami overball. Keby sa náhodou niečo stalo (máme napr. kobylku, ktorá sa bojí šarkanov), kolegynka musí rýchlo sňať dieťa, ja buď chytám koňa, alebo ustupujem, závisí od toho, nakoľko sa splašil.“
Raritný terapeut
Adély Mihálovej som sa opýtala aj na to, s akými reakciami na svoje zrakové postihnutie sa počas terapií stretáva.
„Musím povedať, že s prejavom nedôvery, odmietaním mojej pomoci či nejakými protestmi, že budem práve ja súčasťou terapeutického tímu, som sa počas dvanástich rokov praxe nikdy nestretla. Ani pri komunikácii s personálom zariadení, do ktorých pravidelne chodievame so psami a mačkami, ani s rodičmi detí, ktorým poskytujeme hipoterapiu. Skôr mám pocit, že to vnímajú veľmi pozitívne, je pre nich povzbudením, že aj napriek určitým obmedzeniam sa toho dá zvládnuť naozaj veľa. Zvlášť citeľné je to na farme – nevidiaca a pracuje s takým veľkým zvieraťom! Ale ono bez zázemia, bez správnych ľudí, ktorí mi dali tú možnosť, by to nešlo. Ono nevidiacich canisterapeutov a hipoterapeutov je ako šafranu, mám pocit, že v Českej republike som jediná.
A klienti? Niektorí z nich si uvedomia, že nevidím, väčšina však toho asi schopná nie je. Ale vzhľadom na to, že pri klientoch nikdy nie som sama – pri individuálnej canisterapii je prítomný aj niekto z personálu zariadenia, pri hipoterapii sme dovedna traja alebo štyria, tak to v podstate nie je žiaden problém. Nehrozí, že by som si, povedzme, nevšimla, že niekto drží hrnček s horúcim čajom, nechtiac doňho drgla a obarila jeho, psa alebo seba, zatiaľ sa mi nestalo ani to, že by pes klienta škrabol. Pravdaže, môže k tomu dôjsť, vtedy sa to okamžite nahlási, vydezinfikuje a predloží sa očkovací preukaz, ale hovorím, mne sa to ešte nestalo. Mojou povinnosťou ako terapeuta je uložiť toho psa tak, aby som riziko poranenia minimalizovala a to si hmatom viem pekne skontrolovať, ako je otočený, kde má labky, kde pazúriky, takisto ako viem dávať pozor na oči a tlamu, na to sú psy citlivé. Ale podobne ako nevidiaci masér, dotykom vnímam aj telo toho klienta. Cítim, ktoré svaly sú stuhnuté, ktoré napnuté, čo treba pouvoľňovať, čo prekrviť. Na koni viem toho rukou skontrolovať už menej, predsa len je to vyššie.
Ale aj sluchom sa dá veľa zistiť, a to nemám na mysli len rolničky na obojkoch psov. Keď totiž to dieťa sedí nesprávne, kôň sa alebo vôbec nepohne, pretože to sám vyhodnotí ako nebezpečné, alebo našľapuje veľmi opatrne. Keď napr. vo voľnom čase vozím na koni svojich priateľov, alebo učím jazdiť svoje dve dcéry, podľa úderov kopýt o zem, podľa toho, že kôň nejde do rytmu, že napadá na jednu stranu, viem, že treba zmeniť ťažisko jazdca. Vtedy im poradím, ako sa majú usadiť, aby sa v sedle cítili pohodlne a kôň mohol uvoľnene a bezpečne vykročiť vpred.“
V mene redakcie Ti prajem, aby Ti Tvoja práca aj naďalej prinášala radosť, aby si zdravie a duševnú pohodu rozdávala všetkým, ktorí to potrebujú, a aby Ťa pokroky klientov motivovali a dodávali Ti silu pokračovať.
Dušana Blašková
