Keď dnes začne na gymnáziu študovať nevidiaci, nie je to už nič výnimočné. Iste, vzbudí to pozornosť okolia, to ale platí v každom prostredí, v ktorom ktosi taký začne aktívne pôsobiť. Koľko nevidiacich študentov dnes navštevuje gymnázium, sa dá zistiť len ťažko. Na Slovensku máme 236 gymnázií, na ktorých študuje takmer 74 tisíc mladých ľudí. Koľko z nich má zrakové postihnutie, resp. koľkí z nich sú za zdravotne znevýhodnených považovaní, môžu odhaliť len štatistiky ministerstva školstva – vďaka systému dotácií na takýchto študentov. Ale ako k tomu vlastne došlo, že si nevidiaci môžu zasadnúť do lavíc spolu s vidiacimi? Takto!
Dnes je aj pre ľudí so zrakovým postihnutím (ZP) jednou z prirodzených ciest k životnému uplatneniu štúdium. V dobách minulých to však tak jednoduché nebolo. Preferovali sa hudba a remeslo, ten, kto chcel po ZŠ pokračovať na gymnáziu, mal v 70. rokoch minulého storočia možnosť – študovať na špecializovanom gymnáziu v Prahe, ktoré vzdelávalo záujemcov z celého Československa. „No dobre, ale čo potom?“ pýtali sa mnohí pedagógovia nevidiacich ôsmakov a deviatakov. „Úspešné gymnaziálne a vysokoškolské štúdium si vyžaduje vysoký intelekt, mimoriadnu podporu rodiny a audiotechniku. Poradíte si?“ Podotýkam, že v tej dobe sa audiotechnika rovnala magnetofónu. Nič iné nebolo.
Treba ale povedať, že prví študenti sa na gymnáziách objavili už v časoch, keď to špeciálne pražské ešte ani nejestvovalo. Študovali integrovane, hoci na tento pojem slovníky čakali ešte niekoľko rokov. Priekopníkmi boli traja nevidiaci mladíci, neskôr učitelia, Ján Ličko, Jozef Vizváry a Stanislav Škultéty. Ale úplne prvým nevidiacim študentom bežného gymnázia v povojnovom Československu bol čestný člen ÚNSS PaedDr. Ján Ličko, ktorý na jeseň tohto roku oslávi už svoje osemdesiate deviate narodeniny. Keď som sa o jeho priekopníctve dozvedel, nedalo mi to a položil som mu niekoľko otázok.
Pán doktor, v detstve Vás ťažký úraz pripravil o zrak. Kedy ste teda nastúpili do ZŠ pre nevidiacich v Levoči?
O zrak a pravú ruku som prišiel pri výbuchu granátu tesne po ukončení II. svetovej vojny, 24. júna 1945 na Jána vo svojich dvanástich rokoch a do ZŠ pre nevidiacich v Levoči som nastúpil 19.februára 1946. Takýchto vojnových obetí bolo vtedy v škole dosť veľa.
Čítať jednou rukou je ťažšie, o písaní na tabuľke ani nehovorím. Ako to vo Vašom prípade bolo s osvojením si Braillovho písma?
Po zranení som nemal iné východisko, iba si pri akejkoľvek činnosti hľadať spôsoby a techniky, ako pracovať ľavou rukou a bez zrakovej kontroly. V čase nástupu do levočskej školy bola moja ľavá ruka už pomerne zručná, hoci si každá činnosť vyžadovala veľa usilovnosti, trpezlivosti i času. Túžil som čo najrýchlejšie a čo najspoľahlivejšie zvládnuť čítanie i písanie Braillovho písma a vyrovnať sa svojim spolužiakom, preto som vyhmatávaniu bodiek, spôsobu držania bodkovadla, zvlášť priamo počas práce s tabuľkou, venoval naozaj veľa času. Dokonca aj mimo vyučovania. Dodnes si veľmi živo pamätám, s akým záujmom nám naši vyučujúci pomáhali riešiť problémy a hľadať spôsoby, ako si čo najefektívnejšie osvojiť potrebné vedomosti. Ich radosť z našich úspechov bola zjavná a veľmi povzbudzujúca, povedal by som až rodičovská.
Aké boli reakcie učiteľov, keď ste sa im priznali k rozhodnutiu ísť na gymnázium?
V poslednom ročníku v januári 1950 sa nás triedny učiteľ Štefan Košiar pýtal, kam chceme po ukončení školy ísť. Pravdaže, nad svojou budúcnosťou som rozmýšľal už dlhšiu dobu, bolo mi jasné, že žiadnou manuálnou prácou sa živiť nemôžem, a tak som sa rozhodol pre štúdium na gymnáziu a následne na vysokej škole. Keď som mu to prezradil, opýtal sa ma, či si uvedomujem, aká náročná cesta to bude a že u nás zatiaľ žiadny nevidiaci takto neštudoval. Odpovedal som mu: „Ja si myslím, že by bolo dobré, keby sa už konečne niekto o to pokúsil.“ O niekoľko dní ma informoval, že riaditeľ školy a časť učiteľského zboru sa domnieva, že sa to asi nebude dať uskutočniť. Ale zároveň mi povedal, že ak som naozaj pevne rozhodnutý študovať, tak mi on spolu s niekoľkými ďalšími kolegami pomôže s prípravou na prijímacie skúšky. Mimo vyučovacieho času. A naozaj, on a ďalší dvaja – Jozef Kišš a Štefan Šoltés – sa mi v sobotu a nedeľu v popoludňajších hodinách veľmi ochotne a svedomite venovali.
Na ktoré gymnázium ste nastúpili a ako Vás tam prijal profesorský zbor?
Môj triedny učiteľ Štefan Košiar oboznámil s mojím záujmom riaditeľa Gymnázia v Levoči. Na moju veľkú radosť bola reakcia pozitívna: riaditeľ gymnázia so svojím pedagogickým zborom ma v júni očakávajú na prijímacích skúškach. Môj triedny ma na ne dokonca osobne sprevádzal. Pred bránou gymnázia sa na mňa zahľadel: „Jano, uvedomuješ si, na akú ťažkú cestu sa vydávaš? Ak ty neuspeješ, uplynie veľa času, kým takúto príležitosť dostane niekto iný. Ale ak budeš úspešný, pôjdu za tebou ďalší nevidiaci.“ Podal som mu ruku a sľúbil, že sa budem snažiť zo všetkých síl. Objal ma a ponúkol sa, že mi ochotne pomôže, ak bude treba. Len nech ho informujem, ako sa mi darí.
Prijímacie skúšky som zvládol výborne a bol som prijatý do prvého ročníka klasickej vetvy, v ktorej sa okrem iných predmetov vyučoval latinský, francúzsky, nemecký a ruský jazyk. Súčasne som dostal ubytovanie v gymnaziálnom internáte. Na slávnostnom ukončení školského roku za účasti vyučujúcich a žiakov som bol odmenený vreckovými švajčiarskymi hodinkami pre nevidiacich z Hrabovcovho fondu, ktoré mi boli nevyhnutnou pomôckou počas celého môjho štúdia. Dodnes som za ne veľmi vďačný.
Informačné technológie v tej dobe neboli, o magnetofónoch sa písalo len v novinách. Môžete nám, prosím, stručne priblížiť, ako vyzeralo Vaše každodenné štúdium?
V roku 1950 nielenže nevidiaci u nás nemali k dispozícii magnetofóny, ale ani Pichtove stroje resp. akékoľvek písacie stroje na písanie Braillovho písma. Ani učebníc v bodkách nebolo. Jedinou mojou pomôckou na písanie bola tabuľka a bodkovadlo.
Keďže som si túto situáciu veľmi dobre uvedomoval, celé prázdniny som využíval na vytváranie a nácvik vlastného skratkopisu, aby som si z prednášok profesorov mohol zaznamenať čo najviac. Značnú výhodu som mal v tom, že som si počas vyučovania v ZŠ pre nevidiacich zvykol veľmi pozorne počúvať výklad vyučujúcich. Umožnilo mi to zapamätať si čo najviac učiva už na hodine, čo som, samozrejme, využíval aj počas štúdia na gymnáziu. V popoludňajších hodinách som si potom v internáte dopĺňal poznámky, takže nečudo, že sa mi od toľkého písania bodkovadlom vytvorili na dlani mozole. Určitou výhodou bolo, že moji vidiaci spolužiaci sa v tom čase oddávali športu, takže ma v študovni nič nerušilo. Navyše, pri doplňovaní poznámok som si pomerne dobre zopakoval učivo, ktoré som počas študijných hodín dokázal reprodukovať spolužiakom. Okrem toho som niektorým pomáhal pri tvorbe slohových prác.
Ako pomáhali spolužiaci Vám?
V našej triede bolo 43 študentov, z toho takmer polovica dievčat, ktoré mali voľné hodiny počas telesnej výchovy chlapcov. Ja som bol od telesnej výchovy oslobodený. V tomto čase (trikrát do týždňa) mi spolužiačky ochotne diktovali jednotlivé lekcie z učebnice francúzskeho jazyka a latinčiny.
Ale rád spomínam ešte na čosi. V rámci študijnej aktivity sme mávali kultúrno-spoločenské večierky, ktoré sa skladali z dvoch častí: z kultúrneho programu a tanečnej zábavy. Ja som na týchto programoch našu triedu reprezentoval prednesom poézie, po kultúrnom programe som však vždy odchádzal späť na internát. Keď sa ma spolužiačky pýtali, prečo neostávam do konca večierka, úprimne som sa im priznal, že neviem tancovať. A tak ma to počas voľných vyučovacích hodín z vlastnej iniciatívy naučili. Potom som sa už mohol zapájať aj do druhej časti večierka.
Musím povedať, že dobré vzťahy som mal aj so spolužiakmi, ktorí bývali na internáte. Brávali ma na prechádzky, turistiku a v zime na sánkovačku. Boli to chvíle zábavy a smiechu.
Prvý ročník som absolvoval úspešne a v nasledujúcom školskom roku boli do gymnázia prijatí ďalší dvaja odvážlivci zo ZŠ pre nevidiacich, a to Stanislav Škultéty a Jozef Vizváry, o dva roky nastúpili František Balogh, Peter Fek a Ján Grega. Priznám sa, že nemám ani len potuchy, koľkí nevidiaci doteraz úspešne absolvovali gymnaziálne, vysokoškolské či doktorandské štúdium a v akom odbore. Veľmi sa ale teším, že už okrem pedagógov, právnikov, žurnalistov, rôznych kultúrnych pracovníkov máme aj dvoch rozhlasových redaktorov a dvoch evanjelických kňazov. Jednoznačne to potvrdzuje, že moje rozhodnutie vykročiť na túto náročnú a u nás dovtedy neprebádanú cestu bolo správne.
Gymnázium ale vo Vašom prípade nebola konečná a úspešne ste pokračovali na vysokej škole. Začali ste učiť na škole, ktorá Vám poskytla základné vzdelanie, väčšiu časť pedagogickej praxe ste však získali v Rehabilitačnom stredisku pre zrakovo postihnutých (RSZP) v Levoči, ktorého ste aj spoluzakladateľom. Pramenilo toto rozhodnutie z vlastnej skúsenosti o dôležitosti sociálnej rehabilitácie po strate zraku?
„Po maturite som sa prihlásil na Pedagogickú Fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Napriek tomu, že prijímacie skúšky som zvládol, nastúpiť a študovať mi nebolo umožnené. Niektorí činitelia, ktorí sa problematike nevidiacich nevyznali, sa totiž zľakli, vraj ich starostlivosť o mňa bude priveľmi zaťažovať. Napokon som bol prijatý na Pedagogickú fakultu v Banskej Bystrici s podmienkou, že budem na prednášky dochádzať zo svojho bydliska vzdialeného 55 km. Napriek rôznym počiatočným nedorozumeniam a ťažkostiam som štúdium úspešne absolvoval a v septembri 1959 som nastúpil ako učiteľ do ZŠ pre nevidiacich v Levoči. V rokoch 1963 až 1967 som popri zamestnaní absolvoval štúdium na Pedagogickej fakulte UK, odbor špeciálna pedagogika a ruský jazyk. V levočskej ZŠ som odpracoval 17 rokov a okrem vyučovania som sa venoval aj tvorbe učebníc (ako autor i korektor). Napísal som Metodiku zemepisu pre vyučovanie na školách pre nevidiacich, bol som členom redakčných rád časopisov Za svetlom a Nový život, viedol som šachový krúžok žiakov a pripravoval som ich na recitačné preteky Hviezdoslavov Kubín a Puškinov pamätník. Z úspechov žiakov som mal veľkú radosť, mimoriadne ma to povzbudzovalo.
V roku 1976 sme boli spolu s manželkou (a, pravdaže, aj inými) Ministerstvom práce sociálnych vecí a rodiny a Zväzom invalidov požiadaní, aby sme sa zapojili do prípravných prác novovznikajúceho Rehabilitačného strediska pre zrakovo postihnutých v Levoči. Pre túto inštitúciu bolo treba pripraviť nielen organizačnú štruktúru, ale vypracovať aj obsahovú náplň a tematické plány. Opierali sme sa predovšetkým o vlastné dlhoročné skúsenosti s nevidiacimi, ale aj o dostupné študijné materiály zo zahraničia, kde obdobné inštitúcie už existovali. Vytvoril som metodiku písania na písacích strojoch pre dospelých so zrakovým postihnutím, šlabikár pre vyučovanie čítania, metodiku sebaobsluhy, spísal som cudzojazyčné frázy pre telefonistov, pripravil materiály pre oblasť sociálnej rehabilitácie a základné smery sebarealizácie ľudí so zrakovým postihnutím, ale podpísaný som aj pod metodiky pre kurzy košikárov, kartonážnikov a iné.
V roku 1986 som rigoróznymi skúškami úspešne ukončil doktorandské štúdium. V RSZP som ako učiteľ i zástupca riaditeľa odpracoval 30 rokov.
Do roku 2000 som bol aktívnym funkcionárom v Zväze invalidov, moje pôsobenie sa však spája aj s ÚNSS – podieľal som sa na jej zakladaní, pôsobil som vo viacerých funkciách od základných organizácií až po ústredné orgány. V 90. rokoch som bol predsedom Ústrednej kontrolnej komisie ÚNSS a predsedom Krajskej rady Prešov.
S trochou metaforického nadsadenia je možné povedať, že práve Vy ste u nás prekliesnili cestu všetkým nevidiacim študentom, a za to Vám patrí úprimné poďakovanie. Takisto ako za Vaše dlhoročné pôsobenie v RSZP, kde ste vliali nádej do žíl stovkám ľudí, ktorí prišli o zrak. V mene nevidiacich a slabozrakých ďakujeme!
Josef Zbranek
