S napätím sledujeme dramatické scény, napredujúce v rýchlom slede. Nejde o žiadny akčný film, to Gabriela Rerková, šéfredaktorka časopisov pre nevidiacich a slabozrakých SKN, číta úryvok z historického románu Andreja Lorinca Rabovanie. Je november roku 2014
a my sedíme v hľadisku Mestského divadla v Levoči. Vychutnávame si galavečer prehliadky nevidiacich a slabozrakých recitátorov a literárnych tvorcov Dni Mateja Hrebendu a víťazné práce aktuálneho ročníka.
Životný príbeh Andreja Lorinca je silný a inšpiratívny. Keď nerátame rozprávky vydané v školskom časopise, svoj prvý (a zďaleka nie posledný) román vydal, keď mal 65 rokov a choroby boli uňho nevítanými hosťami. Mal vtedy o rok viac ako ja dnes. Prečo o tom hovorím, pardon, píšem? Pretože mňa už čoraz častejšie opantávajú pocity, že všetko, čo je v živote dôležité, sa mi už stalo. Trt! Buchnát v najvyššom čase! Starší čitatelia, uvedomte si to, vy mladší si to skúste zapamätať.
Ako ste sa dostali k písaniu?
„Pôvodne som maľoval olejové obrazy a ako amatér som ich predával v predajniach Dielo, pochopiteľne po schválení komisiou. Neskôr som pracoval v závode na výrobu Pozdišovskej keramiky, po večeroch som vyrábal keramiku pre ÚĽUV. Takže umenie, hoci literatúra ešte nie.
Cesta k nej, to bola, povedal by som, náhoda i nutnosť. V roku 2002 som sa nečakane a veľmi rýchlo ocitol na dôchodku. Zapríčinilo to srdcovo-cievne ochorenie, ďalšou pohromou bolo roztrhnutie a odlúpnutie sietnice pravého oka, na ktoré som po niekoľkých operáciách prestal vidieť úplne. Na ľavom oku mi síce zmrazovaním okraje sietnice spevnili, ale videl som čím ďalej, tým menej, až sa to napokon stabilizovalo, a dnes mám už len akýsi nepatrný zvyšok zraku.
Nechcel som stáť. Chcel som sa naučiť pracovať na počítači, používať čítač obrazovky Jaws, potreboval som zvládnuť správny prstoklad. Už predtým som vnukovi vymýšľal rozprávky, a tak – aby som sa zdokonalil v používaní všetkých prstov – som ich jednoducho začal písať na počítači. A to bol asi začiatok môjho písania. Dostal som návrh poslať ich do školy v Levoči, tak som to skúsil. Pani riaditeľke sa to pozdávalo, len ma poprosila, aby som jednotlivé príbehy skrátil tak na jednu stranu. Bolo to celkovo 27 príbehov, ktoré nakoniec pod názvom Dávidkove dobrodružstvá postupne vydávali vo svojom časopise.
Povzbudilo ma to, ale neuspokojilo. Z digitálneho fondu Slovenskej knižnice pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči som si začal požičiavať hlavne historické knihy a z internetu sťahovať všetko, čo sa týkalo písania. A pustil som sa do písania románu.
V ponuke knižného veľkoobchodu som našiel váš historický román Zaslúžený trest. Čo ste okrem neho vydali?
V roku 2012 mi sponzorsky vydali moju prvotinu „Osudné výstrely“. Dej tohto historického románu sa odohráva neďaleko môjho trvalého bydliska na hrade nad dedinou Vinné.“
Je to len história Zemplína, ktorej sa vo svojej tvorbe venujete?
„Áno, ale v rukopisoch opisujem aj iné uhorské mestá. Veľmi zriedka som sa stretol s tým, že sa dej historických románov odohrával na území Zemplína, hoci to bola najväčšia stolica, resp. župa v Uhorsku.“
Písanie historickej literatúry si vyžaduje dôkladné štúdium dobových reálií. Ako bola zariadená jedáleň zámockého panstva či gazdovský dom, si človek môže prezrieť na potulkách po pamiatkach a skanzenoch. Ako ste vy študovali historické prostredie a fakty?
„Zdravotné problémy ma donútili tráviť veľa času v nemocnici alebo doma, dodržiavajúc prísny šetriaci režim. Veľmi veľa som vtedy čítal. To ale išlo čoraz ťažšie, so slabnúcim zrakom sa ma zmocňoval strach, beznádej, zúfalstvo, nevedel som, ako ďalej. Písanie ma oslobodilo. V PC a na USB som si vyhradil miesto na dva priečinky: Ako písať a História. Tá sa neskôr zúžila na 17. storočie, protistavovské povstania a históriu Zemplína“. Sťahoval som všetko, čo som našiel na internete, skenoval všetko, čo som objavil v zapožičaných knihách.“
V románe Rabovanie je zachytený tragický osud jednej rodiny, jej vyvraždenie počas plienenia Rákocziho vojakmi. Vychádza tento príbeh z konkrétnej udalosti, alebo ste ho vytvorili? Zámerne nehovorím „vymysleli“, pretože takéto udalosti boli v tej dobe časté.
„Úprimne, neviem, lepšie povedané, už si nepamätám. Možno som to niekde čítal, možno som si to vymyslel.“
Pracujete v súčasnosti na ďalšej knihe?
„Áno, opravujeme chyby na rukopise Kurucký kráľ. Opisujem v nej vznik a priebeh kuruckého hnutia a následného protihabsburského povstania (1678 – 1686), ktoré je popretkávané životnými osudmi jeho vodcu Imricha Tököliho.“
Čaká ešte niečo v zásuvke?
„Jáj! Tam by toho bolo viac, len neviem, ako to knižne vydať. Mám ukončené dva rukopisy, a to Vrtkavý osud a Priateľ či zradca. Kuruckého kráľa chcem ponúknuť vydavateľstvu Ikar, ktorému sa jeden môj starší text celkom pozdával. Jediná vznesená pripomienka bola, že boj o majetok je trochu pričastá téma.“
Dni Mateja Hrebendu a Andreja Lorinca
V autorskej časti prehliadky, v kategórii próza zvíťazil Andrej Lorinc k dnešku už štyrikrát a vôbec nie náhodou. Podľa jeho vlastných slov pre neho účasť na tejto prehliadke znamenala veľmi veľa. Poslal úryvok zo svojej prvotiny a vyhral. Hrialo to a zároveň povzbudzovalo písať ďalej. Besedy boli pre neho veľkým prínosom, usmernením a poučením, druhá a tretia zlatá plaketa potvrdením, že sa vydal správnou cestou. Zdravotné ťažkosti mu znemožnili fyzickú účasť na posledných dvoch bienále prehliadky, jeho práce ho však dôstojne zastúpili.
„Na Dňoch Mateja Hrebendu som mal možnosť hodnotiť práce pána Lorinca v rokoch 2012, 2014 a 2018,“ hovorí Ján Petrík, odborný metodik prehliadky a viacerých celoslovenských literárnych podujatí. „Vždy to boli úryvky z väčšieho historicky ladeného celku. Takéto texty sa hodnotia problematickejšie, pretože nepoznáte kontext. V jeho prípade mi však nechýbal. Pán Lorinc sa ukázal ako veľmi dobrý rozprávač, jednoducho literárny talent. Potvrdil to nakoniec aj po čase vydanými románmi Osudné výstrely a Zaslúžený trest.“
V komentároch čitateľov, ktoré boli k poslednej menovanej knihe uverejnené na internete, narazíte na: „odporúčam“, „zaujímavé podanie histórie“, „vášnivý čitateľ ju zhltne na posedenie“, „napínavý dej plný odvahy, lásky, biedy, chudoby i bohatstva“, „príbeh poháňa prečítať knihu čo najskôr“.
V mysli sa mi vynára otázka, koľko utajených talentov po svete asi chodí. Andrej Lorinc sa síce po celý život zaoberal umením, ale až po strate zraku vymenil to výtvarné za literárne. Hovorí sa, že hodnota umeleckého diela ostáva, aj keď ju čas potvrdzuje až po sedemdesiatich rokoch. Myslím si, že Andrej Lorinc sa tejto previerky báť nemusí. Želáme, nech zdravie a priaznivé okolnosti umožnia rozšíriť bibliografiu.
Knihy na dosah
Osudné výstrely a Zaslúžený trest sú načítané vo fonde SKN v Levoči. Printovú a elektronickú verziu titulu Zaslúžený trest je možné kúpiť si aj v internetovom kníhkupectve Martinus.sk:
https://www.martinus.sk/authors/andrej-lorinc
Josef Zbranek
