Komu by sa pri spomienkach na škôlku nevybavila vôňa plastelíny, zvuk trhaného a krčeného papiera či nadšenie z objavovania prečudesných línií, ktoré sa objavili na fólii po jedinom ťahu perom? Vypĺňalo to pokojne plynúce dni predškoláka a zároveň hravou formou pripravovalo na to, čo sa od prvého ročníka bude pozvoľna rozvíjať na výtvarnej výchove či pracovnom vyučovaní a, neskôr systematickejšie počas individuálnych tyflopedických cvičení. Celé úsilie napokon vyústi v zhluk čiar a oblúčikov, ktorými sa bude nevidiaci podpisovať.
Škola hrou
Hlavu, ruku, zápästie, prsty a napokon i hmat treba pozvoľna a nenápadne začať pripravovať a rozcvičovať už v škôlke. Špeciálnej metodiky nieto, preto sa pedagógovia nechávajú pri rozvíjaní grafo-motorických zručnosti štvor- až päťročných nevidiacich detí viesť vlastnou fantáziou. Lebo sloník z plastelíny musí k svojmu malému stvoriteľovi z tajomnej exotiky nielen pribehnúť a vynoriť sa z nej v plnej kráse, ale predovšetkým ho usmerniť, ako mu vymodelovať telo a ako nohy, akou silou a akým pohybom treba hmotu postláčať, aby vzniklo ucho, musí naučiť, čo znamená „ušúľať“ chvost, chobot a nohy, a že rovnako hrubé si tieto časti rozhodne neprosí. Pani učiteľky vedia, čo je za tým, preto sa nerozčuľujú nad žiadnou pod stoličkou zatúlanou papierovou guľôčkou, pretože keď sa nimi deti po zobudení ohadzovali, rozvíjali si nielen ruku a zápästie, ale aj priestorovú orientáciu. Dobre ony vedia, že na stoličke ich môžu udržať napr. trojzväzkovou Tyflografikou pre najmenších, štvorzväzkovou Cvičebnicou tyflografiky či materiálmi, ktoré si zostavia samy.
„Škôlkari a prváci sa už oboznamujú so švédskou kreslenkou. Učia sa sedieť v lavici s lakťom položeným na stole, trénujú si správne držanie pera a čarbú si po fóliách. Niekedy si deti položia svoju ruku na moju, aby konkrétny pohyb precítili, niekedy chytím ruku ja im a kreslíme spolu,“ približuje Viera Kamenická, dlhoročná učiteľka a od roku 2008 aj zástupkyňa riaditeľa pre Špeciálnu základnú školu pre žiakov so zrakovým postihnutím internátnu, Špeciálnu materskú školu a Praktickú školu v Levoči. „Zaujímavé sú pre nich aj materiály, kde si z lícnej strany nahmatajú reliéfnu líniu alebo obrázok a z rubovej ryhu. Do nej jednoducho vložia hrot pera a nechajú sa viesť. Na fólii potom skúmame rovné, šikmé a zvislé čiary, oblúčiky, vlnovky, kruhy, špirály, véčka, striešky, štvorce, obdĺžniky alebo trojuholníky a zároveň sa oboznamujeme nielen s potrebnými pohybmi, ale aj so základnými pojmami. Keď pracujeme s fóliami, teda kým papier leží ešte nedotknutý kdesi bokom, najväčšmi sa mi osvedčilo používať vypísané perá, pretože mi deti z hodiny odchádzali s modrými zápästiami,“ spomína s úsmevom. „Ale ono to nikde nie je dané, pokojne možno trénovať aj s perom, ktoré zanecháva farebnú stopu. Okrem atramentového, pravdaže, s takým nevidiaci nepracujú.“
V druhom – treťom ročníku, keď sú deti už zrelšie, ruka pevnejšia, pohyby istejšie a predstava tvaru s pojmom bezpečne spojená, nastáva čas všetko naučené zmenšiť, schovať fóliu a vytiahnuť papier. Na prechodné obdobie deti občas používajú fixky alebo ceruzky, inokedy prechádzajú rovno k píšucim perám. Najdôležitejšie je, aby si uvedomili, že písať – skutočne písať – znamená vyvinúť podstatne menší tlak ako pri rytí do fólie.
Ako tí vidiaci vlastne píšu?
S latinkou sa nevidiace deti začínajú oboznamovať približne vo štvrtom až piatom ročníku, t. j. v čase, keď už majú Braillovo písmo zvládnuté a všetky body už majú svoje pevné miesto. Prvé sa „odtajňujú“ veľké tlačené písmená. Keďže Kleinov stroj je už kapitolou dejín špeciálneho školstva, deje sa tak vďaka drevenej Montessori abecede, pryžovým písmenkám, vyobrazeniam na kovových platniach, fóliách či v učebnici, v ktorej manželia Ličkovci priradili ku každému zástupcovi abecedy všetky štyri jeho podoby – veľkú i malú tlačenú a veľkú i malú písanú. Či si žiak o písmenku vytvoril správnu predstavu, si možno overiť napr. tým, že ho vymodeluje – z plastelíny, voskových pásikov, drôtikov… Čohokoľvek.
„Je to skutočne veľmi individuálne. Niektorí žiaci sú motivovaní a ich zvedavosť uspokojím až vtedy, keď im ukážem celú abecedu, iných celé mesiace trápi tých zopár písmen, z ktorých sa skladá ich priezvisko,“ hovorí riaditeľ Centra špeciálno-pedagogického poradenstva pre deti so zrakovým postihnutím v Bratislave Marek Hlina. „Ale keďže podpis musí zvládnuť každý, aj dieťa s dyspraxiou, s každým zvlášť hľadáme cestu, ako sa budeme podpis učiť a akú formu napokon bude mať. Približne v tom piatom – šiestom ročníku vytvoríme podpis výlučne z veľkých tlačených písmen, niekedy po prvom veľkom pokračujeme malými tlačenými, ja osobne však preferujem písanú latinku, napriek tomu, že je pre nevidiacich náročnejšia. Ak sa ukáže, že je pre dieťa naozaj pritvrdým orieškom, naučíme sa jedno, dve, možno tri začiatočné písmenká a zvyšok schováme pod spoločne vymyslené haky-baky. Dieťa jednoducho urobí to, čo samo v ruke cíti – nikde predsa nie je dané, že vlastnoručný podpis musí byť čitateľný.“
Individuálne tyflopedické cvičenia si potom vyčlení na opakovanie, zautomatizovanie a napokon postupné zmenšovanie zvolenej podoby, aby sa vo finále zmestila do podpisovej šablóny. Na tom, aby nevidiaci stoj čo stoj vpisoval svoje meno do okienka, nenástojí, vníma to skôr ako pomôcku, ktorá umožní odhadnúť veľkosť podpisu. Každý si môže vybrať, či mu na určené miesto bude priložená šablóna, prst alebo hrot pera.
„Nezriedka sa stáva, že priezvisko nám zaberie toľko času a vyžiada si toľko úsilia, že ku krstnému menu sa v podstate ani nedostaneme,“ vysvetľuje ďalej Marek Hlina. „Vlastne ani na mäkčeňoch a dĺžňoch nejako nebazírujem. Na začiatku a na konci mena to ešte ide – dieťa si môže špičkou ukazováka pomôcť a správne miesto akoby prichytiť, ak má dobrú mikroorientáciu, dokáže to aj odhadnúť. Chce to ale dlhý a poctivý tréning. Ak sme už v štádiu, že je jeden podpis ako druhý, teoreticky si na šablóne môžu označiť miesto, kde by sa s najväčšou pravdepodobnosťou onen mäkčeň alebo dĺžeň mal nachádzať. Ale vždy je to do istej miery risk,“ dodáva.
Vlastné meno stvorené z čiar a oblúkov
Žiak sa najprv musí naučiť písať do riadkov, takže v dvoj- až trojcentimetrových rozostupoch naťahajú na fóliu, alebo sa z plastového obalu vytvoria šablóny, do ktorých možno papier poľahky vložiť.
„Niekedy ich naklepem na Pichtovom stroji – céčkom alebo géčkom nalinajkujem hárok papiera – inokedy siahnem po Zy-fuseri, kde môžem teplotou ovplyvniť výšku reliéfu. Je to síce drahší špás, ale oproti obyčajnému papieru má tú výhodu, že tá línia je vypuklejšia a pevnejšia, takže cez ňu dieťa perom neprejde,“ približuje Marek Hlina. „Pravdaže, ak je v priezvisku malé písané f, g, j, p alebo ý na konci, vhodnejší je ten braillák, pretože pod líniu skĺznuť treba.“
A tu akoby všetky čarbanice zo škôlky a I. stupňa žiak našiel. Zhora dole, potom do polovice dĺžky zhora šikmo dole doprava, potom šikmo hore doprava, opäť zvislo dolu a M je hotové. Takto učí písmenko po písmenku nevidiace deti Viera Kamenická. Objasňuje, že pri nácviku si deti zvyknú pomáhať prstom, tzn. ak sú praváci, napísané písmeno si prekryjú ukazovákom ľavej ruky, aby ho neprepísali a posunú sa ďalej. Rizikom takéhoto postupu je, že bude podpis trochu rozťahaný, preto treba nájsť čo najefektívnejší spôsob kontroly. Niektorí nevidiaci si takto pomáhajú zakaždým, iní sa to časom odnaučia.
Vlastnou cestou
Čo dieťa, to iná forma podpisu, čo škola, ba čo učiteľ, to trochu iný postup. Oficiálne uznaný metodický postup, ako nevidiacich naučiť podpisovať, na Slovensku neexistuje, špeciálnych pedagógov preto vedie vlastné pozorovanie, prax, možnosti a fantázia. Viera Kamenická z levočskej školy na základe skúseností hovorí, že najväčšiu skupinu tvoria žiaci, čo sa podpisujú veľkými tlačenými písmenami, menej je tých, ktorí sa naučia aj malé tlačené, a písané litery dostane do rúk len zopár z nich. Marek Hlina z bratislavskej poradne zas písanou latinkou, príp. čímsi nečitateľným. Jemu roky v školstve ukázali, že veľké tlačené litery sa nevidiacim deťom na papieri „rozsypú“, pretože po takmer každej línii či oblúčiku treba pero dvihnúť, zatiaľ čo pri písanom písme je neustále na podložke. Našťastie, správne je to tak i onak, vlastne tých správnych ciest je neúrekom. Akceptovaný je u nás aj tlačený, aj písaný podpis, hlavne nech je stále aspoň približne rovnaký. A hlavne nech ho dokáže vlastnou rukou napísať aj nevidiaci.
Dušana Blašková
