Textár, hudobník, športovec, cestovateľ, študent. Takto sa pri mene brnenského rodáka Benjamína Levíčka postupne v mojej mysli hromadili ďalšie a ďalšie prívlastky. Nie všetkému sa venoval s rovnakou intenzitou, to by sa ani nedalo, kým má mať deň len 1440 minút. Bol však natoľko všestranný, že pri väčšej snahe dosiahol v rôznych oblastiach pozoruhodné výsledky. S Benjamínom sme sa o jeho doterajšom živote a plánoch rozprávali koncom minulého roka a potom ešte raz na medzinárodnom showdownovom turnaji v Šamoríne, kde prekypoval dobrou náladou a zvláštnym šarmom. Správa o jeho náhlom úmrtí prišla ako blesk z jasného neba. Nasledujúce riadky ponúkajú náčrt Benovho doterajšieho života, z toho, že sú aj jeho výsledným sumárom, sa stále nedokážem spamätať. Benov príbeh, ktorý sme vám chceli ponúknuť o čosi neskôr ukazuje aj to, aké široké možnosti má dnes nevidiaci mladý človek, keď sa to od samého začiatku chytí za správny koniec.
Prvou zastávkou vo výchovno-vzdelávacom procese bola škôlka pre nevidiace deti v rodnom Brne, posledný predškolský rok však už prežil v bežnej MŠ. Sám to nazval šťastnou zhodou okolností. Rodičia mu zohnali pedagogickú asistentku, ktorú navyše učiteľky poznali. S jeho prijatím a začlenením teda neboli väčšie problémy. Dokonca vraj do bežnej škôlky chodil oveľa radšej ako do tej špeciálnej. Skrátka, pestrejší program.
„Z posledného škôlkarského roku mi utkveli v pamäti návštevy divadiel, výlety, ale aj to, že sme všeličo tvorili, modelovali, robili keramiku. Navyše, bol som už starší a vedel som si všetko viac užiť, nie ako zozačiatku, keď sa mi do škôlky chodiť nechcelo.“
Vďaka bezprostrednej povahe nemal väčšie problémy ani s kamarátmi.
„V triede nás bolo 24. Za každým som chodil, pýtal sa ich: „Kto si? Kto si?“ Tak trochu som sa im vnucoval a týmto spôsobom som si našiel aj kamarátov,“ spomína s úsmevom. „Pravda, stávalo sa, že sa všetci niekam rozpŕchli a zdalo sa mi, že nemám čo robiť, ale to nebolo často. Väčšinou som mal, naopak, pocit, že sa bavíme a že sa niečo deje.“
Ben pokračoval ako integrovaný žiak v cirkevnej ZŠ. S nevidiacimi rovesníkmi však kontakt nestratil. Práve oni ho priviedli k športu – k atletike, ale aj k typicky „slepeckým“ disciplínam ako showdown či goalball. Na týchto športových podujatiach prirodzene nasával aj ďalšie zručnosti a poznatky, ktoré možno získať len medzi nevidiacimi. Hodiny priestorovej orientácie zabezpečovalo špeciálnopedagogické centrum, podporu v škole výborná asistentka, ktorá už mala s nevidiacimi skúsenosti. No a napokon je tu rodinné zázemie, ktoré sa v úspešných príbehoch javí väčšinou ako určujúce.
Často vykresľovaný obraz integrovaného dieťaťa, komunikujúceho len so svojou asistentkou a prežívajúceho skôr len vedľa svojich spolužiakov bez toho, že by s nimi čokoľvek zdieľalo, v Benovom prípade príliš nesedel. Naopak! Z tretieho či štvrtého ročníka si pamätá na hádzanie lopty s ostatnými, pokrikovanie na celú triedu a iné minilotroviny. Žiak Levíček bol v tom čase podľa vlastného spätného hodnotenia neriadenou strelou. Súvisieť to mohlo aj s vtedajšou asistentkou, s ktorou neboli úplne zladení.
„Trochu som rebeloval. Napríklad počas prestávok mi prítomnosť asistentky prekážala, tak som robil blbosti.“
Po prechode na osemročné gymnázium sa obom stranám uľavilo. Od prímy po oktávu ho už sprevádzala rovnaká asistentka, s ktorou si rozumeli výborne a stretávali sa aj mimo povinných hodín. Aká bola jej úloha?
„Keď sme od učiteľa dostali vytlačený materiál, v ktorom boli poznámky písané rukou, asistentka mi ho naskenovala a upravila do podoby, ktorá sa mi dobre čítala. Testy, na ktoré bolo treba viac času (napr. z cudzích jazykov alebo z matematiky) som písal niekde bokom pod jej dohľadom. Dávala pozor, aby som nepodvádzal a zároveň som mohol nerušene vypracovávať test. Asistentka bola prítomná aj na prírodovedných predmetoch, kde to býva viac vizuálne, veľa informácií je na tabuli, takže mi to diktovala. Na humanitných predmetoch byť nemusela. Ak som nešiel na obed s ostatnými, bola mi k dispozícii aj v školskej jedálni. Bežnou súčasťou bola aj na našich školských výletoch či iných podujatiach. Väčšinou som sa prirodzene presúval vo dvojici či vo väčšom hlúčiku s niekým zo spolužiakov, ale asistentka bola výborná v tom, že mi povedzme ukázala chatu, kde sme bývali a jej okolie, alebo ma sprevádzala vtedy, keď sa to ostatným nehodilo, aby to nikto nemal za povinnosť, ale aby sa to dialo spontánne.“
Benjamin so smiechom dodáva, že hoci do bufetu trafil aj sám, cez voľné hodiny rád zašiel na kávu s asistentkou, ktorá sa nielen preňho, ale aj pre celú triedu stala skôr kamarátkou ako pedagogickým dozorom.
„V tomto bola naozaj dôsledná. Keď videla, že sa rozprávam s niekým z triedy, nešla za mnou, vôbec nepôsobila rušivo. Naša trieda s ňou doslova vyrástla.“
Tábory a táboráky
U ľudí s rôznorodými záujmami býva rozhodovanie o ďalšom smerovaní ťažšie. Písaniu rôznych textov, či už do časopisu SONS T-čko zameraného na technológie, pre projekt Učitel21, pre časopis Diastyl atď. sa Ben venoval neustále. Aj preto už dávnejšie uvažoval napr. o študijnej kombinácii žurnalistika a politológia. Pri rozmýšľaní o tom, čo ďalej, ho však ovplyvnila aj cukrovka, ktorú mu zistili pred niekoľkými rokmi. Téme nevidiaci a diabetes, ovládanie elektronickej pumpy a celkového manažovania choroby pacientom bez zraku, sa venoval v niekoľkých článkoch, ktoré ľahko nájdete na internete. Ben uvažoval o tom, že by mohol vzdelávať v tejto oblasti deti a mládež. K deťom sa priblížil aj cez tábory, do ktorých chodil najprv ako účastník a neskôr sa stal aj členom ich programového tímu.
„Tento tábor organizuje pražský tyfloturistický oddiel. Pomáham s predtáborovou prípravou, s vymýšľaním hier a aktivít. Priamo na mieste robím deťom základnú priestorovú orientáciu po táborisku, naháňam ich umyť sa či do spŕch. Pri hrách účinkujem v rôznych scénkach, alebo som na stanovištiach a rozdávam úlohy. Pridaná hodnota nevidiaceho vedúceho môže byť aj v tom, že im ukáže praktické zručnosti pre život bez zraku, od jednoduchých vecí, ako je rozpoznávanie peňazí pomocou šablóny, až po to, ako si rozložiť oheň, neskôr hoci aj porúbať drevo. Často za mnou prichádzajú samotné deti s tým, že by sa chceli niečo konkrétne naučiť.“
Dvierka na husľový kľúč
Ben sa venoval aj hudbe a hoci on sám túto záľubu vnímal len ako jednu z viacerých a muzikou sa neplánoval zaoberať profesionálne, práve vďaka hraniu sa stal známym aj v širšej verejnosti. Jeho otec je sólistom opery Národného divadla v Brne a Ben už ako troj – štvorročný začal chodiť na hodiny spevu. Neskôr k tomu pridal klavír, medzitým začal hrať na zobcovej, postupne aj na priečnej flaute a husliach. Nevidiacich huslistov nie je veľa, preto ma zaujímali špeciálne úskalia pri zvládaní tohto nástroja. Z Benovho pohľadu je komplikáciou správne držanie huslí a sláku.
„Som typický „nekoukač“, ktorý si myslí, že niečo drží rovno, pritom je to šikmo. Pani učiteľka mi to ukazovala opakovane a to aj na sebe. Pri ťahaní sláku mi viedla ruku. Nejako sme spolu na to prišli, lebo predo mnou nevidiaceho žiaka nemala.“
Brailový notopis sa začal učiť až ako piatak, ale na chuť mu neprišiel. Hovoril, že skladbu treba tak či tak zvládnuť naspamäť, keďže nevidiaci muzikant nemôže hrať z listu. Skladbu mal teda v telefóne a učiť sa ju mohol hoci aj v autobuse. Pravda, keby si na hudbu dokázal vyhradiť viac času, učenie skladieb mohlo byť rýchlejšie, jemu náročnejší opus zhltol aj dva mesiace. Sú však aj veci, ktoré sa z nahrávky naučiť nedajú. Pri husliach je napríklad dôležité, ktorým smerom v konkrétnej fáze skladby potiahnuť sláčikom. Vtedy už nastupuje učiteľ, rovnako pri cibrení výrazu a celkovom dolaďovaní výsledku. Vďaka svojmu talentu bol Benjamin Levíček obdarovaný kvalitnými husľami z dielne Václava Pikrta.
„Rozdiel medzi bežným a takýmto výborným nástrojom je naozaj citeľný. Počuť to na dynamike nástroja, na jeho farbe, keď sláčikom viac pritlačím, alebo, naopak, hrám jemnejšie,“ vysvetlil mi mladý huslista. „Vnímam to aj pri priečnej flaute, lebo aj tú sa mi podarilo získať kvalitnejšiu.“
Texty piesní, ktoré vymýšľal, k nemu prichádzali súbežne s ich melódiami. Najprv si zapisoval text, a potom si ho na nahrávku zaspieval. Piesne následne dotváral vo svojom domácom, improvizovanom štúdiu. Na internete si napríklad môžete vypočuť jeho Bohémsku, s ktorou sa predstavil aj v súťaži SONS a Českého rozhlasu Nevídaná píseň. Youtube vám rýchlo ponúkne aj vtipný duet Rande naslepo z dielne Michala Horáka, kde si s ním Ben zaspieval, alebo duet s českým huslistom Pavlom Šporclom. Na rozdiel od iných interpretov, ktorí sa snažia svoju tvorbu dať všemožne do povedomia, Benjamin ju prezentoval najmä na živých vystúpeniach.
„Na koncerte sa svoje piesne hrať nebojím, ale keď ich dám von, chcem, aby boli nahraté tak, že s nimi budem spokojný, čo nebývam takmer nikdy. Vyhradiť si tú správnu chvíľu, keď mám čas, nikto nie je doma, nič ma neruší, sa mi nedarí až tak často, ale nejakých osem pesničiek mám už takto nahratých. Keď sa ich nazbiera trochu viac, rád ich zverejním, napríklad aj vo forme albumu, ale, ako sa hovorí, toto nie je termínovaná úloha,“ povedal mi s úsmevom koncom minulého roka.
Žánrovo Benova tvorba nezapadá do žiadnej škatuľky. V textoch sa snažil o zaujímavé obrazy a metafory. Riešil v nich to, čím aktuálne alebo aj dlhodobejšie žil. Áno, v rozhovore padlo aj podstatné meno láska a rovnako sloveso vypísať sa z niečoho, najmä v horších obdobiach, ktoré sa autorovi nevyhli.
Ben sa v minulosti objavoval na husľových, flautových, či speváckych súťažiach. V poslednom období však v jeho programe prevládali skôr rôznorodé vystúpenia. Pravidelne ste ho mohli stretnúť na októbrovom koncerte Světlo pro světlušku, kde spolu účinkujú nevidiaci a vidiaci umelci. Potom sa neraz stalo, že ho umelecký kolega pozval ako hosťa aj na vlastný koncert. Rád hrával v kaviarenskom prostredí a neobchádzal ani dobročinné podujatia (z posledných to bol napr. koncert na podporu výstavby domu pre ľudí s mentálnym postihnutím). Pred časom hral na festivale pri príležitosti nedožitých deväťdesiatych narodenín Olgy Havlovej, či na festivale inkluzívnej kultúry Pedagogickej fakulty Masarykovej univerzity, kde prezentoval aj showdown. Popri autorských piesňach prinášal na koncerty vážnu hudbu, jazz, muzikálové melódie a niečo aj z popu. Na miesta vystúpení cestoval nezriedka aj sám, organizátori ho radi počkali na stanici. Ich prípadné obavy zvykli odbúrať sociálne siete, kde sa Ben prezentoval aj ako cestovateľ.
Cestou-necestou
„Väčšinou siaham po obyčajných Google mapách (tie mám otvorené na hodinkách), nedávno som k nim pribral aplikáciu, ktorá mi do slúchadiel povie, že sa blíži križovatka. Z ľavého slúchadla sa dozviem, aká ulica je vľavo, v strede mám ďalšiu a vpravo takisto. Aplikácia hlási aj priechody pre chodcov. Keď sa obrátim, celé sa to otočí so mnou a ulice sa ozývajú z tých správnych strán, takže sa podľa toho dá naozaj dobre orientovať,“ takto, s ľahkosťou a samozrejmosťou bežného používateľa, mi Ben Levíček načrtol niečo, čo mnohí ešte stále považujeme za sci-fi. „Tým, že žijem medzi vidiacimi, často si dávame zraz na neznámych miestach. Pomocou navigácie sme už aj ako partia nevidiacich vyrazili do zahraničia. Samozrejme, pýtam sa aj ľudí, ale navigácia je veľkým pomocníkom.“
Viedeň, Berlín, Paríž, Madrid. Čo je na tých zahraničných mestách vlastne lákavé?
„Fascinuje ma cestovanie ako také, ale samozrejme aj jednotlivé krajiny, ktorých som, či už v rámci výletov, dovoleniek, alebo showdownových turnajov, navštívil okolo 20. Každé mesto má trochu inú atmosféru, iné zvuky, iných ľudí,“ cestoval v spomienkach Ben. „Som milovník kávy a kaviarní, takže toto sú na cestách naše povinné zastávky. Keď si výlet dobre naplánujeme, jeho súčasťou bývajú aj koncerty alebo divadelné predstavenia: v Berlíne sme s priateľkou boli vo filharmónii, v Madride sme s kamarátom chceli navštíviť nejaký futbalový zápas, ale nehrali nič, čo by nás zaujalo, tak sme si aspoň prešli štadión Realu Madrid, čo bolo tiež výborné!“
Pri opise Benových potuliek sa ešte aj teraz, s odstupom času nevdojak usmievam: „Prvý deň si svižne prebehneme základné pamiatky, aby si človek mohol povedať, že tam teda bol. Urobím pár fotiek, niečo postnem… Viem, je to trochu aj naoko, aby bol človek trendy, ale to ma vlastne na tom tiež baví. Navštívim preplnené miesto, kde ľudia čakajú v dlhých radoch, zaslúžene si povzdychnem, že by to už chcelo nejakú tú kaviareň, potom sa zhrozím nad miestnymi cenami a vzápätí si poviem, že sme predsa za hranicami všedných dní, tak prečo si to nedopriať? Také klasické cestovateľské poryvy!“
Nielen v hudbe je dynamika
Cestovať sa mu darilo aj vďaka showdownu. Okrem rôznych turnajov bol Ben na Európskych paralympijských hrách mládeže. Šport plný hluku, hrkotu, narážania loptičiek do rakety či mantinelov, kde si navyše často obijete ruky, sa mi s citlivým hudobníkom akosi nespája.
„V tomto mám akoby dve tváre a hudba sa mi so športom výborne dopĺňa,“ objasnil pohotovo Ben. „Showdown ma chytil už niekedy v druhej triede ZŠ, keď som chodil so školou pre nevidiacich na sústredenia, kde sme si vyskúšali rôzne športové disciplíny. Futbal s ozvučenou loptou sa mi zdal chaotický, goalball zase jednotvárny. Na showdowne sa mi páčilo, že je na jednej strane extrémne rýchly, ale zároveň vás núti rozmýšľať. Ako odraziť loptičku? V akom uhle držať pálku? Ako ju nasmerovať tak, aby sa loptička odrazila trikrát od mantinelu a spadla súperovi do ľavého rohu? Veľa úloh a pritom sa nad ničím nedá dlho premýšľať, je to mimoriadne dynamické. Jasné, zápästia bývajú zranené celoročne, ale to mi neprekáža. A ešte niečo. Showdown nie je šport, v ktorom by vám pomohlo naťahovanie času. Keď aj vediete, nemôžete zdržovať a čakať, že o chvíľu sa zápas skončí. Koniec je vtedy, keď súper dosiahne jedenásť bodov, nie sú tam možné žiadne veľké prestoje.“
Ben sa snažil vzdelávať a pomáhať. Pre budúcich učiteľov napr. v sérii článkov písal o tom, ako nevidiaci športujú, ako používajú dotykové mobily, alebo ako sa samostatne pohybujú. Nešetril pritom vlastnými skúsenosťami a zážitkami, napr. s chodcami, ktorým ani spoločenská únava nebránila pokúsiť sa ukradnúť mu telefón, alebo o dvoch či troch stretoch s pohybujúcimi sa vozidlami, ktoré sa, našťastie preňho, skončili dobre. Nerobil pritom zo seba supermana. To, že sa mu aj vďaka kurzu sebaobrany podarilo na nebezpečnú situáciu zareagovať správne, je jedna vec. Priznanie strachu a neistoty z toho, že vás niekto sleduje, ale druhá.
„Kým sa mi nestalo nič zlé, takmer žiadnu hrozbu som si neuvedomoval. Naopak, po takej skúsenosti som pocit, že ma napr. v autobuse niekto sleduje, mal aj niekoľko týždňov,“ sumarizoval Benjamin Levíček krátko po zložení skúšky dospelosti.
Rozhovor s Benom som končil rád i nerád zároveň. Niektoré oblasti jeho života by som bol rád rozobral bližšie, no súčasne som si hovoril, že o tomto chlapcovi budeme počuť ešte veľa, tak nemusíme všetko vypovedať na prvýkrát. Benjamín Levíček však zomrel, náhle a veľmi predčasne. Rozprávali sme sa len niekoľkokrát, ale bolo to nezabudnuteľné. Predstavoval som si, čo všetko tento človek v živote ešte dokáže, tešil som sa, ako to budem sledovať. Veľmi sme chceli predstaviť ho aj vám, pretože v mnohom bol inšpiráciou a ostáva ňou aj naďalej.
Michal Herceg
