„To som ti nehovoril? Robím inštruktora v kajakovke. Nechcel by si cez zimu s nami skúsiť chodiť eskimovať?“ spýtal sa cestou z Rabštejnského chmatání, každoročného stretnutia nevidiacich horolezcov, Jiří Klán. „Prečo nie?“ reagoval Jan Hegr s náhle prebudeným záujmom. Na vode vyrastal, vymeniť kanoe za kajak by predsa nemal byť problém.
A veru ani nebol. Obdobie začiatočníckych chýb a trochy neplánovaného potápania si užil v zime v bazéne, v lete na kanáli a pokojnej rieke, ale keď sa ozval novinár z Pádlera, začala čoraz nástojčivejšie dobiedzať vidina vôd divokých. Reku, nech je o čom písať. A tak si Honza splnil sen, o ktorom ani nevedel, že ho má.
Eskimáci z Brna
„Najdôležitejšie je, aby ťa voda bavila. Nesmieš sa jej priveľmi báť, alebo sa nechať vyviesť z miery, keď ťa nečakane objíme a stiahne pod hladinu. Keď ju chceš naozaj spoznať, musíš sa v nej najprv stratiť,“ začal nenútene Jan Hegr. „Ale priznávam, po prvej lekcii v kajaku som mal pocit, že som úplne márny. Točil som sa a točil, robil hodiny, hodiny a zase len hodiny. Ja som dosť analytický typ, preto som chalanov prosil, aby mi ten pohyb presne popísali, chcel som pochopiť, ako to funguje. Jirkova odpoveď však znela stále rovnako: „Na to se vykašli a pádluj!“ „Nemůžu,“ na to zas ja dookola. „Vysvetli mi, jak je možný, že když zabírám pravým listem, pořád se točím doprava. To je fyzikálně úplný nesmysl!“ „Vykašli se na nesmysly a pádluj!“ Neuveríš, Duška, ale ono to po čase fakt začalo fungovať.“
Slepota-neslepota, Honza nerobil žiadne iné chyby ako ktorýkoľvek iný začiatočník. Takisto mu chvíľu trvalo uvedomiť si, že „dvojpádlo“ je jemne „vyosené“, preto treba oba listy ponárať rovno, takisto sa učil zaberať rovnomerne a prenášať váhu nie podľa toho, čo sa akurát deje, ale podľa toho, aký smer by mala loď chytiť. Svoj čas si vyžiadal aj tréning eskimáckeho obratu či pozorovanie toho, čo všetko tá loď vlastne stvára a čoho je schopná. Skúšal odhadnúť, čo a akým záberom zvládne, a, naopak, čo už je nad jeho sily, tzn. kedy ju treba nechať urobiť hodiny, pretože to bude podstatne rýchlejšie, než s ňou bojovať.
„Na začiatku som sa párkrát prevrátil len preto, že som si neuvedomil, že mi špička vkĺzla do protiprúdu. Hovoril som si: „OK, tam sa točiť nechcem. Vyrovnám to.“ Zabral som, ale proti mne tlačilo dobrých 14 ton. A to jednoducho nedáš! Zakaždým, keď vyeskimuješ, si dezorientovaná, pretože si práve urobila kotrmelec, akurát bokom, k tomu máš, pochopiteľne, v ušiach vodu, ktorá kvôli helme odteká pomalšie, takže pokyny takmer vôbec nepočuješ,“ vracia sa Honza k prvým stretnutiam s Jirkom Klánom a Šimonom Babíčkom, chalanmi, ktorí si zaumienili naučiť nevidiaceho jazdiť na single kajaku. „Raz sa mi dokonca stalo, že som z lode vypadol. Takémuto nedobrovoľnému plávaniu hovoríme krysiť, pretože ako krysa opustíš palubu, a automaticky sa mu smejeme, lebo to sa nerobí. Ale vtedy som za to naozaj nemohol. V plnej rýchlosti som nabehol na kameň a to ma z kajaku doslova vyrazilo.“
„Vyletúvate bežne?“ pýtam sa zaskočená.
„Nie, skôr si myslím, že som mal nesprávny posed,“ odpovedá mierne pobavený Jan Hegr. „V kajaku totiž sedíš pomerne napevno, si v ňom takpovediac zakliesnená pätami a ovládaš ho predovšetkým kolenami a brušnými svalmi. Taká rana by ma nemala vyraziť, maximálne tak prevrátiť hlavou dolu. Že by si vtedy do kajaku nabrala vodu, sa báť nemusíš. Vôkol teba je totiž natiahnutá tzv. špricka alebo špricdeka, ktorá je upevnená po celej dĺžke kajaku, takže bezpečne tesní. Musí byť napnutá, aby sa na nej nevytvoril lavór vody, nesmie ju uvoľniť alebo strhnúť prudký nával, na druhej strane, v prípade potreby sa musí dať uvoľniť. V praxi to znamená, že sa zakloníš (akoby si si chcela ľahnúť na palubu), zatiahneš za bezpečnostné oko a jednoducho z kajaku vyplávaš.“
Šťastie praje pripraveným
Na otázku, ktoré vody sú na splav najvhodnejšie, sa dozvedám, že začať treba kanálmi s bezpečnými prekážkami. V Českej republike sú to napr. Roudnice nad Labem v okrese Litoměřice, České Vrbné pri Českých Budějoviciach či pražská Troja. Pomerne jednoduchý je aj Brandýs nad Labem, ale ten si už čosi pamätá, pôvodne kovové prekážky sú dnes už hrdzavé a kajakári si zo splavu občas prinesú aj odreté, mierne skrvavené spomienky.
Modernejšie prekážky sú vyrobené z plastu. vďaka bezpečne zapusteným okám ich vodáci môžu neustále presúvať – raz zasahuje veľký kváder do prúdu tu, inokedy naň natrafíte o pekných pár metrov ďalej, na jednom úseku vám zúži prejazd, na inom ostane neviditeľný, za to ale poriadne rozčerí hladinu, niekde kvôli prekážkam vznikne valec, inde surfovacia vlna. Niektoré prekážky vyčnievajú nad hladinu, iné pod kubíkmi vody úplne zmiznú a dávajú o sebe vedieť len z hĺbky, raz to kolíše viac, inokedy menej. Nikdy preto vopred neviete, čím trasa prekvapí tentokrát. Nehovoriac už o všetkých zrázoch, schodíkoch na dne, kameňoch, balvanoch a všeličom inom, čím spestrila prostredie matka príroda. Slovom, zakaždým je to ten istý kanál, a predsa vždy iný. Vracať na už splavené vody sa preto rozhodne oplatí, človek vidí, kam sa posunul – úsek, kde sa, povedzme, vlani ponoril, dnes prejde. Len pre úplnosť dodám, že pomocou ôk sa pripravujú aj slalomové dráhy, ale tie jazdievajú chalani zriedka, v podstate len ako prípravu na divokú vodu. Ide o to, aby sa Honza na pokyny naučil reagovať čo najrýchlejšie, či pádlom bránku trafí alebo nie, je úplne jedno.
Žiadnej metodiky o kajakovaní naslepo sa nedopátrate. Brňania preto začínali od nuly, ak nepoviem rovno z mínusu.
„Náš prvý pokus o navigáciu zahŕňal vodotesnú ľadvinku, mobil, sample, ktorý mi špeciálne na tento účel vytvoril kamarát zvukár, a bluetooth reproduktor. Táto zostava sa ale neosvedčila. Darmo, niet nad navigátora z mäsa a kostí. Jeho volanie sa dá oveľa ľahšie lokalizovať, rozlieha sa z väčšej výšky, takže sa od hladiny tak výrazne neodráža, a do tretice: veľa mi o situácii prezradí aj intenzita, emócia a neraz, treba povedať, i spisovnosť pokynu, s čím technika, pochopiteľne, nepracuje. Veľmi užitočné sa ukázalo aj to, že Jirko, ktorý pádluje s približne päť až sedemmetrovým náskokom, každý druhý záber nahlas počíta, takže sa dokážem prispôsobiť tempu, rýchlosti a udržať si správny smer. Na pokojných vodách to stačí, na tých divokejších sa zvykne otáčať a kontrolovať ma aj zrakom, ale keď ide naozaj do tuhého, prejde zložitejší úsek sám a mňa odnaviguje až potom,“ objasňuje Jan Hegr.
Hlásenie uhlov v zákrutách takisto upadlo do zabudnutia. V jednom uhle je otočený Honza, v druhom kajak, v treťom tečie prúd a zo štvrtého uhla sa na to všetko pozerá navigátor. Tak to v tej rýchlosti prepočítavajte! Aj vy, aj nevidiaci!
„Technicky sa všetko naučiť dá, s čím ale dodnes po siedmich spoločných rokoch bojujeme, je terminológia a timing. Uvediem príklad. Nie je doľava ako doľava. Raz to môže byť „hoď špičku doľava, ale drž si ma pred sebou“, inokedy „zaber, pretože prúd ťa ťahá doprava a ty chceš ísť doľava“. Ja síce pokyn počujem, počujem aj ten kameň, ale k pochopeniu situácie u mňa občas dochádza až pod hladinou. Nehovoriac o tom, že množstvo a charakter pokynov sa časom mení, pretože, prirodzene, čo-to už splavené mám. Vždy však musia byť rýchle, jednoznačné a zrozumiteľné, pretože na tečúcej rieke je všetko, len nie ticho,“ pokračuje Honza. „No a kvôli tomu, že s načasovaním pokynov takisto experimentujeme, nebufujem. Jednoducho tie balvany prechádzam tak, ako sa to robilo dve desaťročia dozadu. Teoreticky ovládam, čo sa odo mňa chce, ale to „Teraz!“ si ma nikdy nenájde v pravej chvíli,“ konštatuje Jan Hegr.
Rozumieť jazyku vody
Lekciu orientácie absolvoval Honza na windsurfe. Lenže slnko svieti v ploche a vietor sa neustále točí. Aj pri najlepšej vôli by to spôsobilo odchýlku dobrých 20 stupňov, čo je na vode dosť. Honza nevidí ani Jirkovu siluetu, preto sa na vode musí spoľahnúť výhradne na sluch. Posledných 10 – 12 rokov ho však trápi aj tinnitus (hučanie a pískanie v ušiach) a vyššie frekvencie sa mu zachytávajú ťažšie.
„Ja som si ani neuvedomil, že ten jazyk vody ovládam. Ale keď ma prúd niekam ženie, hľadám a skúšam: takto by to predsa malo ísť. A ono to fakt ide. Pretože voda to naozaj všetko povie sama. Raz to predo mnou síce hučí, ale uprostred zreteľne vnímam ticho a viem, že tadiaľ voda odteká a práve tam sa musím dostať, naopak, inokedy si to namierim do zdroja toho hluku, pretože ticho znamená balvan, ktorý nad hladinou vyčnieva tak vysoko, že ho voda obmýva.“
Pravdaže, reč je o pokojných vodách. Na tých trojkových, ktoré sú momentálne na hranici Honzovej zjazdnosti, naozaj potrebuje vopred vedieť, čo ho na trase čaká. Na vode mu už stačí povedať len slovko – dve. Vie, v akej je situácii, konkrétny kameň, prekážku či prejazd echolokuje, dosadí si to všetko do mapy a vie zareagovať. Nie je však popis ako popis.
„Roudnicu nad Labem mi priblížil aj Jirko, aj Šimon. Nezávisle od seba, ale do značnej miery sa zhodovali, tak som si myslel, že viem, čo ma čaká. Skutočnosť ale bola úplne iná,“ pokračuje so smiechom Jan Hegr. „Mal som pocit, akoby ma ktosi hodil do pračky. Nevedel som, kde je hore, kde dole, vlny ma fackovali, až ma nakoniec pohltili. Vyeskimovať sa mi nepodarilo, tak som teda potupne vyplával. Vystrčil som hlavu z vody a len počujem, ako Jirko radostne kričí: „Dobrý, sundal tě předposlední válec!“ Ja som ani nevedel, čí som, vôbec to nekorešpondovalo s tým, ako som si to predstavoval.“
Dnes už ale Honza ten kanál splaví. Dokonca bez navigácie. Ťažko povedať, komu adrenalín vpumpoval do hlavy taký nápad, ale zrazu bol na svete.
„Všetci sa nás pýtali, či to ide. Reku, neviem, treba to skúsiť. Tak sme to skúsili. A ono to fakt ide,“ usmieva sa Honza, akoby splaviť kanál bez navigátora bola úplná samozrejmosť.
Život je krátky, pádlujte preto rýchlejšie
Jednu z najťažších skúšok sluchu a obratnosti však nepochybne priniesol prvý absolvovaný Bobr Cup, majstrovstvá Českej republiky v súťaži extrémnych trojčlenných štafiet. Ich dejiskom je okolie mesta Litovel a každoročne v októbri láka špičkových i amatérskych bežcov, cyklistov a kajakárov. Keď dychtíte po podrobnostiach, kontaktujte priamo Honzu, dušoval sa, že by sa o tom dala napísať celá kniha.
„Sotva som sa prepádloval do tretej sezóny, už som šiel rovno, relatívne rýchlo, dokonca tam, kam som sám chcel, keď ma zrazu posadili do závodnej lode a ja som bol opäť na začiatku. Trápil som sa 3 týždne! Reči o tom, že je to naozaj rýchla loď, som púšťal druhým uchom von – čo mi je to platné, keď ma neposlúcha a na pretekoch budem robiť hodiny až do cieľa? Ale nakoniec sa poddal. Dva dni pred Bobr Cupom, ale predsa. Naozaj je to rýchla loď a stálo za to skrotiť ju. Tie majstrovstvá sú ale náročné na sluch. Na Morave treba totiž prejsť popod most, čo je veľmi úzky priestor. Jirko mi síce kričal, že sa k nemu blížime, ja som ho ale cez tie desiatky fanúšikov vôbec nepočul. Na pontónoch som sa doslova zasekol, takže mi neostávalo iné, ako vyhmatať si to a potiahnuť sa. Inak to nešlo.“
Na masovkách a na úzkych kanáloch sa Honzovi osvedčilo mať dvoch ľudí – primárom je Jirko, ale keďže ten sa nemôže neustále otáčať a kontrolovať ho, vzadu ide druhý, ktorý mu z času na čas poradí. Zároveň mu pomôže – keď sa napr. prevráti a nepodarí sa mu vyeskimovať, ponúkne mu špičku a on sa môže oprieť o jeho kajak, chytí ho, keď bude plávať a pod. Na pretekoch nosievajú chlapci vesty s označením Blind, ale za tie roky ich už aj tak všetci poznajú. Nikto preto nevyvádza, ak ho Honza ťukne, príp. ho na seba aj sami upozornia.
„Často na súťaže nejazdíme, aj Bobr Cup vnímame skôr ako ďalší zážitok. Ale neušlo mi, že sme tým trošku rozvírili vody. Keď sme v Litovli boli druhýkrát, v jednom tíme už mali nevidiaceho bežca. Alebo keď sme splavovali Roudnicu nad Labem, zbadali ma nováčikovia, ktorí akurát na brehu vyplakávali, že sa boja, že tie prekážky nezdolajú. Vtedy som, tuším, šiel dokonca bez navigácie. Zahanbili sa a do kajakov vliezli,“ spomína Honza s radosťou. „A to je presne jeden z tých dôvodov, prečo to robím a prečo to asi baví aj tých mojich kamarátov. Tá energia, ktorú do mňa vlejú (a nie je jej málo), nezostane len u mňa, ale snažím sa ju poslať ďalej.“
Láskavá i neúprosná
Psychika. Na tú sú podľa Jana Hegra pri splavovaní kladené najväčšie nároky. Zakaždým treba naozaj triezvo odhadnúť svoje možnosti a neprepínať vlastné sily. Voda vie byť nemilosrdná.
„Nepremýšľam o tom, že by som sa z tej vody nemal vrátiť. Mám okolo seba ľudí, ktorým bezvýhradne dôverujem a ktorí vedia, čo robia. Nebezpečným situáciám sa ale na divokej rieke človek nevyhne. Aj po siedmich rokoch si do kajaku sadám s obrovským rešpektom a priznávam, aj so strachom. To splavovanie je ale také krásne, že ten strach stojí za to prekonávať.“
A stále je kam sa posúvať. Vlastne, Honza sa posúvať musí, chce, či nechce, pretože Jirko mu vytvára ťažšiu stopu bez toho, aby mu o tom povedal. Ale treba povedať aj B: Honza sa nebráni. „Tak co? Chceš skočit na šutr?“ zaznie odrazu do šumu vĺn. Kedysi by Honzu zachvátil strach – balvanu sa bojí viac než valca, pretože ten sa ustáť dá, stačí sa o vodu oprieť, ale náraz na tvrdý kameň s obľubou posiela zelenáčov pod hladinu. „Jasně,“ odpovie však bez váhania. „A ještě jednou.“ Po štvrtom bojovom eskimákovi nasleduje kratšia pauza, až kým sa Jirko neozve znovu: Hele, pamatuješ si na peřej před koncem? Nechceš to sjet sám, že bych tě fotil?“
Dušana Blašková
