Základné pohyby sa dieťa učí už v maternici. Dotýka sa jej stien, kope, spoznáva úzky priestor, v ktorom sa nachádza. Po narodení si postupne začína uvedomovať svoje telo. Zisťuje, že má nohy, ruky, na nich prsty. 

Deje sa tak najmä v náručí rodičov a neskôr v postieľke, kde už dostatočné množstvo podnetov musí zabezpečiť okolie – farebné hračky, zvonkohry, svetielka a pod. Ako však stimulovať nevidiace dieťa? Ako ho naučiť nebáť sa priestoru okolo seba? Pripraviť ho na to, že jedného dňa vykročí s bielou palicou samo?

 

 „Chvíľu si poležím, ale potom vám ujdem“

Mierny údiv, pochybnosti, podozrenie, diagnóza, šok, zrútenie, výčitky a depresia. Mnohí rodičia celé mesiace, ba roky hľadajú možnosti, ako by mohli dieťaťu pomôcť, čo spraviť, aby sa jeho zdravotný stav zlepšil a aby videlo aspoň niečo. Výsledkom neraz býva, že k špeciálnym pedagógom v centrách ranej starostlivosti či špeciálno-pedagogického poradenstva prichádzajú až po nekonečnej a vyčerpávajúcej šnúre vyšetrení, keď sú novorodenecké súpravičky dávno schované v skrini.

„Ľudsky tomu rozumiem, ale z hľadiska špeciálneho pedagóga musím povedať, že čas, ktorý rodičia venovali návštevám lekárov, odborníkov na východnú medicínu, dokonca ľudových liečiteľov musia potom s dieťaťom dobiehať,“ pustil sa do vysvetľovania riaditeľ Centra špeciálno-pedagogického poradenstva pre deti so zrakovým postihnutím v Bratislave Marek Hlina. „Pohybový vývoj (následne aj priestorová orientácia) nevidiacich detí si tak či tak vyžadujú viac času. Ony totiž neskôr začínajú dvíhať hlavičku, liezť, sedieť, neskôr sa postavia. Nie je dokonca ničím výnimočným, ak začnú chodiť až v dvoch rokoch. Preto je veľmi dôležité podporovať ich rozvoj od samého začiatku. Keďže najviac stimulov dostávajú deti prostredníctvom zraku, rodičia nevidiacich detí musia vizuál nahradiť omnoho väčším množstvom hmatových, sluchových, čuchových a chuťových podnetov.“

Sprievodcom nech je rodičom vlastná fantázia, hovorí odborník a pridáva niekoľko praktických rád: „Nad postieľkou môžu napr. visieť predmety – v rôznej výške, každý z iného, na dotyk príjemného materiálu, ktoré vydávajú jemné zvuky. Dieťa ich bude postupne objavovať. Spočiatku náhodným, neúmyselným pohybom, keď ale zistí, že v jeho okolí sa nachádza čosi zaujímavé, začne ich vyhľadávať cielene. Hračky je nutné obmieňať, umožniť dieťaťu spoznávať stále nové a nové štruktúry, stále nové a nové zvuky. Takisto je dôležité meniť ich polohu, aby sa neotáčalo a nenaťahovalo len jedným smerom. Takto mu spevnejú svaly, čo je základný predpoklad ďalšieho vývoja pohybu.“

Nevidiacemu dieťaťu rozhodne netreba brániť v samostatnom pohybe. Akonáhle sa z ležca stane lezec, je dobré vymedziť priestor, v ktorom sa môže bezpečne pohybovať, napr. vankúšmi, molitanom, detským nafukovacím bazénom a pod. Opäť – fantázii sa medze nekladú. Vo väčšom priestore môže dieťa opäť objavovať svet, dôležité je motivovať ho k pohybu zvukmi – môže štvornožkovať za hlasom matky, zvončekom, húkaním hračkárskej lokomotívy, štekaním plyšového psíka…

Prvé kroky bývajú vždy opatrné a neisté, pravdou ale je, že nevidiace dieťa sa do samostatnej chôdze nejako zvlášť nehrnie, často býva pasívne. Rodič ho preto musí nabádať, posmeľovať ho a poskytovať mu oporu. Odporúčanie znie: nevidiace dieťa spočiatku pridržiavajte okolo hrudníka, aby malo voľné ruky a mohlo si dotykom prezerať všetko tajomné, čo ho obklopuje a čo dosiaľ nespoznalo. Pre rozvoj jeho pohybových zručností, celkovej koordinácie tela a fyzickej stability je vhodné posilňovať jeho vlastnú vedomú aj nevedomú pohybovú aktivitu držaním sa rodiča napr. za zápästie, neskôr napr. za rúčku tašky, ktorú rodič nesie, a pod. Dieťa sa učí iný typ úchopu a zároveň preberá väčšiu zodpovednosť za kontrolu vlastného pohybu a koordináciu svojho tela. Ponúknuť mu však možno aj pevný, rovný a úzky predmet (napr. varešku či paličku)), ktoré časom vystrieda šnúrka alebo krátke švihadielko, slúžiace skôr len ako psychická opora. Ako dieťa na zmenu pripraviť a kedy je na ňu zrelé, poradia odborníci – touto fázou by totiž rodičov a blízke okolie nevidiaceho dieťaťa mali sprevádzať poradcovia z centier ranej intervencie, špeciálni pedagógovia či inštruktori priestorovej orientácie a samostatného pohybu z ÚNSS.

 

 

Čas netreba získavať, ale strácať

„Štvorročné dieťa by malo dokázať vnímať priestor a chápať, že sa v ňom nachádzajú rozmanité predmety,“ pokračuje Marek Hlina. „Ideálne je, ak mu nerobí problém kráčať, držiac sa za ruku dospelého, po schodoch, bez pomoci chodiť okolo nábytku, pohybovať sa za hlasom učiteliek alebo zvukmi hračiek, takisto by malo zvládnuť určiť nielen pravú a ľavú stranu, ale aj ďalšie smery ako hore, dole, vpredu a vzadu. Žiaľ, realita sa od učebníc neraz výrazne líši. Nevidiaci škôlkari bývajú nosení na rukách – pre rodičov je oveľa pohodlnejšie a rýchlejšie prenášať ich z miesta na miesto, ako „strácať“ čas ich pomalou chôdzou a zastavovaním sa pri všetkom, čo im padne do ruky. Dôvodom ale býva aj príliš ochranársky prístup („Ale veď si ublíži!“) či mylné a nepresné predstavy o schopnostiach nevidiacich („Toto predsa nemôže dokázať sám, keď nevidí!“). V tomto štádiu to popri špeciálnych pedagógoch chce aj komunitu rodičov, príp. starších nevidiacich, ktorí sa, vo veku primeranej miere, dokážu o seba postarať.“

Úlohou materskej školy je pripraviť deti na to, aby sa priestoru okolo seba nebáli. Učí ich všetko, čo im neskôr pri orientácii a samostatnej chôdzi pomôže. Pravdaže, prostredníctvom hry. Je veľmi dôležité, aby deti neodhalili, že ide o premyslený vyučovací proces, pretože veľmi rýchlo stratia motiváciu. Využiť možno naozaj všetko – hračky, špeciálne vytvorené pre deti so zrakovým postihnutím, ktoré možno kúpiť alebo vyrobiť, celý sortiment z bežných hračkárstiev, ale aj každodenné potreby. Nevidiace deti si totiž potrebujú ohmatať naozaj všetko. Na vlastné ruky sa musia presvedčiť, ako vyzerá peceň chleba, pretože na tanieri spoznajú vždy len krajček, zvuk motora, otvárania a zatvárania dverí či škrípania pneumatík pri brzdení si musia spojiť s malým plastovým autobusom. Názornosť je preto alfou a omegou predprimárneho vzdelávania. Stojí a padá to vlastne „len“ na tom, nakoľko je pedagóg kreatívny a do akej miery porozumel tomu, čo znamená nevidieť.

 

 

Deti sa teda nenásilne oboznamujú so základnými tvarmi, ako sú štvorec, obdĺžnik, kruh, trojuholník. Vo vyššom veku im to môže pomôcť pri vytváraní si predstavy o pôdoryse miestnosti, námestia, obrysoch prekážok, ktoré treba obísť, alebo o rozmiestnení predmetov v triede či izbe. Veľká pozornosť sa venuje aj cibreniu sluchu. Škôlkari sa učia rozpoznávať najrozmanitejšie zvuky, určovať ich zdroj (vysávač, práčka, fén), význam (rýchle ťukanie semaforu znamená, že môžeme prejsť na druhú stranu), príčinu (keď niekto odťahuje záclonu, narážajú na seba štipce, na ktoré je pripnutá) a v neposlednom rade smer, odkiaľ prichádzajú (ozvučená lopta sa odkotúľala vpravo, dozadu, dolu po schodoch).

„Deti v škôlke postupne spoznávajú význam slov hladký a drsný, mäkký a tvrdý, teplý a studený a pod. Ak učiteľka v škôlke povie: „“Dušanka, choď rovno a nájdeš mäkký koberec“, Dušanka musí vedieť, čo znamená „mäkký“. Dôležité je to ale aj z bezpečnostného hľadiska. Dušanka totiž musí pochopiť, že keď bude reč o tvrdej stene, bude náraz bolieť, ak o studenej kovovej platni môže byť dotyk nepríjemný,“ približuje ďalej Marek Hlina. Ak sa sústredíme na priestorovú orientáciu a samostatný pohyb, cieľom týchto hier je pripraviť dieťa na zmeny povrchu. V 1. ročníku ZŠ by sa už nemalo stať, že nerozozná, či stojí na chodníku alebo na trávniku. Toto možno trénovať v podstate v akejkoľvek situácii, bez ohľadu na to, čo chceme práve prebiehajúcou hrou rozvíjať.“

 

 

 

Pomáhať a chrániť

„Materská škola predstavuje obdobie tzv. predpaličky,“ objasňuje Marek Hlina. „Do tých šiestich – siedmich rokov musí dieťa pochopiť, že predpalička ho chráni pred narazením do prekážok, že ak klesne, čaká ho obrubník alebo schody, ak sa odrazu nekĺže zľahka a vydáva len tlmený zvuk, čochvíľa stúpi na mäkký povrch, a že ak do niečoho narazí, ono samo musí preskúmať, čo sa pred ním nachádza. Najzásadnejšia vec, ktorú si nevidiace dieťa v oblasti priestorovej orientácie a samostatného pohybu musí zo škôlky odniesť, je, že keď bude mať niečo pred sebou, môže ho to uchrániť pred zranením a bolesťou, a že pohybovať sa môže aj bez toho, aby ho niekto držal za ruku,“ objasňuje Marek Hlina a pokračuje: „V tomto období je úplne zbytočné „obťažovať“ dieťa bielou palicou, trénovať bodovú alebo kĺznu techniku, nebodaj nástojiť na zosúladení chôdze s pohybmi palice. Dieťa je dieťa, stereotyp ho nebaví. Nehovoriac o tom, že to môže byť do určitej miery riskantné, pretože by neskôr mohlo stratiť záujem využívať túto pomôcku denne. Žiadne orientačné výkony sa od neho nevyžadujú, ale predsa ani od vidiacich detí v tomto veku nechceme, aby chodili do škôlky a zo škôlky samy, alebo aby trafili do najbližšieho obchodu. O informačnej funkcii bielej palice, t. j. že sa tým človek identifikuje ako nevidiaci, sa vôbec nezmieňujeme. Deťom je to zatiaľ ukradnuté.“

Predpaličky možno vo všeobecnosti rozdeliť do štyroch základných kategórií :

• hračky, ktoré deti tlačia pri pohybe pred sebou: napr. kačka na kolieskach, upevnená na dlhej tyči, pokojne to ale môže byť aj detská motorka, detský kočík, detský nákupný vozík (v tvare autíčka) a pod;

 

 

• adaptívne pomôcky na pohyb: sú vyrobené z ľahkých plastov, väčšinou v tvare obdĺžnika a štvorca, príp. písmena H, T či I a pod.;

 

 

• predpaličky v tvare slzy: do tejto kategórie patrí aj zaujímavá predpalička vyvinutá našimi maďarskými susedmi, ktorú nazvali bubble cane (v doslovnom preklade Bublinová palica);

 

 

• pásová predpalička: má obdĺžnikový tvar, rúčky, na pás dieťaťa sa upevňuje opaskom.

 

 

Mentálne mapy

Priestorová orientácia sa začína v hlave. Práve preto je dôležité čo najskôr naučiť dieťa vytvárať si tzv. mentálne mapy, spoznávať a chápať priestor a vzťahy v ňom. Začína sa to poriadkom v zásuvke s hračkami (aby sa naučilo, že existuje miesto, ktoré dobre pozná a rozozná, miesto, kde si bábiku večer odloží a ráno ju tam nájde), pokračuje objavovaním zaujímavých zákutí svojej izby a napokon ďalších miestností bytu. V každej si nájde „orientačné body“, časom sa – veľmi nenásilne a hravo – pomocou adaptovaných techník, príp. čohokoľvek z domáceho repertoáru, čo poslúži ako predpalička, začne pohybovať aj samo. Ideálne je, ak ho rodina podporuje tým, že mu dáva malé úlohy, ktoré od neho vyžadujú pohyb v priestore. Poradcovia prichádzajú v tomto období s množstvom nápadov, ako zabezpečiť, že byt bude pre nevidiace dieťa hmatovo zrozumiteľný, podnetný a zároveň bezpečný, napr. na blížiace sa orientačne náročnejšie či rizikové miesta bude dieťa upozornené malým koberčekom.

Literatúra, ktorá by rodičov inštruovala, ako naučiť svoje dieťa vytvárať si mentálne mapy, nie je v našich končinách dostupná. Existujú však zahraničné zdroje, ktoré ponúkajú vynikajúce tipy, dokonca i pre deti s viacnásobným postihnutím. Najdôležitejšie však je, aby pri rozvoji priestorovej orientácie a samostatného pohybu nevidiaceho dieťaťa neostali rodičia sami. Najkompetentnejšie rady im môžu poskytnúť špecialisti z centier včasnej intervencie, špeciálno-pedagogického poradenstva a ÚNSS. Pomôžu im pochopiť, čo je pre dieťa najlepšie a viesť všetkých členov rodiny k tomu, aby sa k nemu správali rovnako. Cieľ je jasný– najvyššia podpora rozvoja samostatnosti v oblasti pohybu a orientácie.

 

Dušana Blašková