Milí čitatelia!

Čo budem zatĺkať? Nechala som sa zviesť. Do príbehov staroveku, do mýtov a legiend, ktoré boli stáročia jediným literárnym vyžitím pospolitého ľudu. A vlastným očiam som neverila, koľko bytostí tam vlastným očiam veriť nemohlo.

 

Azda najznámejším z nich je Teiresias, ktorý si trest slepoty i dar jasnovidectva vyslúžil od gréckych bohov. Nie je však isté, či sa tak stalo po tom, čo v manželskej hádke Dia a Héry o tom, či má väčšie potešenie z lásky žena či muž, chytil stranu vládcovi bohov (ak ste vtedy chýbali a neviete, prezradím, že Teiresias bol v mladosti 7 rokov ženou, takže za rozhodcu nebol vybratý len tak ledabolo), alebo je za tým Aténa, ktorú zočil pri kúpaní nahú. Tá ho síce oslepila, ale zároveň mu mimoriadne zbystrila sluch a darovala mu akúsi palicu, aby mohol kráčať krajinou a veštiť ľuďom budúcnosť. Milé od nej, nie? Nechápem vlastne, prečo teraz namiesto panteónu netróni v logu Tyflocompu.

Teiresias však ani zďaleka nie je jediným našincom na, takpovediac, najvyšších postoch. V gréckej mytológii sa mihnú aj grácie, tri dcéry morských bohov, ktoré mali len jedno oko a jeden zub a museli sa o ne sestersky podeliť – tá, na ktorú akurát vyšlo oko, videla, tá, ktorá bola na rade so zubom, sa mohla najesť. Nie dosť, že sa, chudery, narodili ako stareny, ešte toto k tomu!

V škandinávskych príbehoch vystupuje slepý, ponurý a tichý boh tmy, nad staroegyptským mestom Sechem bdel slepý boh liečiteľ, ochranca mŕtveho a patrón hudobníkov (ten bol dokonca uctievaný v dvojitej podobe: ako nevidiaci aj ako vidiaci), a, aby som sa prizrela aj zeleni našej trávy, v mytológii východných Slovanov sa tiež mihne nadprirodzená bytosť, raz slepá, inokedy hluchá. Viac ako bázeň však vzbudzuje strach. Ako by som vám to… no, upír to bol.

A tak napoly naša je rímska Justícia. Mladú ženu, s váhami v jednej a dvojsečným mečom v druhej ruke, občas na mešci peňazí, občas na hadovi, oslepili až v polovici 16. storočia. Aby som bola presná, zakryli jej oči šatkou, vraj aby ju niektorí ligotavejší účastníci procesu pri rozhodovaní neovplyvňovali. Ale ktožehovie! Možno to len nejaký Jozef Mak chcel poukázať na to, že spravodlivosť je slepá.

Žiaľ, na celý náš mýtický rodokmeň tu miesta nemám, hoci určite by sa tých halúzok (pevných i odlomených) našlo neúrekom. Nič, inšpirujte sa dobrými skutkami predkov a pomáhajte, kde môžete, a z chýb sa poučte. Nikoho nehnevajte a nezakrývajte si oči pred tým, čo sa vôkol vás deje. Nech raz aj vaše meno vpíšu do rodokmeňa zlatými literami.

 

Dušana Blašková

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *