K Tomášovskému domu konča dediny sme nikdy nesmeli. Starká hovorievala, že nás tam vietor uchytí a odnesie do hory, odkiaľ už nikdy nenájdeme cesty späť, čo by sme sa ako usilovali. A nedaj Boh, aby sme stretli toho divocha, čo v ňom býva, s vlkmi sa zhovára a s ľuďmi slovka neprerečie. Starý otec sa vtedy len usmieva popod strapaté fúziská a vypúšťa lenivé krúžky z briarky. Dobre on vie svoje. S divochom sú konškoláci, Schlegerka ich tým istým pravítkom po prstoch plieskala, keď im husle škrípali ako hrdzavá bránka. Ale raz darmo, s našou starkou sa škriepiť neslobodno.
Ale to viete, že starému otcovi sme pokoj nedali. Keď sa v kuchyni vykrajovali medovníkové srdiečka a všetky nešiky sa starkej museli pratať z očú, domŕzali sme doňho až hrôza. A tak sme, po slávnostnej prísahe, v prvú adventnú nedeľu išli so starým otcom poza kostol. Priamo do Tomášovského domu.
Starká nič netuší, bude to prekvapenie. Každoročne si spoločne hráme a spievame koledy, nečuduje sa, že cvičíme, hoci, pravda, trošku sa jej naša náhla horlivosť nepozdáva. Rudko, ktorý je z nás najstarší, denne trápi klavír, Vilko o dušu ťahá harmoniku, ja si uzlím prsty na flaute. Každú nedeľu sa schováme vo vykúrenej izbe Tomášovského domu, starý otec spieva a Divoch mu na husliach chytá tercku. Zatiaľ len pianissimo, lebo keby to vetrisko klebetné donieslo dolu do dediny starej mame do uší, je po prekvapení.
Ale úplný ešte náš orchester nie je. Ak je medzi vami trianglista, niekto, kto nám ustáli vrtošivý rytmus a udá takt, príďte. Najlepšie zo strany od lesa, klopte trikrát. Ale hlavne nikomu ani muk!
V mene celej redakcie vám prajem, aby vo vás melódia Vianoc znela po celý rok a aby ste vždy mali okolo seba len takých ľudí, s ktorými vám to ladí.
Šťastné a veselé čítanie!
Dušana Blašková
