Prvý park miniatúr v Európe sprístupnili v roku 1952 v Scheveningene pri Haagu. V mierke 1:25 tu nájdete napríklad rezidenciu kráľovnej Beatrix, najväčšie holandské letisko Schiphol v Amsterdame, sídlo holandského parlamentu,
centrálnu budovu poisťovacej spoločnosti v Rotterdame či Beeld en Geluid, stavbu pripomínajúcu farebnú kocku, ktorej originál slúži ako audiovizuálny archív. Park nesie názov po autorovi modelov, holandskom úradníkovi Georgeovi Maduroovi, ktorého po smrti v koncentračnom tábore Dachau vyznamenali a ocenili medailou za odvahu preukázanú pri záchrane mesta Haag pred vojenskými útokmi nemeckej armády. Dnes je v celej Európe asi 150 parkov miniatúr, medzi nimi aj Park MINI SLOVENSKO v Liptovskom Jáne.
Kamila Fischera inšpirovali viaceré zahraničné parky, najviac návšteva jedného švajčiarskeho ešte v 70. rokoch. Pôvodne si chcel miniatúrami skrášliť povalu, po revolúcii v osemdesiatom deviatom začal uvažovať o areáli pod šírym nebom, k prvým reálnym krokom pristúpil v roku 1993. Žiaľ, v neďalekých Košiciach sa s veľkým pochopením a podporou nestretol, jedinou výnimkou bol vtedajší zastupujúci hlavný architekt mesta pán Bača. Postupne prichádzali do úvahy priestory Mlynskej bašty, Mestského parku či Rodošto, ktoré patrí pod Východoslovenské múzeum. Z rôznych dôvodov však nič z toho nebolo vyhovujúce. Sám pre seba si ozrejmil, kde chce svoje miniatúry umiestniť (bolo to asi 12 bodov, napríklad rozloha, dostupnosť, prostredie, suma za prenájom a pod.) a naprieč krajinou sa pustil do hľadania vhodného miesta. Trvalo to zhruba 5 či 6 rokov. Napokon sa výber zúžil na tri lokality: Tatranskú Lomnicu, Čutkovskú dolinu neďaleko Ružomberka a Liptovský Ján. A keďže najviac plusov mal práve Liptovský Ján, na ploche jedného hektára si tu začal plniť svoj sen. A tak práve tu vyrástol Park MINI SLOVENSKO.
Ako priznáva, veľmi mu pomohlo, že je stavbár a šachista, a teda vie plánovať niekoľko krokov dopredu. Vízia bola od začiatku jasná: nebudú tam len statické veci, ale aj niečo dynamické, aby to bolo také živšie a pre návštevníka aj atraktívnejšie. Preto sa dnes môžete kochať pohľadom na železničku s pohybujúcimi sa vláčikmi.
Úplne prvým modelom bola Urbanova veža v Košiciach, kde dnes sídli Múzeum voskových figurín. Samozrejme, prvým krokom bola návšteva arcibiskupa, pretože súčasným majiteľom je cirkev. Až keď dostal zelenú, dovolil si kedykoľvek do centra mesta odskočiť, niečo odfotiť, niečo zamerať. Keď zistil, že sa mu to darí, rozhodol sa ešte pre jednu próbu, a to miniatúru vtedajšej Kaplnky svätého Michala, dnes kostola. Nasledovali ďalšie a ďalšie – na Slovensku máme približne 35 tisíc národných kultúrnych pamiatok, takže si je z čoho vyberať. Kamil Fischer nechcel ostať len pri cirkevných stavbách, túžil robiť aj hrady, mosty, rôzne technické pamiatky, takisto ako túžil zminiaturizovať aj západ, sever a juh.
Spočiatku bolo vysvetľovania, prečo by rád nahliadol do plánov ich stavby, viac, ale dnes, keď už má Park MINI SLOVENSKO svoje meno, to ide rýchlejšie. Dosiaľ sa nestalo, že by s tým niekto nesúhlasil, dokonca sa mu ľudia sami ozývajú a dávajú mu tipy na pamiatky zo svojho okolia.
Od celku k detailom
Jedna z prvých otázok pre vlastníka budovy je, či majú projektovú dokumentáciu. Akúkoľvek. Na 90 percent je odpoveď: „Nie.“ Absencia plánov výstavby či rekonštrukcie Kamila Fischera teda takmer zakaždým prinúti celú tú stavbu si vlastnoručne premerať, nafotiť a napokon prehnať špeciálnym programom, kde úpravou zhotovených snímok (ich naťahovaním, zväčšovaním a zmenšovaním) získa žiadaný obraz. Do mierky 1:25 mu to pomáha prepočítať program, fotoaparát totiž dokáže zamerať, z akej vzdialenosti stavbu zachytáva, údaj o výške budovy teda bezpečne získava takto, ostatné parametre si vypočíta sám. Nikoho z vás neprekvapí, že to zaberie dosť veľa času, niekedy dobré dva – tri týždne, napríklad pri zhotovovaní výkresov Bojnického hradu strávil Kamil Fischer takmer mesiac a pol. Okrem Strečna a Bratislavského hradu si musel merať všetko, čo sa v areáli Parku MINI SLOVENSKO nachádza.
Pokiaľ ide o detaily, ako sám hovorí, snaží sa urobiť maximum, čo dokáže, aby bola daná miniatúra čo najdôveryhodnejšia. Pravdaže, túžba zachytiť drobnôstky nesmie model predražiť ani príliš predĺžiť čas jeho výroby. Ale pokiaľ ste tam boli, alebo aspoň nahliadli do recenzií návštevníkov, isto mi dáte za pravdu, že sú to široko-ďaleko najprepracovanejšie modely a že pán Fischer mieru trafil správne.
Čo miniatúra, to hodiny práce
Kamil Fischer si všetko robí sám, dokonca aj stroje si prispôsoboval sám. Kúpil si stroj, ktorý funguje na podobnom princípe ako dierkovač na papier, akurát teda dokáže pracovať aj s tvrdším materiálom a výsledný tvar je iný. Sústružníkov poprosil, aby mu nabrúsili niekoľko sekáčikov, a potom si už „len“ nareže asi 20 – 30-centimetrové pásiky, vkladá ich do stroja, sekne a vyjde mu škridla. A takto dookola, nespočetne veľakrát. Po každých päťdesiatich razoch sekáčiky vymení (škridle obsahujú cement, čiže sa pomerne rýchlo otupia) a seká, seká, až ho ruka bolí.
Lepenie drobných kúskov na miniatúry je takisto náročné. Napríklad strecha Kaplnky svätého Michala mala 16 tisíc škridiel, na zrúcaninu hradu Strečno potreboval až 250 tisíc kamienkov. Všetko lepí po jednom kúsku, špendlíkom. Dierku po napichnutí nevidno, to prekryje ďalšia škridla. Ak sa pýtate na pinzetu, tou to nejde, pretože sa namočí do lepidla a potom sa na ňu lepí všetko možné. Každý kamienok treba na skelet pripevniť veľmi starostlivo, nemožno ho tam položiť hocijako, treba ho pootáčať, aby bola viditeľná najkrajšia strana, tie ostatné nech skryje lepidlo.
Áno, strávi pri tom celé hodiny. Najrýchlejšie spravil drevený krytý most v Kluknave neďaleko Krompách. Bolo to okolo 280 hodín, asi dva mesiace. Stavba Bojnického hradu mu napríklad trvala necelých 3 600 hodín, vtedy ešte popri zamestnaní ho zhotovoval asi tri roky. Ale rekord to zrejme nebude. Bratislavský hrad má rozplánovaný na 4 – 5 rokov, pretože ho chce urobiť aj s celým areálom, až po hradné múry. Rozprestierať sa bude na ploche 14 krát 16 metrov. Časť je už hotová, dokonca aj prepravená (prezradím vám, že z dielne pri transporte museli vybrať okno, aby ju dostali von. Ale toto je skôr výnimka, väčšinou sa prevážajú celé stavby naraz a v celku).
Z autentických materiálov
Na tvorbu svojich modelov nepoužíva Kamil Fischer plasty, ale stavebný materiál. Kostru tvorí z tvrdeného polystyrénu, z vnútornej strany ju ošetrí silikónovou farbou, aby nezvetrávala a čo najdlhšie si udržala svoju pevnosť. Z vonkajšej strany používa autentické materiály – kde je na origináli drevo, dáva drevo, kde je plech, dáva plech. V stavbárčine sa materiály priveľmi nemenia, takže problém s ich zháňaním nie je. Teda väčšinou. Počas nášho rozhovoru si spomenul, ako mu kastelánka hradu Strečno hovorila, že kamene pri stavbe brali z kopca oproti. Ten je dnes už zarastený. Takže mu neostávalo iné, ako so vzorkovníkom farieb chodiť z kameňolomu do kameňolomu. Asi až v šiestom alebo v siedmom mal šťastie a natrafil na ten správny kameň, resp. kameň tej správnej farby. Na ich spájanie (boli asi 6 – 8-milimetrové) používal stavebné chemické lepidlo, ktoré sa bežne používa na stavbách, napríklad pri zatepľovaní. Kamil Fischer používa to najkvalitnejšie, pretože má najjemnejšie zrno, iba 0,6 milimetra. Do čoho sa ale pri tomto hrade rozhodne nepúšťal, bolo omietnutie miniatúry vápennou maltou. Svoje modely totiž zvyčajne robí podľa aktuálnej podoby danej pamiatky (nič tam nedomyslí, nič nedobuduje, na 95 percent je to aj rovnako farebné), ale na Strečne sa z omietky zachovalo len niekoľko málo percent, a to by trvalo celé roky. Ale aj také medené parapety na starobylej levočskej radnici majú pekný príbeh. V celom Československu vtedy akosi nevedel zohnať medený 25-milimetrový plech. Len tak medzi rečou sa posťažoval kamarátovi, a keď sa vrátil z pracovnej cesty z Moskvy, plech mu priniesol. Nejaký jeho tamojší kamarát mu poslal asi štyri metre.
Tým, že používa klasické stavebné materiály, životnosť miniatúr v Liptovskom Jáne je taká istá ako ich skutočných predlôh. Okrem krytín, pravdaže. Nemožno predsa očakávať, že 25-krát menší šindeľ vydrží vetre, búrky či krupobitia. V zahraničí práve z tohto dôvodu siahajú skôr po plaste, plechu alebo betóne, ale ani ony nie sú až také odolné, ako by sa mohlo zdať. Kamil Fischer už asi 10 rokov používa krytiny z prírodných materiálov, tie sa mu osvedčili najviac a postupne ich dáva aj na už existujúce modely.
Starostlivosť o modely
Údržba, to v prípade Parku MINI SLOVENSKO znamená vyplieť v okolí modelov burinu, umyť a poutierať od peľu, očistiť od dažďa, pozametať lístie, poodhŕňať sneh. Príroda a poveternostné vplyvy miniatúrnym stavbám neubližujú – niekoľkokrát bol v parku už aj medveď a skončilo to bez ujmy. Na oboch stranách. Žiaľ, podaktorí návštevníci takí disciplinovaní nie sú. Tu si na pamiatku odlomia kríž z kostolnej veže, tu ozdobný reliéf z budovy, tam zas niečo z okolia modelov, napríklad miniatúrny strom.
Okrem toho pracovníci areálu „striehnu“ aj na to, aby bola vizáž parku jednotná. V Švajčiarsku, Rakúsku, Nemecku, Česku a Rusku sa sem-tam stane, že raz je zábranou lano, inokedy reťaz, tam je popis takým písmom, o pár metrov onakým… v Liptovskom Jáne si preto dávajú pozor, aby takéto chyby neporobili. Všetky obrubníky, všetky lavičky, všetky smetné koše sú rovnaké, tým, že sú v podstate lesopark, nepoužívajú žiadnu umelú hmotu, všetko je z dreva, všetko v jednotnom štýle.
Otvorené 365 dní v roku
Park MINI SLOVENSKO nemá stáleho sprievodcu, informácie o jednotlivých modeloch a ich predlohách poskytujú návštevníkom stručné popisy. Jedinú výnimku, kedy pracovníka na prehliadku so skupinou uvoľnia, je príchod nevidiacich a slabozrakých. Skúsenosť ukázala, že najlepšie je ohlásiť sa vopred a prísť v počte maximálne štyri, pokojne aj opakovane. Takto si vedia tak hodinku – dve vyčleniť na sprevádzanie. Väčšie skupiny sa im neosvedčili.
Kým žiť budem…
A aké má Kamil Fischer plány? Pomerne nedávno dokončil Mestskú vežu v Trnave, tá je už osadená na Liptove, momentálne pracuje na synagóge z Malaciek, pomedzi to dokončuje Bratislavský hrad, keď je na Liptove, venuje sa výhradne železnici. Aktuálne má zo desať povolení od vlastníkov, takže je na ňom, či bude nasledovať renesančný kaštieľ v Humennom, novogotické mauzóleum postavené koncom 19. storočia pre grófa Júliusa Andrássyho v Trebišove, parná prečerpávacia stanica z Patiniec, ktorá pochádza z roku 1897, ale pozdáva sa mu napríklad aj Huta Etelka z Nižnej Slanej.
„Kým budem žiť, budem stavať,“ takto zavŕšil náš rozhovor Kamil Fischer. Za všetkých návštevníkov za toto predsavzatie ďakujem, zvlášť v mene tých, pre ktorých je to jedna z mála možností, ako si národné kultúrne pamiatky skutočne poprezerať. Prajem Vám veľa tvorivých síl a pevne verím, že z oných 35 tisíc slovenských skvostov Vás ešte veľa priláka a ešte veľa ich predstavíte nielen krajanom, ale aj zahraničným turistom.
Na základe rozhovoru s Kamilom Fischerom, Predsedom OZ MINI SLOVENSKO – areál slovenských kultúrnych pamiatok, spracovala Dušana Blašková
