„Chytám najmä v noci a vtedy ani ja nič nevidím, tak aké znevýhodnenie?“ povedal mi vidiaci kamarát Tóno, vášnivý dlhoročný rybár, keď som sa mu zdôveril, akú tému idem spracovať. Poprosil som ho, aby mi ozrejmil niekoľko základných vecí, pretože ryby som nikdy nechytal, a teda o rybačke nič neviem.
Aby som bol presný, Tóno nevyslovil „znevýhodnenie“, to ľudia v bežnej reči nepoužívajú. Povedal „hendikep“. Ako upozornila (a to nielen mňa) pani doktorka Orgonášová na jednom zo svojich posledných seminárov, hendikep je v angličtine výraz pre človeka, ktorý žobre s čapicou v ruke (hand in cap). A my predsa nič také nerobíme. Tak jednoduché a človeka to netrkne. A to ani tých, čo po anglicky vedia. Hendikepy máme asi v hlavách… alebo v ústach? Dosť bolo ale môjho boja s hendikepom“, poďme k vode.
Celý život sa pohybujem medzi ľuďmi so zrakovým postihnutím a z času na čas som zaregistroval, že nejaký nevidiaci chodí na ryby. Keďže tohto koníčka som si neosedlal, väčšiu pozornosť som tomu nevenoval. Až dnes, keď som od šéfredaktorky Dúhy dostal úlohu spracovať túto tému do nášho časopisu. A to o mne, prosím pekne, napíše, že v Dúhe „nosím kravatu lídra“. Keby som líderský podkrčník skutočne nosil, tak by som sa do tejto témy nepustil, preto sa vám všetkým, či už ste rybolovci alebo nie, vopred ospravedlňujem. Štúdia o rybárčení nevidiacich to teda nebude, ale aj túto tému je konečne treba uchopiť. Nevylučujem, že ju na podrobné spracovanie ponúknem nejakému študentovi sociálnej práce, keď bude hľadať obete pre svoju diplomovú prácu.
Čo-to o rybolove na Slovensku
Je upravený zákonom č.216/2018 Z. z. o rybárstve v znení neskorších predpisov a vykonávacou vyhláškou 381/2018 Ministerstva životného prostredia SR, ktoré je i gestorom zákona. Dôležitým legislatívnym termínom je rybárske právo. Stručne povedané, chov, ochrana a lov rýb. Výkon rybárskeho práva prideľuje MŽP právnickým i fyzickým osobám, správcom rybárskych revírov (najväčším správcom revírov u nás je Slovenský rybársky zväz s cca 120 tisíc členmi).
Kto chce na Slovensku „chytať“ ryby, musí vlastniť dva dokumenty (teda až na výnimky stanovené zákonom):
Rybársky lístok – zákon stanovuje 4 druhy lístkov podľa dĺžky trvania s pevne určenými cenami. Vydávajú ho mestá a obce, týždňový stojí 1,50 €, trojročný 17, €.
Povolenie na lov rýb, tzv. povolenka – slúži na zápis úlovkov podľa rybárskeho poriadku a časovo stanovených predpisov. Vydáva ho subjekt poverený výkonom rybárskeho práva, správca rybárskeho revíru. Cena povolenia v SRZ sa skladá z členského príspevku, sumy za miestne a zväzové povolenie. Ústredný orgán, ktorým je Rada SRZ, stanoví rozpätie cien povolení, presné ceny si potom určia jednotlivé organizačné zložky. Na povolenia je množstvo rôznych sadzieb – určujú ich vek žiadateľa, vody (napr. kaprové, pstruhové), druh lovu (napr. na čereň) a iné. Poplatky povolenia sú vyjadrené známkami – za miestne povolenie. Osoby so zdravotným postihnutím majú nárok na rôzne zľavy, bežne sa pohybujú od 20 do 50 percent z ceny miestneho povolenia. Pokiaľ ide rybár loviť do revíru, ktorý spravuje iný správca, napr. Lesy Slovenskej republiky alebo správca priehradnej nádrže, to zväzové (často nesprávne označované „pre celé Slovensko“) nestačí. Rybár si musí dokúpiť príslušné miestne povolenie.
Na tomto mieste si dovolím malú vsuvku. OZ SRZ si určuje aj výšky zápisného pre nových členov, a to nebýva nízke – stretol som sa zo sumami 50, dokonca 100 €. Keď to porovnáme s jedným eurom v ÚNSS… Že tamojšie členstvo prináša väčšie benefity? Možno áno, možno nie. Len zasondujme každý vo vlastnej pamäti, aký malo členstvo či služby v ÚNSS pre nás prínos!
Zistené o nevidiacich
Oslovil som naše krajské rady, či majú vedomosť o nejakom nevidiacom rybárovi. Tip prišiel len z KR Bratislava. Osobne poznám nevidiaceho rybára z Nových Zámkov, ten má ale momentálne také zdravotné problémy, že na rozhovor o rybačke nemal vôbec náladu. Ani internet vrátane zahraničných stránok nie je informáciami o rybolove nevidiacich práve zahltený. Našiel som príbeh nevidiaceho Gréka Yannisa Koukoumialosa, ktorý má len jednu ruku a vo svojich sedemdesiatich rokoch ešte stále loví na mori, Španiel José Gerpe z mesta Santa Comba, ktorý je od svojich jedenástich rokov úplne nevidiaci, v jednom rozhovore opisuje, ako mu pri rybolove pomáha sluch, dokonca ho jeho vidiaci kolegovia sami žiadajú, aby s nimi chodil na lov králikov a líšok. „Rozlíšim, ktorý pes práve šteká, a počujem aj to, kam išla guľka, ktorá nezasiahla cieľ,“ zdôveril sa. „Ale takýto lov ma vôbec neteší.“
Pozíciu rybárskej veľmoci potvrdilo Nórsko, kde sú pre ľudí so zrakovým postihnutím organizované sociálno-rehabilitačné kurzy morského rybolovu. Prebiehajú na rybárskej lodi a zvyčajne sa ich zúčastňuje až 18 frekventantov. Účastníci sa tu učia nielen loviť, ale ryby spoznávať, očistiť i pripraviť.
Najviac informácií som našiel v susednom Česku, možno z dôvodu jazykovej bezbariérovosti. V súčasnosti je tu mediálne veľmi známy Petr Odvářka z Brna, ktorý na seba upozornil českým rekordom v dĺžke rybárskej výpravy – pri vode strávil nonstop celých 70 dní. Priniesli o tom správy mnohé české médiá, k zaujímavej reportáži ČT sa môžete prebiť cez reklamy na adrese: www.ceskatelevize.cz/ivysilani/10122427178-udalosti-v-regionech-brno/319281381990813-udalosti-v-regionech/obsah/713095-rekord-nevidomeho-rybare.
Nevšedným počinom zaujal iný nevidiaci Pavel Kubíček, ktorý organizoval na rybníku Suchánek v Miroslavi pri Znojme niekoľko ročníkov spoločných pretekov vidiacich a nevidiacich rybárov. Najväčšiu účasť zaznamenal v roku 2007, kedy medzi dvoma stovkami účastníkov bolo 7 nevidiacich.
Zo skúseností nevidiacich rybárov
Všeobecne platí, že nevidiaci rybár by mal mať dobre zvládnuté základy priestorovej orientácie. Hoci chodí s asistentom, terén pri vodách je veľmi rôznorodý a asistent ho pri love za ručičku nedrží.
Okrem Stanislava Fľašku z Bratislavy mi najviac povedal kamarát z mladosti Zdeněk Hradil zo Zlína. V úvode som už naznačil, že chýbajúci zrak neznemožňuje stať sa rybárom, v istých situáciách to však môže byť dokonca aj výhoda. „Často v noci uväzujem vidiacim kolegom háčiky,“ hovorí s úsmevom Zdeněk Hradil.
Človek so zrakovým postihnutím sa však bez pomoci asistenta alebo vidiaceho kolegu nezaobíde. Ide najmä o povinnú administratívu, meranie a zapisovanie úlovkov, koniec-koncov aj vidiaci rybár uvíta pomoc kolegu, keď jednou rukou drží prút a druhou podberák. Obidvaja moji respondenti preferujú stojaté vody (riečny prúd totiž môže návnadu uniesť), obaja používajú tzv. ťažkú techniku (olovo, resp. takzvané krmítko, ľahkú techniku ako plavák treba vidieť) a obaja sa k tomuto koníčku dostali už v detstve.
„Môj strýko bol vášnivý rybár a ten ma svojou vášňou nakazil na rodinných dovolenkách,“ priznal sa Zdeněk Hradil. „Bolo to v 70. rokoch, keď som začal s tzv. pionierskym rybárskym lístkom. Systematicky som sa rybárčeniu začal venovať až v tridsiatich piatich rokoch. Vtedy som mal stále zvyšok zraku, videl som ešte horizont, oproti nemu som nahadzoval. Teraz nahadzujem v smere udice ukotvenej v stojane.“
Položil som aj otázku, či rozoznajú ryby podľa hmatu. Stanislav Fľaška využíva zvyšok zraku, Zdeněk Hradil mi odvetil: „Väčšinou áno. Samozrejme, poznám kapra, ale aj šťuku. Tá ťa uhryzne.“
Humor na udici
Rybačka prináša aj množstvo veselých príhod, nevidiacim možno ešte o niečo viac.
„Raz som bol na rybách s otcom,“ hovorí Zdeněk Hradil, „a omylom som nahodil jeho sveter. Keď sa háčik s protiháčikom zachytí o odev, je veľký problém ho vyvliecť bez poškodenia tkaniny. Kuriózne bolo práve to, že nahodený sveter sa na hladine ihneď vyvliekol a otec ho potom musel uloviť iným háčikom.“
„To ja som zase nahodil blatník od auta. Neviem, či by som nenahodil celé auto, keby sa blatník neodtrhol,“ nedal sa zahanbiť Stanislav Fľaška.
Koluje aj množstvo rybárskych vtipov, mne sa najviac páči ten, ktorý vyšiel ešte dávno v knižočke sovietskych anekdot: rybári sa v krčme vystatujú svojimi najväčšími úlovkami, vzájomne sa podpichujú, až to jeden z nich nevydrží a vykríkne: „No a čo! Ja som raz chytil takú veľkú šťuku, že jej fotka vážila štyri kilá!“
Inšpirácia
Je to vášeň, radosť. Ako sa medzi rybármi hovorí: Čas strávený na rybách sa neráta. V našej nitrianskej ZO tiež chceme mať toho času „nerátane“, preto sa koncom augusta chystáme na ranč s možnosťou komerčného rybolovu. Musím povedať, že mnohí prihlásení prejavili záujem získať takúto skúsenosť. Pôjde len o chytanie pstruhov na tzv. bič, ktorý záujemcom zapožičajú. Na iné druhy je treba si priniesť vlastné vybavenie, ktoré bežní nerybári nemajú. Už teraz sa teším na spovede našich členov.
Josef Zbranek
