Priznávam, že mnohokrát opakované moralizujúce pravdy mi pod kožu nikdy príliš nešli. Vnímam to racionálne. Podľa mňa ošúchané mienky, hoci aj tie najušľachtilejšie, robia z ľudí papagájov, zbavujú ich vlastného rozmýšľania a v konečnom dôsledku sa minú účinkom.
V mojom ponímaní k nim patrí aj mentorovanie, že cestujeme po svete a pri tom nepoznáme vlastnú krajinu. Malá i veľká krajina predstavujú len malý zlomok zemeplacky a tá je len mikročiastočkou vesmíru, tak prečo limity. Pripomína mi to jednu poviedku (na meno autora si už nespomeniem) o muchách, ktoré stále lietali okolo lampy. Iba jedna muška chcela zrazu viac. Opustila rodinu, dostala sa do rakety, v ktorej krúžila okolo Zeme, a z kozmu sa pozerala na svoj rodný roj, stále lietajúci iba okolo lampy.
Pre niekoho však cestovanie po rodnej krajine znamená spätosť s koreňmi. Nič proti tomu. Prvoradá je slobodná voľba. I ja som v sedemnástich hltal Halliburtona, jeho nevšedné zážitky a originálne nápady a ako u mnohých mojich vrstovníkov aj u mňa vzkriesil túžbu po cestovaní. Postupne som si však predstavil, ako by som si napríklad niekde v Tichomorí dohodol let poštovým lietadlom, ktoré premáva raz do týždňa, či dohadoval sa s domorodcami, keď som vďaka zvyšku zraku odkázaný najmä na verbálnu komunikáciu – len reč, žiadne posunky a gestá. Nepríjemnosti z toho vyplývajúce by zatienili dobrodružné zážitky.
So zrakovým postihnutím sme viac ako iní závislí od organizovanej turistiky, navyše v sprievode osobného asistenta. Zrak je pri cestovaní značným benefitom, a to aj keď turista disponuje len jeho zvyškom. Ako to vnímajú ľudia s takýmto postihnutím, by mohol byť námet na anketu. Poznám nevidiacich, ktorí po cestovaní netúžia, pretože bez zraku z toho vraj nič nemajú. Len keď je to spojené s iným zážitkom, ako kúpanie v mori alebo jazda na ťave. Je však množstvo iných nevidiacich, ktorí dokážu využívať ostatné zmysly natoľko, aby im cestovanie spríjemňovalo život. No a potom sú tu ešte turisti, ktorých uspokojuje chôdza a stretnutia s priateľmi podobného zamerania.
„Poďme tam, kde sme ešte neboli!“ hovoria členovia našej organizácie, keď plánujeme výlety a viacdňové pobyty. Ide o členov, ktorým zrak čiastočne alebo celkom dobre slúži. „Poďme tam, kde to poznáme!“ hovoria zase tí, ktorým chýba. To je ďalšie špecifikum nevidiaceho rekreanta. Na mieste, ktoré už pozná, má uľahčenú orientáciu a tým aj život. Vyjde z toho logický kompromis. Jednodňové výlety orientujeme na destinácie nepoznané. Tu sa človek dlhšie nezdržiava a v rámci svojich možností môže objavovať nové. Naopak pri viacdňových pobytoch preferujeme záujmy nevidiacich. Nakoniec, kde inde sa môže nevidiaci dočkať takejto ústretovosti ako vo svojej organizácii.
Čo človek, to postoj. Cestujme teda tam, kam nás srdce ťahá, nohy donesú a peňaženka či platobná karta dovolí. A vždy šťastne dôjdime do cieľa.
Josef Zbranek
