Na jar siahli po ľahkom športovom luku a na terč položili zvukový majáčik. V lete ho vymenili za asi metrový drevený terč, jeden z partie sa za ním prikrčil a klopal naň, aby ho hráči počuli, a šípy si uviazali na rybárske lanko.
Po nociach sa skúške podroboval luk s baterkou a terč s indikátorom svetla. Na jeseň vznikol elektronický zameriavač. Upevnili ho priamo na juniorský športový luk, rybárskym lankom spojili s terčom a tromi tónmi oznamovali strelcovi, kam má mieriť: najvyšším, že smer i výška sú mimo terča, stredne vysokým, že smer je síce dobrý, ale výška opäť mimo terča, a najnižším, že síce výška súhlasí, ale smer terč míňa. Vytúženým zvukom bolo ticho. Vtedy strelec mieril presne.
„Keď preskočíme obdobie, kedy som si ako chlapča vyrábal luky z kdejakého konára, dostaneme sa k jednej kamarátke, ktorá sa venovala športovej lukostreľbe. Vďaka nej som dostal príležitosť prezrieť si poriadny luk a dokonca si z neho i vystreliť. Na strelnici mi požičala ľahučký, v podstate detský luk, vysvetlila mi, že správne sa drží úplne inak, než som ho dovtedy držal ja, na asi päť metrov vzdialený terč sme položili pípadlo, ona šla na kávu, pretože bola zima, a ja som si strieľal. Ten krásny pocit bleskovo štartujúceho šípu prenikol snáď do každej bunky môjho tela a úplne ma nadchol,“ ponoril sa do spomienok Jiří Mojžíšek. „Veľmi rýchlo som však zistil, že mierenie podľa sluchu viac nefunguje, ako funguje, s baterkou na luku a indikátorom svetla vedľa terča sa dalo strieľať iba v noci a akákoľvek elektronika na luku je v športovej lukostreľbe zakázaná.“
Na jar 2004 sa dozvedel o tom, že ľudia so zrakovým postihnutím v zahraničí strieľajú z luku vo veľkom, dokonca súťažne. Dozvedel sa ale aj to, že spôsob, akým na terč mieria oni, je veľmi primitívny, bezpodmienečne potrebujú vidiaceho asistenta a mierenie strelca značne obmedzuje v pohybe.
Jiří Mojžíšek sa teda pustil do zdokonaľovania metódy mierenia nevidiacich lukostrelcov.
Dolný okraj terčovnice spojil silonovým vláknom s veľmi jednoduchým zameriavačom na luku. Napnuté lanko tak umožnilo priame spojenie strelca s terčovnicou (samotné mierenie to mechanicky nijako neuľahčuje), navyše vďaka tejto spojnici si nevidiaci dokázal chodiť po šípy k terču sám. Na mieridlách luku sú tri body (dva pevné a jeden pohyblivý), ktoré lukostrelec jemným dotykom končekov prstov kontroluje a pohybom ruky hore, dole, vpravo a vľavo sa ich snaží dostať do stanovenej konštelácie, t. j. vytvoriť akýsi trojuholník. Vtedy si je totiž istý, že luk mieri na stred. Skutočnosť, že mieridlá sú súčasťou luku, poskytuje nevidiacemu strelcovi veľkú voľnosť pohybu celého tela (nie je potrebné cvičiť vždy dokonale rovnaký postoj), takže spôsob mierenia sa výrazne približuje miereniu lukostrelcov vidiacich.
Vyvinuté, v Českej republike odskúšané a overené, chcelo to už len preraziť do sveta.
„Našu metódu mierenia sme predviedli na majstrovstvách Európy v Taliansku a majstrovstvách sveta v našom Nymburku, kde sme dokonca všetkých zahraničných nevidiacich lukostrelcov porazili,“ opäť sa ujal slova Jirka Mojžíšek. „Samozrejme, iba pod čiarou, pretože sme nepoužívali jedinú oficiálne uznávanú metódu, teda onú primitívnu, s nevyhnutnou asistenciou, ktorá vlastne v priamej konkurencii neobstojí. Vidiacim lukostrelcom sa naša metóda mierenia veľmi páčila, nevidiacim strelcom a ich trénerom však vôbec nie. Museli by totiž zahodiť niečo, na čom niekoľko rokov tvrdo dreli. Nehovoriac o nezanedbateľnej konkurencii, ktorou by sme sa pre nich stali. A tak nás i novú metódu mierenia jednoducho odignorovali,“ pokračuje Jiří Mojžíšek.
Prvé reakcie z medzinárodnej asociácie nevidiacich športovcov prišli po štyroch rokoch urgencií. Vraj, pokiaľ sa má o tomto spôsobe mierenia začať uvažovať, musí sa používať minimálne v štyroch krajinách.
Na zmienených majstrovstvách Európy by sme štyri napočítali bez problémov. Päť už ale nie. Jednoducho boli presne štyri. V žiadnej sa však česká inovácia nerozšírila.
„Povedal som si, že zo mňa blázna nikto robiť nebude. Vykašľal som sa na milú asociáciu a jednoducho sme začali strieľať ako konkurencia vidiacim lukostrelcom. Samozrejme, rešpektujúc všetky ich pravidlá. Bola to pohoda a verte – neverte, na chvoste celoštátneho rebríčka sme fakt neboli,“ hovorí s úsmevom. „Žiaľ, nevidiacich záujemcov pomaly ubúdalo, noví sa nehlásili, propagácia zo strany českého zväzu nevidiacich športovcov bola nulová, a tak sa dnes strieľa vlastne len v pardubickom oddiele a v Rehabilitačnom stredisku v Levoči,“ uzatvára Jiří Mojžíšek.
Jedným očkom do RSZP
Zo streleckých športov sa v Rehabilitačnom stredisku pre zrakovo postihnutých v Levoči ujali dva: streľba zo vzduchovej pušky, kde je smerodajný zvukový signál, a streľba z klasického tzv. reflexného luku. Lukostreľba je súčasťou ponuky voľno-časového vyžitia frekventantov, príležitostne prenikne aj na hodiny telesnej výchovy. Stretávajú sa priemerne dva až trikrát týždenne., počet strelcov kolíše od cyklu k cyklu (aktuálne je ich 7, no bolo už aj 12), občas sa k terču vrátia bývalí frekventanti, zvonku prichádzajú záujemcovia zriedkavejšie. Pomerne nedávno si to ale vyskúšali napr. členovia ZO Humenné.
Meranie zručností sa zatiaľ odohráva len na pôde RSZP, ale v budúcnosti vraj nevylučujú ani súperov odinakiaľ, prezradil mi vychovávateľ z RSZP František Rovder.
„Samozrejme, aby mali všetci rovnaké podmienky, na súťažiach medzi frekventantmi si slabozrakí musia oči zakryť, ale pri tréningoch na tom netrváme. Na tréningy využívame našu malú telocvičňu. Strieľame zo vzdialenosti asi 10 metrov, v jednom kole vystrelí každý päť šípov. Tréning, to sú také tri – štyri kolá.“
Know-how prišiel Levoči odovzdať priamo autor novej metódy zameriavania. A ako si na to spomína?
„“Práve začiatok strieľania v Rehabilitačnom stredisku patrí k mojim najkrajším zážitkom z lukostreľby. Personál bol úžasný, nevidiaci nadšení a ja som si znovu overil, že táto metóda naozaj funguje a že možno raz niekto niekde… Pýtate sa, či som nezatrpkol? Určite nie. Užil som si minimálne 15 intenzívnych rokov s krásnym koníčkom. Momentálne som ho zo zdravotných dôvodov zavesil na klinec, ale záujmov mám až-až,“ uzatvára Jirka Mojžíšek.
Dušana Blašková
