Živočíšna ríša je plná fascinujúcich tvorov s nekonečným množstvom prispôsobení na život v rozmanitých podmienkach. Ale nájdeme tam aj nevidiace živočíchy? Ak áno, kde žijú? Darí sa im vôbec prežiť? A prečo svoj zrak stratili? Pohodlne sa usaďte a začítajte sa do nasledujúcich riadkov. Odpovede máte na dosah.
Zrak hrá v živočíšnej ríši veľmi významnú úlohu. Dôležitý je nielen pri získavaní potravy, no najmä pri vyhýbaní sa predátorom. Nie všetky zvieratá však disponujú kvalitným zrakom. Prečo je to tak? Skrátka ho nepotrebujú. Už Charles Darwin v polovici 19. storočia vo svojej knihe O pôvode druhov opísal teóriu evolúcie prírodným výberom. Znie to príliš zložito? Ale vôbec nie je!
Prírodný výber funguje tak, že ak sa počas vývoja nejakého druhu daný orgán, v tomto prípade oko, ne využíva, postupne zakrpatie a stráca svoju funkciu. Uprednostní sa taká črta, ktorá je pre daný druh výhodnejšia. Stále nejasné? Tak poďme hlbšie k podstate veci. Do pôdy, hlbokej vody či jaskyne.
Nevidiace živočíchy alebo tie, ktoré majú zrak slabší, nájdeme v prostredí bez svetla. Žijú skryto, v pôde či v jaskyni, alebo sú aktívne najmä v noci. Sú to nielen mnohé druhy vodných či pôdnych bezstavovcov, ako sú hlbokomorské kraby, jaskynné raky, chrobáky či mravce žijúce v pôde. Živočíchy s nefunkčným zrakom alebo tie úplne bez očí nájdeme aj medzi rybami, plazmi a cicavcami. Môže za to práve spomínaný prírodný výber. Prispôsobili sa prostrediu, v ktorom žijú. Takéto druhy zvierat však nie sú o nič horšie ako tie, ktoré majú zrak dokonalý. Práve naopak, majú oveľa lepšie vyvinuté iné zmysly, ako napríklad čuch, sluch alebo hmat.
V hlbinách vôd
Predstavte si hlboký oceán. Miesta, kam už nedopadajú slnečné lúče. Miesta, kde sú podmienky pre život také neúprosné, že si v nich len ťažko vieme predstaviť život. A predsa tu je a nie je ho málo. Aby živočíchy prežili, vyvinuli sa u nich skutočne podivné adaptácie. Niektoré stratili zrak úplne, iné sú schopné tzv. bioluminiscencie, teda si vytvárajú svoje vlastné svetlo. Vďaka tomu dokážu spolu komunikovať alebo nalákať korisť. Hádam najznámejšími hlbokomorskými živočíchmi schopnými bioluminiscencie sú morskí čerti (Lophiiformes). Samice týchto rýb majú dlhý výrastok chrbtovej plutvy, na konci ktorého je svetielkujúci orgán. Ten slúži nielen na prilákanie koristi, ale aj samčeka.
V temnote jaskýň
Mohlo by sa zdať, že podobné organizmy nájdeme iba vo vzdialených kútoch Zeme. No aj pomerne blízko našich zemepisných končín žije nezvyčajný obojživelník. V krasových jaskyniach Talianska, Slovinska, Chorvátska a Bosny a Hercegoviny sa ukrýva jaskyniar vodný (Proteus anguinus). Asi Vás neprekvapí, že je slepý. Teda, čiastočne slepý, keďže citlivosť na svetlo mu ostala. Vďaka svojmu dlhému bielemu telu a predĺženej sploštenej hlave s vejárikom červených žiaber sa mu v prvej písomnej zmienke dostalo pomenovanie “dračie mláďa”. Chýbajúci zrak nahrádzajú chemoreceptory a vysoká citlivosť na vibrácie a zvukové vlny šíriace sa vodou.
V labyrintoch zeme
Nemusíme ísť však hlboko pod hladinu mora či do jaskyne, aby sme našli organizmy spoliehajúce sa na iný zmysel, ako je zrak. Úžasným príkladom nevidiaceho cicavca je krt hviezdonosý (Condylura cristata) pochádzajúci zo Severnej Ameriky. Ako všetky ostatné krty, aj tento buduje podzemné tunely živiac sa drobnými bezstavovcami. Na rozdiel od svojich príbuzných z iných kútov sveta však ako jediný žije vo vlhkej blatistej pôde močiarov. Zrak mu je teda naozaj zbytočný. No aby dokázal nájsť dostatok potravy, chýbajúci zmysel má nahradený unikátnym systémom hmatových výrastkov vyrastajúcich z nosa. Tie sú v neustálom pohybe, aby dokázali zachytiť aj ten najmenší pohyb koristi. Vedci tiež zistili, že vo vyhodnocovaní takýchto hmatových podnetov je krt hviezdonosý taký rýchly, až sa napokon dostal aj do Guinessovej knihy rekordov ako najrýchlejší “jedák” v celej živočíšnej ríši. Strata zraku v tomto prípade priniesla tomuto fascinujúcemu hmyzožravcovi doslova nevídanú slávu.
Naprieč rôznymi skupinami živočíchov sa nám teda ukazujú tie, ktoré zdanlivú nevýhodu nepriaznivých podmienok premenili vo svoj prospech. Proces evolúcie obetoval čiastočne alebo úplne ich schopnosť reagovať na vizuálne podnety, aby sa dokázali adaptovať na prostredie bez zjavnej konkurencie. Čím ťažšie sú totiž podmienky pre život, tým menej živočíchov sa im dokáže prispôsobiť.
Katarína Gregušová, lektorka vzdelávania, ZOO Bratislava
