Čo zrakové postihnutie prináša a čo berie, aká forma pomoci je účinná a aká môže, naopak, uškodiť či dokonca ohroziť. Toto všetko treba vedieť, ak máte niekoho s vážnym poškodením zraku nablízku.
„Za roky svojej praxe som si všimla, že vplyv zrakového postihnutia na osobnosť sa často preceňuje. Nevidiaci či slabozraký je pritom človek ako ktokoľvek iný – má dobré i zlé vlastnosti a záleží len na ňom, ktoré svojmu okoliu ukáže. Viacerí naši klienti sa však napriek vynaloženému úsiliu často stretávajú s tým, že si ich ostatní škatuľkujú, neberú do úvahy ich individualitu. Správajú sa k nim ako k deťom, ktoré treba obskakovať, alebo ako k dospelým, ktorých netreba počúvať a už vôbec nie brať vážne, ktorých jednoducho z bežných činností vynechávajú,“ začala vedúca Krajského strediska ÚNSS v Trnave Lenka Patyiová na margo pobytu pre zrakovo postihnutých a ich najbližších príbuzných. Zrealizovali ho vďaka finančnej podpore MPSVaR SR od 19. do 22. augusta v penzióne Atlas v Senici. Stereotypy, predsudky, obhajoba a sebaobhajoba, správna verbalizácia svojich požiadaviek, konflikty a ich efektívne riešenie, to všetko sú veľké témy, ale spolu so Zuzanou Morávkovou sa rozhodli otvoriť ich a pomôcť tak celkovo desiatim ľuďom (dvom manželským a dvom asistentským párom a matke s dcérou) vo veku od 34 do 70 rokov zorientovať sa v nich.
Ponuka pre každého
S realizáciou podujatí pobytového charakteru majú už dámy z KS Trnava svoje skúsenosti. Šlo v poradí už o tretiu takúto akciu, preto si boli vedomé toho, že prípravy si vyžadujú poriadne nasadenie. Program sa plnil nielen dotazníkmi na určenie typu osobnosti, hlbšie poznanie seba a svojho partnera, asistenta či rodiča, ale aj aktivitami, simuláciami či rolovými hrami. Napokon si každý prišiel na svoje.
„Zisťovali sme napríklad, čím by účastníci boli, keby boli zvieraťom,“ hovorí Lenka Patyiová. „Či by to bol dravec alebo bylinožravec, či by žili v divočine, na púšti, v poli, na dvore, v meste, v byte alebo v zoo. Či by sa pred nepriateľom chránili silou, rýchlosťou či ochranným sfarbením, či by boli zvieraťom denným alebo nočným, žijúcim samotársky alebo v spoločenstve. Pomohlo im to popremýšľať nad tým, akí vlastne sú, ako reagujú v rôznych viac či menej konfliktných situáciách a v podstate aj nad tým, ako ich môže vnímať okolie,“ dodala.
Veľký ohlas mal aj blok venovaný priestorovej orientácii a samostatnému pohybu a výmena rolí. Vidiaci dočasne o zrak prišli a inštruktorkami boli schválne ťahaní, postrkovaní a vtláčaní do stoličiek. Boli nútení prejsť s bielou palicou priechod pre chodcov, nájsť, identifikovať a hlavne bezpečne obísť prekážky, zdolať schody. S klapkami či bez, všetci účastníci museli stáť tvárou v tvár útočiacim úradníčkam z ÚPSVaR, ktoré počas pobytu zosobnili inštruktorky Lenka Patyiová a Zuzana Morávková. „Cieľom tejto aktivity bolo oboznámiť našich klientov s platnou legislatívou, priblížiť im to, na čo majú nárok a ako ho uplatniť, ale aj to, čo už vyžadovať nemôžu. Tých hier, kde sme sa venovali sebaobhajobe, bolo viac. Mali sme pripravených niekoľko modelových situácií. Nevidiaci a slabozrakí napríklad museli požiadať staršiu paniu, aby im v MHD uvoľnila miesto za vodičom, ktoré je vyhradené pre nich, museli si obhájiť žiadosť o kompenzačné pomôcky či simulovať rozhovor s notárom pri overovaní podpisu,“ uzatvára Lenka Patyiová.
A čo hovoria na pobyt manželia Anna a Jozef Gažíkovci a Helena Hlavnová a jej asistentka a blízka priateľka Anna Janegová? „Pobyt pre ľudí so zrakovým postihnutím a ich asistentov pripravili dievčatá z KS Trnava vtipne a trpezlivo. Pocity zo straty zraku a tie, ktoré sa nás zmocňujú pri orientácii, sú dôkazom, že znovu sa zaradiť do života nie je maličkosť. V tejto situácii je však dôležité dať priestor aj druhej osobe – vidiacemu, ktorý nám chce pomôcť a porozumieť. Len tak sa môžeme vyhnúť strachu, depresívnym náladám a konfliktom. Prišli sme o jeden zmysel – zrak, ale nie o intelekt. Niekedy potrebujeme pomôcť, rozhodovať sa však dokážeme sami. Ďakujeme za vysvetlenia i možnosť všetko si poriadne precvičiť. Posnažíme sa, aby to všetko neupadlo do zabudnutia.“
Dušana Blašková
