Autorská a čitateľská súťaž o ceny
Klubové hlasovanie opäť zvýšilo počet hlasujúcich
Na Memoriáli Zlatky Bielickej sa hlasovania dožadovali už samotní účastníci. Takéto hlasovanie prináša zaujímavé debaty o tejto téme a čo je hlavné – nové príbehy. Tie musím síce prerozprávať, ale urobím to rád, aj keď mi svoj príbeh len zatelefonujete. Tak čo, nespestríte si klubovým hlasovaním aj svoju akciu? Zápis hlasovania je naozaj jednoduchý. Stačí len meno hlasujúceho, číslo príbehu, počet pridelených bodov a poslať. Aj vďaka tejto forme hlasovania bolo rozdelených medzi príbehy 138 bodov. 7 najvernejších hlasovalo elektronicky resp. slepeckou poštou, 39 klubovo.
A ako to všetko dopadlo? Do poslednej chvíle spolu súperili dva príbehy. Nakoniec vavríny získal ten s číslom 14 – Koberec so 42 bodmi. Len o 2 body menej mal 15 príbeh – Odpadkový kôš. Rýchly finiš čakal č. 11 – Čas letný alebo toaletný? s 34 bodmi, príbeh č. 13 s názvom Tak choďte sám získal 18 bodov, 5. miesto patrí so štyrmi bodmi príbehu č. 12 – Poslušná.
Zo 46 hlasujúcich sme vylosovali Máriu Nagyovú z Levíc, ktorej posielame niečo do domácnosti.
Pripomínam, že každý hlasujúci má k dispozícii 3 body, tie môže ľubovoľne rozdeliť medzi trapasy a svoje hlasovanie nám zašle buď mailom na adresu duha@unss.sk (do predmetu uveďte slovo hlasovanie), alebo písomne na adresu ÚNSS, Sekulská 1, 842 50 Bratislava, a to do 30. septembra.
Josef Zbranek
- Internet
Keď som pred šestnástimi rokmi nastúpil do novej práce, bol som tichý a hanblivý introvert a nemal som odvahu domáhať sa niečoho nad rámec toho, čo mi šéfovia sami ponúkli. Zdieľal som kanceláriu a jeden stôl so staršou kolegyňou. To bolo všetko. Počítače s hlasovým výstupom tam nemali, a tak bolo jasné, že si budem do práce nosiť vlastný prispôsobený notebook. Aj som to tak robil a všetko bolo v poriadku, až na jedno – nemal som internet.
Rozmýšľal som, ako tento nedostatok odstrániť. V našej kancelárii boli dva počítače, jeden používala kolegyňa, druhý – ten na mojom stole – bol nevyužitý. Oba boli káblami pripojené k internetu. Pripojenie tu teda musí byť. Len nájsť ten správny kábel, len si ho zapojiť do vlastného notebooku a všetko bude fajn. Zrodil sa mi v hlave plán a jedného dňa, keď kolegyňa kamsi vybehla, pustil som sa do jeho realizácie.
Kľakol som si na kolená, vliezol som pod stôl, hmataním po podlahe som sledoval rôzne káble a hľadal ten, ktorý by mohol viesť internetový signál. V tom sa však stalo čosi nečakané. Kolegyňa sa vrátila a nie sama. Priviedla akúsi delegáciu z ministerstva, ktorej ukazovala náš úrad. Zastali vo dverách našej kancelárie a ja som len počul hlas kolegyne, ako hovorí: „V tejto kancelárii sídli naše oddelenie. Sme tu dvaja, ja a … kolega, ktorý je práve pod stolom.“ dokončila rozpačito. Cítil som, že treba čosi urobiť, zachrániť situáciu, a tak som pomaly vyliezol spod stola, vstal a obrátiac sa k hosťom so zaprášenými rukami, v obleku no so špinavými kolenami som vysvetlil: „Prepáčte, ja som tam hľadal internet.“
Hoci som ich nevidel, cítil som tie úškrny na ich tvárach a bol som rád, keď po akejsi zdvorilostnej odpovedi zatvorili dvere a pobrali sa do ďalšej kancelárie.
Štefan Kiss
- Bludný ženích
„A čo sa budem mamky držať!“ nie príliš dôstojná myšlienka v tento slávnostný svadobný deň a ešte k tomu v kostole. Zrazu zmätok pred oltárom. „Kde je ženích? Čo, zdúchol?“ Kdeby zdúchol. To ho len jeho „polozrak“ zaviedol do sakristie. Trest za synovskú neúctu sa dostavil okamžite.
Štefan I.
- „Jéj, Čokoláda!“
Kto by takto nezajasal pri darčeku zo Švajčiarska. „Mami! Veď to je cédečko,“ hovorí mi dcéra. „Veď ľúbiš Bacha.“
„Čokoládu tiež.“ To už som si len pomyslela, aby dcéra aj nádejný zaťko nestratili o mame ilúzie. Nakoniec endorfíny sú endorfíny a krásna hudba ich vyplavuje tiež.
Janka
- „Hej, pane diskžokej!“
S mojou snúbenicou Ivkou sme boli na rodinnej oslave. Zábava bola v plnom prúde. Slivovica, víno a hudba. Niekto z prítomných doniesol heligónku a ozembuch. Keď sme dohrali, išli sme s Ivkou von na čerstvý vzduch. Pustili sme sa do reči s pánom, ktorý stál neďaleko a fajčil cigaretu. Myslel som si, že je to niekto z rodiny. “Bavíte sa?” opýtal sa. “Samozrejme. Toho DJ-a a môžeme poslať domov, hudbu zvládneme aj bez neho,” reagoval som žartom. V tom ma Ivka potiahla za rukáv a varovala: “S kým sa rozprávaš?” Až vtedy som si uvedomil trapas. Podľa hlasu som nespoznal, že sa práve rozprávam so samotným DJ-om. Tak som to už len zachránil: „Ale hráš dobre, však stále tancujeme.” Potom sme ho zobrali párkrát na cigaretu, Ivka mu naliala, aby sa neurazil.
Ondro
- Na mňa nie!
Keď som čakala svoju najmladšiu dcéru, už som toho veľa nevidela. Gynekológ pri prehliadke vyslovil obligátny lekársky pokyn: „Vyzlečte sa a ľahnite si na lôžko!“ Odložila som odev a ostýchavo som cúvala k miestu, kde som lôžko predpokladala. Hanblivosť podvedomá. Ani skutočnosť, že už som bola matkou dvoch detí, ma jej nezbavila a bránila mi, obrátiť sa k lekárovi čelom. „Prosím Vás, na mňa nie!“ zúfalo skríkol pán doktor, keď som pozvoľna usadala na jeho kolená.
Ľudka
