Autorská a čitateľská súťaž o ceny, 3. kolo.
„Prosím si jednu veľkú miešanú!“ zahlásil som do stánku s točenou zmrzlinou, v útrobách ktorého som obsluhu len tušil. „Ja som elektrikár, pane. Slečna príde hneď.“
To sa mi pritrafilo v prvý augustový deň. Áno, život každodenný nám prináša nové a nové komické situácie, o ktoré sa naše nevidenie či zlé videnie spoľahlivo postará. Len ich dať na papier či naťukať do počítača. Naozaj by sa zišlo, zásoby dochádzajú.
Do druhého kola našej súťaže sa zapojilo 14 hlasujúcich, čiže o tri menej ako v kole prvom. Asi sa na tom podpísalo aj meškanie 3. čísla našich časopisov. To však iste plne vyváži pocit nášho bezpečia zaistený zvýšeným stupňom ochrany našich osobných údajov. Toto kolo nebolo zďaleka tak vyrovnané ako kolo prvé. Suverénne zvíťazil Štefan Kiss s príspevkom číslo 7 Kto je otec. Získal 24 bodov zo 42 možných. Krásne prežité, spracované, vypointované. Najúspešnejšie mu s 11 bodmi sekundovala Silvia Milošovičová trapasom číslo 9 Šaty robia človeka. Čestné body si odniesli Ľudovít Nagy (4) za príspevok číslo 10 Máte zlú palicu a Renáta Filová (3) za príspevok číslo 6 V bazéne. Bez bodu zostal príspevok Renaty Oláhovej číslo 8 V spálni. Napriek tomuto výsledku však jedna z čitateiek spomenula, ako sa na ňom nasmiala. Priznajme si však, že túto príhodu, aj keď bola vtipná, nezavinil zlý zrak či nezrak. Prihodiť sa mohla každému. Víťazovi Štefanovi Kissovi a vyžrebovanému hlasujúcemu Jánovi Bognerovi posielame vecné ceny.
Nové príbehy a pravidlá
Ideme sa zabaviť ďalšími piatimi príbehmi. Každý hlasujúci môže medzi svojich favoritov rozdeliť tri body v ľubovoľnom pomere, teda trom po jednom bode, alebo jednému tri body, či dva body tomu a jeden inému. Pripomíname, že hlasovať môžu aj autori zverejnených trapasov. Samozrejme, nemôžu hlasovať za ten svoj. Posielajte aj nové trapasy. Druhým tak prinesiete zábavu i poučenie. Hlasy môžete posielať do nedele 30. septembra 2018, písomne i v Braillovom písme na adresu: Úrad ÚNSS, časopis Dúhovka, Sekulská 1, 842 50 Bratislava, e-mailom na duha@unss.sk, do predmetu správy napíšte Hlasovanie. Pri hlasovaní uveďte svoj kontakt.
Josef Zbranek
- Uterák
V roku 2009 som prišla o zrak. Bolo nesmierne ťažké vyrovnať sa s tým. Ako tak som to zvládala, aspoň som sa o to snažila. V dôsledku ďalšieho postihnutia som sa musela naučiť aj znova chodiť. Po návrate do reality som dostala návrh na kúpeľnú liečbu. Kam inam ako do Kováčovej, kde dali už nejedného pacienta do poriadku. A tak v januári 2010 sme vyrazili do tohto zariadenia.
Keď som pracovala, rada som sa upravovala, k čomu patrí aj namaľovať sa. Veď ako predavačka som musela aj trošku vyzerať a tak ma v tejto liečebni upravovala švagriná, ktorá bola so mnou prvé dva týždne. Po pár dňoch v kúpeľoch mi teda navrhla, že ma namaľuje. Samozrejme k tomu patrí riadny make-up teda dermakol, špirála, farba na líčka a nakoniec jemný rúž. Všetko bolo v poriadku aj som sa lepšie cítila. No prišiel večer a to už bolo treba odstrániť rôzne farby – nátery. Švagriná ma zaviedla do kúpeľne a povedala mi, kde sa čo nachádza. Vzala som mydlo, poriadne si namydlila tvár, ešte poriadnejšie si ju umyla vodou a natiahla som ruku pre uterák, ktorý visel blízko umývadla. Lenže – čo čert nechcel. Spadol mi na zem a tak som si povedala, že to je vec, ktorú zvládnem a nemusím volať švagrinú. Zdvihla som ho zo zeme a tešila sa, aká som šikovná. Poriadne som si vyutierala tvár s dobrým pocitom, že nie som nemehlo. Ale pre istotu som uterák držala v ruke a spýtala sa, či som dobre poutieraná… Švagriná zdvihla hlavu od rozčítanej knihy a pýta sa: „To si sa utierala s týmto, čo máš v ruke?“ prikývla som hlavou a nechápala prečo sa tak rehoce. Po takomto doslova hurónskom rehote mi jednoducho povedala: „Tak sa otoč, znova sa umy a utri sa už tentoraz uterákom!“ Stále som nechápala. Vysvetlila mi, že to čo držím v ruke ako uterák je podložka na zem. A tak sme sa začali smiať obidve. Od vtedy si už dávam pozor do čoho sa utriem, aj keď sa už nemaľujem.
Denisa
- Pohladkanie
Raz, na klubovom dni ÚNSS, sedeli sme viacerí okolo dlhého stola a kamarátov čierny pes behal pod ním a hľadal, kde by čo zbodol. Mala som dlhú chvíľu a tak, keď som zbadala pod stolom niečo čierne, dala som sa to hladkať. Až keď prišiel k ruke aj psík, uvedomila som si, že miesto psa hladkám po nohe susedu. Ešte, že sme tam boli všetci „svoji“, stačilo len povedať, že som sa pomýlila…
Renáta Filová
- Labroš Pažroš
Môj prvý vodiaci pes Corra bola tiež Labroš – pažroš na pohľadanie. Často sa nám stávalo, že išla mamička s dieťatkom oproti nám. Dieťa si nieslo nejakú maškrtku v ručičke. Keď prekráčali okolo, už si v ručičke nenieslo nič…
Snežienka
- Nekecajte mi do toho
Táto situácia sa mi stáva pravidelne v práci, ale raz sa mi prihodila aj na cestách. Prisadol si nejaký pán a začal: „Ako sa máš?“ Som zvyknutý rozprávať sa s cudzími, tak som odpovedal: „Dobre, a vy?“ Na to sa pán otočil a podráždene zareagoval: „Nekecajte mi do toho. Telefonujem!“
(or)
- V reštaurácii
Boli sme s celou rodinou – s dcérou Laurou a mojimi synovcami na dovolenke v Podhájskej. Išli sme na obed do reštaurácie. Keďže som už prakticky nevidiaca, vo vnútri bola pre mňa dosť tma. Objednali sme si pitie, naliala som si a napila sa… Čašníčka priniesla zabalené v servítkach príbory a vraví: „Zapálim vám sviečku, lebo je tu tma. Ale kde ju máte? „Vtom som ja dopila to, čo som mala v pohári. „Pani, veď tu je, vy ste si do nej naliali Colu!“
A presne tak – ja som si naliala do pohára so sviečkou a nikto z rodiny, ani ja, sme si to nevšimli. Tak sme sa aj s čašníčkou spolu zasmiali… Začali sme jesť. Mala som nejaké mäso a zemiaky, tak som začala jesť, krájať si, no išlo to veľmi ťažko. Bol to naozaj taký zvláštny príbor, nedalo sa nič nakrájať… V tom mi moja mama hovorí: „Silvia, veď ty máš dve vidličky! Síce odlišné, ale vidličky.“
Takže k môjmu tanieru sa dostali do servítky zabalené lyžica a dve odlišné vidličky. Ja som bola presvedčená, že je to normálne komplet príbor – tá jedna vidlička mala drevenú rúčku a vyzeralo to ako nôž. Keď som poprosila čašníčku o nôž a vysvetlila som jej, že práve ja som dostala dve vidličky, zasa sme sa všetci rozosmiali, teraz oveľa hlasnejšie. Cítila som sa ako v Kocúrkove. Nakoniec to bolo celkom fajn. Zapamätala si ma a celý týždeň, keď sme tam prišli, sa k nám správala ako k starým známym.
Silvia Milošovičová
