Aj vám sa zdá, že tieto tri profesie k sebe akosi nepasujú? Že je každá z iného sveta? Nočný život dídžeja, náročná životospráva vrcholového športovca a k tomu tradičné ľudové remeslo, v ktorom je dokonca špička. „Drotára Juraja Šeríka netreba predstavovať“ bol úvod jedného z mnohých článkov, čo som si o držiteľovi ocenenia Majster ľudovej umeleckej výroby, udeľovaného Ministerstvom kultúry SR a ÚĽUV-om, prečítal.Trošku ma to prekvapilo, myslel som si, že na Slovensku poznám snáď všetkých umelcov so zrakovým postihnutím, ktorí vo svojej tvorbe dosiahli vysokú úroveň, pričom v Jurajovom prípade sa nebojím označenie „vysokú“ nahradiť slovom „mimoriadnu“. No, vyzerá to tak, že sme mu v ÚNSS, resp. v našich prezentáciách ostali v porovnaní s inými médiami niečo dlžní. Tak to napravme!
Slávny rod
Juraj Šerík z Čadce pokračuje v už vyše 150-ročnej rodinnej drotárskej tradícii. Založil ju jeho pradedo Jozef Holánik-Bakeľ, ktorý bol označovaný za kráľa slovenských drotárov, pretože drotárstvo povýšil na skutočné umenie. Ako tisíce iných chudobných chlapcov sa aj on stal džarkom, teda drotárskym učňom a so šikovnými rukami, nesmiernou húževnatosťou a cieľavedomosťou odišiel v pätnástich rokoch na vandrovku za lepším životom.
Spočiatku vyrábal bežné úžitkové veci do domácnosti, jeho vrodený krasocit však na seba nenechal dlho čakať. Rád chodieval na trhy a pravdepodobne práve tu sa inšpiroval. Talent bolo v jeho výrobkoch vidieť od počiatkov, mimoriadne uznanie mu ale prinieslo až spojenie drotárskej technológie s technológiou pletenia prútených košíkov a so šperkárskymi postupmi. Výsledkom bol dekoratívny výplet z tenkého mosadzného drôtu, ktorý pripomínal čipku. Drôt začal všakovako stáčať, valcovať a pučiť, jeho špecialitou sa stala postupne skrúcaná pružinka z tenkého mosadzného drôtu, ktorá má v priereze nie tvar kruhu, ale trojuholníka. Počas svojho pôsobenia vo Varšave si toto tzv. fédro dal patentovať a dodnes si ho v rodine držia ako výrobné tajomstvo – kde nie je fédro, nie je Šerík. Pozlátené a postriebrené výrobky (vázy, šperkovnice, kalichy, podnosy, tabatierky, likérové zostavy a mnohé iné) sa rýchlo stali módnym hitom a pýchou bohatých mešťanov a šľachticov, vyvážali sa do Rakúsko-Uhorska, Nemecka, Fínska, Ruska, dokonca do USA. Potvrdením majstrovej šikovnosti a tvorivého ducha Jozefa Holánika-Bakeľa je aj viacero ocenení na domácich i medzinárodných výstavách. Najprestížnejším bola hlavná cena na medzinárodnej priemyselnej a poľnohospodárskej výstave konanej v roku 1911 v Ríme.
Stal sa aj úspešným podnikateľom. Už v roku 1889 (ako 26-ročný) zriadil vo Varšave drotársku dielňu, ktorá v čase svojho najväčšieho rozmachu (v roku 1910) zamestnávala až 30 pracovníkov. Už vtedy malo Slovensko svetových ľudí.
Keď sa v čase hospodárskej krízy vrátil na Slovensko, nemal pokračovateľa. Jurajov dedko Jakub Šerík Fujak, ktorý sa uchádzal o majstrovu dcéru, musel preto najskôr zložiť drotárske skúšky, až potom mohol pomýšľať na sobáš.
Prvé stretnutie s remeslom
Spája sa s prázdninami u dedka Šeríka v dedine Dlhé Pole. Starému otcovi pomáhal stáčať a valcovať drôt, učil sa, ako sa strihá, vyrovnáva i ohýba, na čo slúžia ktoré klieštiky a pod skúseným vedením tu malý Juraj vytvoril prvú šperkovnicu, vázu a popolník. Jakub Šerík Fujak bol trpezlivý, ale prísny učiteľ.
„Sedávali sme na priedomí na lavičke a snažil som sa niečo si udrôtovať. Keď sa mi to nepodarilo, musel som to rozpárať a skúšať znova,“ spomína s úsmevom Juraj Šerík.
Práca sa mu už vtedy páčila, ale ani vo sne sa mu neprisnilo, že raz bude pokračovať v šľapajach praotcov. Roky to bola skôr kratochvíľa, hoci krásna a užitočná. Vlastnoručne vyrobené šperkovnice mu dedko Jakub pomohol predať a z utŕžených peňazí si Juraj kúpil prvý kazeťák.
„Vyrástol som na produkcii 80. rokov, melodickej a tanečnej hudbe v štýle italo disco či kapiel Modern Talking, Bad Boys Blue, C.C. Catch, Sandra a iné.“
V roku 1985 ukončil maturitou učebný odbor mechanik nastavovač a zamestnal sa v ZVL Kysucké Nové Mesto, kde pracoval až do zániku podniku v roku 1992. Zaobstaral si CD prehrávač, zosilňovač, „bedne“ a na dlhé 90-te roky hudbe úplne prepadol. Robil diskotéky, ozvučoval podujatia, zábavy, svadby, stužkové, rodinné oslavy.
„Bol to neustály kolotoč nočného života – za zarobené peniažky kupovať novinky a dopĺňať repertoár. Zvukových nosičov som mal hádam aj 500. Keď som išiel na nejakú akciu, tak to boli aj tri kufre cédečiek. Vtedy to bolo tak. Všetky mám, samozrejme, dodnes odložené. Je to moja minulosť a s každým jedným sa mi vynoria spomienky.“
Nový začiatok
Spája sa s rokom 2002. Juraj Šerík absolvoval kurz, ktorý dlhodobo nezamestnaným ponúkal úrad práce. Tu sa dozvedel o možnosti zriadiť si chránené pracovisko. Rozhodol sa, že sa v Čadci, kde býval, o čosi také pokúsi, opráši zručnosti nadobudnuté v ranej mladosti, obnoví rodinnú drotársku tradíciu, dokonca zachráni rodný dom svojich slávnych predkov.
V roku 2001 bol totiž dom v Dlhom Poli vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku, od dedovej smrti v roku 1988 bol ale neobývaný a vyžadoval si rekonštrukciu. To bola aj podmienka pamiatkarov, pokiaľ sa mal užívať.
„To, čo mi ostalo v pamäti, som sa snažil obnoviť a postupne si pospomínať na všetko, čo sa len dalo,“ vysvetľuje Juraj Šerík. „Začínal som z ničoho. Najskôr som si musel zakúpiť rôzne klieštiky, náradie, drôt. Ale nevzdával som to. Pomaly som začal vyrábať prvé výrobky. Tu nikto múdry z neba nespadol, dodnes na sebe pracujem, cibrím techniku a trpezlivosť. Používam drotársku techniku zdedenú po svojom dedkovi Jakubovi a pradedovi Jozefovi.“
Splnený sen
Okrem návratu k tradičnému remeslu mal Juraj Šerík ešte jednu veľkú túžbu: vytvoriť v rodinnom sídle prvé živé drotárske múzeum na Slovensku. Peniaze, ktorými neoplýval, ale (ako sa sám vyjadril) po rokoch nejako ustískal, išli na rekonštrukciu pôvodnej drevenice, ku ktorej bolo treba pristaviť ďalší objekt.
Sen sa stal skutočnosťou 11. augusta 2018, kedy bolo Drotárske Múzeum Jozefa Holánika-Bakeľa slávnostne otvorené. Okrem múzejnej expozície, ktorá predstavuje tvorbu všetkých troch majstrov, sa tu po jej úplnom dokončení bude nachádzať aj drotárska dielňa, sociálne zázemie a možno podkrovné ubytovanie pre turistov.
O návštevy múzeum núdzu nemá: vzdelávať a kochať sa tu chodia školy a škôlky, miestni rodáci rozbehnutí po svete sem privádzajú svoje rodiny a priateľov, zahraničných zvedavcov priťahuje chýr, filmári z poľskej či nemeckej televízie tu dokonca natočili dokument.
„Takéto dielo ale človek sám nevybuduje,“ pripomína Juraj Šerík. „Keď som sa v roku 2008 rozhodol, že zachránim rodný dom svojich starých aj prastarých rodičov a zriadim na ich počesť múzeum, vôbec som netušil, čo všetko to bude znamenať. Nevysporiadané vlastnícke vzťahy, národná kultúrna pamiatka v troskách a ja – človek bez peňazí, s postihnutím, celý život na mestskom sídlisku, stavbárske skúsenosti žiadne. Mal som však svoj sen a na hrobe svojich predkov som dal sľub, čas na mudrovanie teda už nebol.
Za svoje úspory som nechal vypracovať projekt na záchranu a obnovu kultúrnej pamiatky, na Ministerstvo kultúry SR som podal žiadosť, ktorá bola sčasti úspešná, veľmi mi pomohli rodičia a brat Ľuboš. Veľkú oporu som napokon našiel aj v pani starostke obce Dlhé Pole, v Danke Veveričíkovej, ktorá mi v rámci svojich možnosti takisto výrazne pomáha. Neraz mi, napríklad, poslala chlapov z VPP, tí tu niečo vykopali, tam zložili, pokosili, vyčistili, zrenovovali, obec dokonca pomohla aj finančne. Ruku k dielu priložilo aj Považské múzeum v Žiline, ktoré nám pomohlo s reštaurovaním, inštaláciou a propagáciou. Všetko sa dialo a deje pod neustálym odborným dohľadom Krajského pamiatkového úradu. Stretávame sa, žiaľ, aj so závisťou a ľudskou zlobou, ale i taký je život.“
Srdce pre Slovensko
Hlavnou myšlienkou nevšedného počinu bolo pripomenúť si 150. výročie narodenia Jozefa Holánika-Bakeľa, uctiť si prácu drotárov z minulosti, symbolicky spojiť ľudí dobrej vôle a drôtené srdce darovať rodnému Slovensku. Ale nie hocijaké srdce! Srdce s rozmermi 138 x 115 cm a s váhou 12 kg nepochybne vyvolá údiv, ešte väčší však skutočnosť, že ho vytvorilo celkovo 1737 ľudí z osemnástich krajín, a to mimoriadne unikátnym spôsobom. Juraj Šerík sa totiž do projektu rozhodol zapojiť širokú verejnosť. Na jarmokoch pri stánku mal stôl, na ňom jedno malé drôtené srdce, ktoré sa sotva zmestilo do dlane. Každého, kto sa pri ňom pristavil, oboznámil s technikou drôtovania, aby mohol vlastnými rukami pridať zopár očiek a zapísať sa do pamätnej kroniky.
„Zapájali sa nielen domáci, ale i množstvo zahraničných turistov, ktorí boli v tom čase na Slovensku a na danom jarmoku,“ spomína majster. „Nebolo treba poznať ani reč, všetko som im vysvetlil a hlavne ukázal. Na pamiatku dostal každý malé drôtené srdiečko. Milý úsmev a pevný stisk povedal všetko.“
Počas 14-mesačného putovania Slovenskom pribúdalo po obvode očko po očku, srdce sa postupne zväčšovalo, až sa dostalo do Knihy slovenských rekordov. Spočiatku naň stačila malá plátenná taška, neskôr kufor, potom sa už bolo treba obzerať po korbe osobného auta a napokon veľkej dodávke. Juraj Šerík zaistil celý projekt z toho, čo predal na jarmoku, finančne ale pomohlo aj mesto Čadca a s dopravou v závere Žilinský samosprávny kraj.
„Mojím snom bolo darovať ho do Bratislavy na hrad, aby bolo na obdiv celému svetu, no nepodarilo sa,“ pokračuje trochu sklamaný. „Oslovili sme vtedajšieho prezidenta Ivana Gašparoviča, ktorý aj sám zopár očiek udrôtoval. Z prezidentskej kancelárie ma odporučili na Pavla Pašku ako predsedu NR SR, pretože priestory Bratislavského hradu sú v jej správe. No a tu to skončilo. A to napriek nejednému prísľubu a rozhovoru. Tak sme Srdce pre Slovensko inštalovali v našom drotárskom múzeu.“
Aké sú vaše ďalšie plány?
„Mám v hlave viacero nápadov, jedným z nich je aj obrovská zemeguľa z drôtu alebo veľké drôtené slnečné hodiny. Či by som zvolil postup výroby ako pri srdci? Možno áno. Drotári v minulosti prechodili s krošňou na pleci takmer celú zemeguľu, možno by to bolo symbolické. Bol by som veľmi rád, keby v Dlhom Poli raz vzniklo oproti nášmu múzeu Holánikovo námestie a tu by som tie artefakty dal osadiť.“
Drotárstvo nie je veľký biznis
Jedna vec je niečo vyrobiť, druhá vedieť sa predať. Ako Juraj Šerík svojho času povedal pre Žurnál Pravda, remeslo má skôr zradné než zlaté dno.
„V dnešnej dobe nie je módne mať zrobené mozoľnaté prsty s kratučkými nechtami, ktoré nesmú zavadzať pri stáčaní ani ohýbaní drôtu. Z drotárstva sa dnes zbohatnúť nedá. Ľudia nedokážu oceniť ručnú prácu. Keby som nemal invalidný dôchodok, tak by ma drotárstvo neuživilo. Aby ste aspoň niečo zarobili, musíte navyrábať množstvo lacnejších „cetiek“, ktoré sa rýchlo predajú na trhu. To však nie je hodnotné umenie, zákazka hodná výstavy. Srdiečka, podkovičky, zvončeky… Kedysi mestá platili remeselníkom za to, že prišli na trhy predviesť svoj fortieľ. Dnes musia oni platiť za miesto, stolík, stánok. A potom dva dni prší a nezarobia si ani na ubytovanie a stravu. Opäť je veru ťažký ten chlebík drotársky…“
Nehovoriac o tom, že už samotný materiál je drahý špás. Drotár potrebuje mosadzné drôty rôznych priemerov, na kostry tvrdé a polotvrdé, na opletanie čosi mäkšie, sem-tam sa do mosadze zakombinuje aj meď. Zvyčajne takých 10 kíl drôtu z každého priemeru a tvrdosti, čo je aj 10 – 12 druhov. Firmy ale vozia drôty vo veľkých kontajneroch, doslova obrovské 30-kilové kotúče, malí, povedzme, internetoví predajcovia zas neraz vyrúbu privysoké sumy za prikrátku metráž.
Dobré sa chváli samo
O propagáciu nemá Juraj Šerík núdzu. Po prvých rozhovoroch pre noviny, časopisy, rádiá prišli ďalšie a ďalšie, jeho prácu začali objavovať televízie, poľská, dokonca aj nemecká MDR, stal sa súčasťou mnohých dokumentárnych filmov, reportáží, v roku 2018 aj „dokušou“ Remeslo má zlaté dno. Počas takmer dvadsaťročného pôsobenia sa mu, ako sám hrdo hovorí, už niekoľkokrát dostalo cti ísť reprezentovať naše drotárstvo, ktoré je mimochodom od roku 2017 zapísané do nehmotného kultúrneho dedičstva na Slovensku a od roku 2019 do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. Najvýznamnejšie spomedzi všetkých boli dvojnásobná reprezentácia na svetovej výstave v Miláne Expo 2015 (kde sa pustil do práce na novom srdci a nazval ho Jedno srdce – jeden svet; One Heart – One World) a o rok neskôr výstava v Paríži.
Juraj Šerík – maratónec
Aby som vám teda neostal dlžný ani poslednú podobizeň. V detstve beh neobľuboval, chytilo ho to až v osemnástich a radikálne mu to zmenilo život.
„Spomínam si na svoje začiatky, keď som na čadčianskom štadióne nevládal zabehnúť súvisle jeden štyristometrový okruh, ale aj na to, keď som o nejaký čas na tom istom štadióne na Kysuckom maratóne finišoval a zabehol svoj osobný rekord 2:38:45.“
Dnes v bežeckej kariére Juraja Šeríka napočítate už vyše 20 maratónov, väčšinou pod 3 hodiny. Veľmi rád štartoval na košickom, ale odbehol si aj viedenský, kde splnil limit na paraolympiádu do Pekingu. Vtedy bol, podľa vlastných slov, nedostatočne slepý a jeho medailové ambície zmarilo prehodnotenie zdravotného stavu u očného lekára v Mníchove, kde bol preradený zo skupiny B2 do skupiny B3. Napriek tomu, že bol v životnej forme, nepodarilo sa. V tom období tabuľkovo patril medzi svetovú špičku v kategórii slabozrakých. Tie časy sú už dávno za ním a dnes sa behu venuje už len pre potešenie, rekreačne, pre udržanie akej-takej kondície.
„Beh mi dal do života veľmi veľa. Moje životné krédo znie: Ak nevládzeš, tak pridaj.“
Keď chýba zrak
Neboli by sme z ÚNSS, keby sme sa nespýtali.
„Do vienka som dostal aj slabozrakosť, ktorá ma sprevádza celým životom. Pokiaľ som si v mladosti myslel, ako zle vidím, čo by som dnes za to dal, keby som znovu „tak zle“ videl,“ hovorí Juraj Šerík a zároveň priznáva, že sa mu o tom ťažko hovorí. „Ale na druhej strane, nie je čo skrývať. Samozrejme, že ma to veľmi obmedzuje. Nielen pri práci, ale i v bežnom živote, no nesťažujem sa, aj keď mi svetlo z očí postupne ubúda. Pokiaľ som v minulosti ešte ako-tak videl, dnes je môj obraz čiastočný, pokrivený, zdvojený, rozmazaný. Slovom, žiadna sláva. Ale vďaka aj za to. Neraz sa aj pomýlim a musím párať či opravovať. Veľmi mi pri tom pomáha aj moja priateľka Majka, ktorá je mojimi druhými očami.“
A ešte jedno nemožno obísť. Technológie. Pomáhajú aj tie? U ľudí staršej generácie, ktorí chodili do školy ešte pred érou počítačov, je vzťah k informačným technológiám veľmi individuálny. Nevdojak to vo mne evokuje predstavu, že ľudia pracujúci s obrazom a zvukom, takže aj diskotekári, boli pri nástupe IT v prvých radoch a akosi k nim mali bližšie. Juraj Šerík mi ale túto teóriu nepotvrdil.
„O počítače som sa vôbec nezaujímal. Až keď som si vytvoril chránené pracovisko, zistil som, že je potrebné začať sa učiť s nimi pracovať. Zorientovať sa v tom, aké mám ako slabozraký možnosti, mi pomohla predsedníčka ZO ÚNSS Čadca Lýdia Oravcová. Po získaní príspevkov na počítač so špeciálnym softvérom a na elektronickú lupu ma začali vyučovať inštruktorky z KS ÚNSS Žilina. Dnes už pracujem s hlasovým výstupom, teda s čítačom obrazovky.“
Post scriptum
Juraj Šerík zatiaľ nasledovníkov nemá, tak ako ich nemal ani dedo Jakub. Za jeho éry boli remeslá na ústupe, takže sa nepotatil ani jeden z jeho troch synov. Remeslo sa prenieslo na vnukov, drotárstvu sa totiž venuje aj Jurajov bratanec Jozef Šerík. Zaželajme teda nášmu majstrovi ešte veľa krásnej práce, splnených snov a aby našiel pokračovateľov, ktorým by svoje umenie odovzdal.
A nezabudnite! Keď sa zatúlate do obce Dlhé Pole, určite sa zastavte vo viac ako storočnej drevenici na dolnom konci, kde sídli Múzeum Jozefa Holánika-Bakeľa. Čakajú tu na vás exponáty časov dávno minulých, ale i súčasná tvorba drotárskeho majstra Juraja Šeríka, workshopy, prednášky či tvorivé dielne pre kohokoľvek, kto sa chce na vlastné ruky zoznámiť s tradičným slovenským remeslom. Prehliadku výstavy si môžete dohodnúť priamo u Juraja Šeríka na čísle 0908 490 987.
Josef Zbranek
